Črepy včerajška alebo strastiplná cesta k zdravému Ja

Autor: Denisa Mateašiková | 21.1.2015 o 16:11 | (upravené 22.1.2015 o 10:04) Karma článku: 4,31 | Prečítané:  658x

I. kapitola (Telo-duša-duch)

           Hodnú chvíľu uvažujem nad tým, ako začať prvú kapitolku. Rada by som sa vám priblížila a ukázala vám, že som človek ako vy. Nežijem v rozprávke, kde nikdy nezapadne slnko a žije sa tam šťastne až do smrti. Rada by som vám ukázala, že je jedno ako hlboko padnete, dôležité je mať vôľu postaviť sa a kráčať ďalej. Nejdem sa tu detailne rozpisovať o všetkých svojich bôľoch a životných zakopnutiach. Nepíšem autobiografiu. Odkryjem vám však najsilnejšie momenty môjho života, ktoré ma posunuli tam, kde som teraz. Považujem to za správne a fér.  

           Narodila som sa do bežnej rodiny na Slovensku. Keď som mala dva roky, prišla som o otca. Brat bol čerstvo narodené bábätko. Našťastie sme mali maminku, ktorá sa rozhodla mať nás deti ako stredobod vesmíru a starých rodičov, ktorí nám boli ako druhí rodičia. Brat bol už ako bábätko veľmi chorý, a kým sa maminka starala o jeho prežitie, ja som sa starala o to, čo bolo momentálne v mojich silách. Byť dobrou žiačkou, poslúchať, zjesť všetko čo mám na tanieri, upratať si po sebe a nevystrkovať zbytočne rožky. Dlhé roky som si svojím zatvrdnutým „racio“ uvažovaním nepripúšťala, že by mi v mojom živote niečo chýbalo, resp. niekto. Aj s pánom Freudom by som sa pobila, že čo to trepe za nezmysly v tých svojich psychoanalytických štúdiách. Pocit osamelosti a nepochopenia zo strany okolia som však riešila po svojom. Zajedaním a introvertným prežívaním v detskej izbe. Moje telo bolo mojou bariérou voči okoliu. Utiekala som sa do kníh k lepšiemu svetu, prípadne odpovediam na rôzne otázky. Najmä čo sa týkali zmyslu života, smrti a posmrtného života. Tu sa viditeľne začala prejavovať moja posadnutosť smrťou, ktorá sa ma držala ako kliešť dlhé roky. Prišla puberta a ani neviem ako a diagnostikovali mi anorexiu. Konečne som čosi vo svojom živote mala pevne v rukách. Aspoň som si to myslela. Zrazu sa o mňa oveľa viac zaujímala moja rodina, kamaráti i okolie. Videli, že čosi nie je v poriadku. Moje rozbité vnútro sa opäť odzrkadľovalo na mojom tele. Ale tentokrát v opačnom extréme. Bola som veľmi blízko smrti. Našťastie som bola dosť inteligentná na to, aby som si uvedomila, že som to prehnala. Prejavy a dôsledky podvýživy vynechám. Nie je to nič milé a pekné. Podobne ako pri obezite. Dlho som sa škriabala z jamy levovej.  Žiadny extrém nie je správny a prospešný v dlhodobom horizonte. Ďalším zlomom v mojom živote bolo to, keď som začala riešiť partnerský vzťah. Jednak som nevedela ako to bežne funguje, druhak som žila v rozprávkovej ilúzii o dokonalej láske. Po troch mesiacoch som bola podvedená a citovo som sa zrútila. Bohužiaľ to bolo tak silné, že som úplne stratila dôveru v mužské pokolenie. Ženské pokolenie ma stihlo sklamávať priebežne, takže viera v ľudské dobro odišla na dovolenku. Verila som už len sebe. No ani to netrvalo večne. Po úspešnom ukončení vysokej školy, a následnej facke od pána „reálny život“ som stratila i vieru v seba. Okrem týchto medzníkov, ktoré spomínam, prichádzalo množstvo polien pod nohy aj pri riešení bežných každodenných záležitostí. Najmä, čo sa týka práce, bývania, zdravia atď. Určite to poznáte. Žila som v presvedčení, že život je utrpenie a smrť vykúpenie. Toto presvedčenie ku mne priťahovalo zase len situácie, ktoré odzrkadľovali moje myslenie. Keď som sa ako tak postavila na nohy, za čo vďačím hlavne mojej silnej opore (o tom napíšem neskôr), zomrel mi starý otec. Človek, ktorý jediný bol pre mňa vzor a považovala som ho za tmel a hlavu rodiny. Racionálny, praktický a inteligentný človek, ktorý vždy vyriešil akýkoľvek problém kohokoľvek z blízkych. Plakala som málo. Vždy som všetko prežívala viac vnútorne. Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Prípadne, že čím viac ťažkých a bolestivých chvíľ človeka ťahá k zemi, o to silnejší sa postaví na nohy. Kedysi by som vám povedala, že je to hlúposť a zbytočne by ste ma kŕmili slovami útechy v danej podobe. S odstupom času si uvedomíme, že zhody okolností a naše následné reakcie na ne, nás doviedli práve tam kam nás mali doviesťkonečný výsledok je vždy pozitívny. Kým som sa na svet pozerala cez temný závoj, mnohé som prehliadala. Neuvedomovala som si, že v prvom rade som ja tá, ktorá sa rozhoduje ako bude vnímať situácie, ktoré ma stretajú. Ja som tá, ktorá sa rozhoduje, či sa bude trápiť nad nevydarenou skúškou, kritikou, nestihnutým autobusom... Alebo to vezmem z druhej strany a poviem si, že mám stále druhý pokus, lepšia negatívna kritika ako nezáujem, príde druhý spoj... Samozrejme, v hraničných životných stretoch ako je smrť blízkeho, choroba v rodine alebo finančný bankrot... je veľmi ťažké neupadnúť do depresií. Avšak vždy si treba pripomenúť, že všetko má svoj zmysel. Aj trúchlenie je prirodzené, aj plač a bolesť. Cez bolesť opäť rastieme. Rany musia vyhnisať, aby sa zacelili. Je to prechodový rituál k ďalšiemu posunu vpred. Treba si dať ale pozor na to, aby sme si na pocit bolesti nezvykli. Neostať dlhodobo zaklincovaný myšlienkou, že som o kohosi prišiel/prišla a môj život už nemá zmysel. Treba si pripomínať, že stále som tu, mám okolo seba minimálne jedného človeka, pre ktorého som potrebná bytosť, a ktorý ma bezpodmienečne ľúbi. Čo sa týka akejkoľvek, nielen ťažkej choroby, je potrebné si uvedomiť, že nič nie je náhoda. Je výsledkom ťaživých myšlienok, strachu, pesimizmu, workoholizmu, neracionálneho stravovania (polotovary, potraviny plné chémie a pod.), prípadne nepochopenia svojej životnej púte a pod. Nič sa nedeje bez dôvodu. V priebehu posledných troch rokov sa denne, bohužiaľ, stretávam s onkologickými pacientmi a všimla som si na nich viaceré spoločné črty. Drvivá väčšina týchto ľudí sú ustráchaní, nerozhodní jedinci, chronickí sťažovači, ktorí veria, že iba oni sú tí vyvolení, aby sa im nedarilo. Česť výnimkám, no tých pár výnimiek s nadhľadom a úsmevom na perách, čo som stretla, sa za čas prišlo pochváliť, že sú z toho von. Odbočila som.

           Záverom pripomínam, že vypichnuté bôle som zverejnila, aby som sa vám priblížila. Všetci sme ľudia, riešiaci každodenné i nie úplne bežné starosti. Chcem vám ukázať, že keď si človek s rozhodnosťou povie: „Dosť!“, je možné na sebe pracovať. Prácou na sebe zmeníte svoje celkové ladenie, energiu (ktorú vyžarujete), a tým si začnete do svojho života priťahovať aj viac dobra v rôznych podobách a smeroch. V najbližšom príspevku vás oboznámim s mojím „Dosť!“, s ranými začiatkami, oporami i odporami. S tým ako som nahliadla do svojho vnútra, sebakriticky zhodnotila seba ako osobu a rozhodla som sa bojovať s Egom a stať lepším človekom. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?