Stromy bez srdca
Kráčam sépiovo-efektovým lesom. Stromy vôkol mňa akoby hynuli. Každý jeden má dutinu rôznej veľkosti, vybraté srdce z hrude... ako ja. Pod nohami cítim mäkkú nestabilnú hmotu. Zmes lístia, zeminy a čohosi. Páchne to tu vlhkosťou a rozkladajúcimi sa listami. Niekto je so mnou. Cítim jeho lásku. Ako je to možné, keď už nemám srdce (?) Nikdy mu ju neopätujem, a napriek tomu ma miluje a stráži ma... alebo aspoň to, čo zo mňa ostalo. Čo zo mňa ostalo (?)
Kráčam ďalej a takmer sa preborím do prázdnoty. Poblíž je jazero. Obrovské tmavozelené jazero. Cúvnem pred tou chladnou temnotou, požierajúcou korene polomŕtvych stromov. Požierajúcou zbytky mojej existencie. Láska je stále v mojej blízkosti. Prudko sa otočím na ústup a vtedy zbadám obrovskú jaskyňu, vytvorenú z abnormálne poskrúcaných stromov. Zvnútra sála temnota. Konár za konárom ticho odpadáva zo stromu a spomalene dopadá na neviditeľnú podlahu jaskyne. Celé to tu zomiera. Zľakla som sa tohto výjavu a Láska tiež. Musím preč!
*
Zobudila som sa. Alebo (?) Pociťujem úzkosť zo samej seba. Láska je preč. Prežívam nevýslovné muky. Drví mi To hrudník o posteľ, nemôžem dýchať. Snažím sa kričať. Kričí iba moja duša. Nik ma nepočuje. Vrieskam z plného hrdla v alfa hladine, z ktorej sa neviem prebudiť. Nie som schopná sa reálne pohnúť. A už je tu. Zlo.
Gniavi mi hruď a hryzie boky nad bedrovými kosťami. Prv jeden, potom druhý, potom ruky a dusí ma. Dusí moju dušu bez Lásky. Pomaly sa pôsobenie deštrukčnej sily presúva do genitálnej oblasti. Je to znásilnenie, či halucinácia (?) Koho obviním (?) Diabla, či seba... deje sa to už príliš dlho.
*
Zobúdzam sa vyčerpaná, spotená a znechutená. Vždy, keď poobede zaspím mávam tieto stavy. Neviem rozoznať sen od reality. Potom ma To dusí, škrtí, znásilňuje a ja len beznádejne prosím Lásku, aby sa vrátila. Beznádejne do väzenského priestoru nekonečne kričím a vzlykám svoje prosby. Preberám sa však do ešte väčšieho zla, do krutej reality života. Sama neviem, či som viac otrávená mojimi halucinačnými stavmi v alfa hladine (ktoré prichádzajú samy od seba, bez akýchkoľvek podporných látok) alebo reálnym životom.
Polámali mi krídla a uvrhli ma do tejto živočíšnej pustatiny, kde vládne Zlo. Sme len zvieratká, hrajúce sa na vyšší druh → vyšší druh, ktorý sa kántri medzi sebou navzájom kvôli nadradenosti, moci, subjektívnej pravde... kvôli Zlu. Ach, aká naivita obyčajného človeka, ktorý klame sám seba a uctieva modly. Modly, sálajúce lásku, ktorej už niet. Pseudolásku. Duchovné bytosti, materiálne statky, krásne osoby → to je posadnutosť životom, ktorý nás aj tak raz zabije.
Snívam o oslobodení sa z okovov tela a sveta. O dokonalej harmónii so živou, večne sa obnovujúcou prírodou, o spojení s Láskou, ktorá pozemský svet už dávno opustila. Mňa opustila... navždy.
*
Diagnóza depresia, melanchólia, introverzia, anorexia... Akí sú len všetci vôkol múdri... škoda, že sú slepí !!!
Pustím si MY DYING BRIDE (doom metal) a prežívam, ventilujem svoju bolesť cez speváka. Je to lepšie. Nie som v tom sama. Sú tu aj iní... padlí. Nechce sa mi opustiť miestnosť, a tak vezmem do ruky pero a píšem:
„Kráčam sépiovo-efektovým lesom. Stromy vôkol mňa akoby hynuli. Každý jeden má dutinu rôznej veľkosti, vybraté srdce z hrude... ako ja.“