"mraMOR"

Autor: Denisa Mateašiková | 20.8.2014 o 14:36 | (upravené 28.1.2015 o 9:32) Karma článku: 2,28 | Prečítané:  434x

(román)  * láska, priateľstvo, emócie, tajomstvá, fantasy, jemná erotika, romantika, bolesť, boje a prekvapivé zvraty osudu *  

„mraMOR“

Obsah: Očarenie, Začiatok Chaosu, Augustový sneh, Déja vu, Obrazy z minulosti, Marcelovo tajomstvo, Tajuplný kľúč, Návrat ku koreňom, Retrospektíva, Útek do Ne-Známa, Lotósia, Slizké mračná, Havraní les, Jaskyňa tisícich ciest, Mrazivé stretnutie, Kráľovstvo odvrátenej strany Slnka, Tajuplná návšteva, Tajomstvo jantáru, Popol a prach, Seaside.

            Zavrela som dvere na „Kotve, čo bol obľúbený bar mňa a mojich priateľov. Bola som rozrušená. Pragmatickému človeku sa toto nestáva. Vždy som si čisto a jasne stála za svojimi rozhodnutiami. Dokonca aj lásku som brala skôr účelovo ako emočne. Odkedy sa naši rozviedli a ostala som žiť s matkou, starám sa sama o seba. Naše vzťahy ostali v chladnej rovine. Bavíme sa o móde, umení, jedle, a či je práve  z čoho žiť. Vždy mi vtĺkala do hlavy aby som sa o seba starala a pravidlo: „Nohavice sú pre chlapov, a nie pre dámy!“ dôsledne odzrkadľuje môj šatník. Aj dnes, napriek neznesiteľnej migréne, je na mne všetko dokonalé až po mihalnice. Pálivé výčitky svedomia mi nedovolia odkráčať za Marcelom. Máme svoje dohody, ktoré neporušujeme a funguje to. Ale, však sa nič nestalo. Určite je to celé nedorozumenie. Mierim k pláži a vypínam mobil. Potrebujem predýchať situáciu.

OČARENIE

            Marcel nie je veľmi obľúbený medzi mojimi priateľmi. Je to úplne pochopiteľné. Narcistický manipulatívny egoista s manio-depresívnymi stavmi určite neprispieva k veselej nálade v spoločnosti. Mojej samotársko-introvertnej povahe s jasne submisívnymi vlohami je to jedno. Vyhovuje mi náš vzťah aj so všetkými Jeho pravidlami, ktoré sú pre bežného človeka „na hlavu“. Von chodíme spolu raz za týždeň. Program určuje On. Ja sama mám povolených zopár hodín s priateľmi bez neho. Keďže mám len Dariu, Olega a Mareka, nie je to tak zlé. Volám mu hneď ako vyjdem z klubu. Práve teraz by sa dalo povedať, že rebelujem. Napriek tomu viem, že sme si akosi predurčení. Sú tu aj iné veci, ale na čo sa s tým zbytočne zapodievať. Stretli sme sa pred dvoma rokmi práve v „Kotve“. Šla som von za Dariou. Bola nešťastná, pretože prešiel rok po rozvode rodičov, čo nevidela brata. Otec ho odviedol. Prišiel jej list, že akonáhle dovŕši osemnásty rok, vráti sa za ňou, aby sa nebála. Doľahlo to na ňu a potrebovala upokojiť a utešiť. Barman Oleg a jeho mladší brácha Marek sa zhostili úlohy zabávačov, a nakoniec sme mali všetci pekný večer. Keď sa Daria vyparila s Marekom, ostala som sedieť pri barovom pulte. S Olegom sme zhodnocovali večer, zatiaľ čo on ešte dočapovával posledné pivá. Na prvom podlaží baru s výhľadom na more nás bolo len zo desať a na prízemí už nikto. Aj preto ma prekvapilo, keď som začula kroky na schodoch, ktoré ústili kúsok za mojím chrbtom. Jemne som sa otočila a kútikom oka som sledovala kto vstúpil do baru po polnoci. Na schodišti sa pomaly vynárala mužská silueta. Farbené čierne vlasy mu padali do tváre a úžasne kontrastovali s bielou pokožkou. Akoby vycítil môj pohľad, otočil sa hlavou presne na mňa a mne takmer vypadlo víno z ruky. Neskutočne modré oči si premeriavali každý kúsok môjho tela. Zachovala som si chladnú hlavu ako vždy a otočila som sa k Olegovi. Už-už mi šiel čosi povedať, keď som zacítila na svojom páse niečí dotyk ruky. Otočila som sa a tvárou v tvár som stála Marcelovi. Tvár ako tesaná z mramoru a tie oči... Mala som pocit, že jediným pohľadom mi omotal reťaz okolo srdca a už bolo rozhodnuté. V sekunde ma chytil za ruky, silno mi stisol dlane prstami a už nepovolil. Marcel: „Buď moja!“ Skôr rozkázal ako prosil a od tej noci sa mu v ničom nedokážem vzoprieť. Pôsobil sebavedome, chladne až mrazivo a ja som ostala ako po vypití nejakej drogy. Vstala som a nasledovala som ho, nevediac kam. Vzrušoval ma strach, ktorý z neho šiel a silný stisk ruky, ktorý stále nepovolil. Jeden blok od pláže stála nová biela vila. Tam zastal a otvoril bránu. Stále sme neprehovorili. Nevedeli sme o sebe absolútne nič a jediné, čo sme cítili bola spaľujúca túžba. Spod čiernej trigovice sa rysovala jemne vyšportovaná postava so silnými rukami a mramorová beloba jeho pokožky ma privádzala do šialenej potreby ho mať. Vstúpili sme do predsiene, kde som sa zohla, že si vyzujem ihličky. Trhol mnou, aby som to nerobila a silno ma objal okolo pása. Podľa tlaku na chrbte som cítila, že je rovnako vzrušený ako ja. Netuším ako sme sa dostali do rozľahlej bielej spálne na poschodí. Ležala som nahá iba v podväzkoch a ihličkách na saténovej prikrývke. Zhodil si tričko a ľahol si vedľa mňa. Na dokonalej hrudi sa mu vynímalo obrovské čierne tetovanie škorpióna. Vplietol mi  prsty do vlasov a potiahol.

Marcel: „Meno!“

Tereza: „Tereza.“

Marcel: „Vek?“          Opäť potiahol, čo ma nevysvetliteľne rozpaľovalo.

Tereza: „Šestnásť.“

Marcel: „Udáš ma?“  Povolil rozkazovačný tón a začal sa smiať.

Tereza: „Nie?“           Mrkla som na neho a potiahla kútik do úsmevu.

Marcel: „To je dobre. Ja som Marcel. Mám osemnásť. Práve sme sa nasťahovali a rodičia mi nakázali nájsť si priateľov. Si prvá.“      Odmlčal sa a zahrával sa s mojimi pramienkami. „A určite aj posledná. Neznášam ľudí. Teraz máš prvú aj poslednú šancu odísť Tereza, inak ťa už nepustím.“

Tereza: „Ostávam.“   Zašepkala som polozbláznená z toho zvláštneho a dominantného muža.

Marcel: „Nech sa stane.“       Povedal ako antický rečník a ľahol si na mňa. Ruky mi svojimi prikoval k posteli, a keď mi dokonalými zubami vydráždil bradavky, explodovali sme pod temným rúškom noci. Neverím, že ešte niektorá mala také dokonalé „poprvé“ ako ja.

ZAČIATOK CHAOSU

            Vyzula som si čierne platformové semišky, stiahla samodržky a schovala ich do kabely. Keby teraz stretnem matku, ani by sa ku mne nepriznala. „Holé nohy ukazujú len prostitútky! Dámy nevyzlečú silonky ani keď je päťdesiat stupňov Celzia.“ To sú jej slová. Sadla som si do piesku práve do takej vzdialenosti, aby mi more stihlo obmývať končeky prstov. Je to veľmi príjemné. Akoby zo mňa vyťahovalo všetky starosti, všetko „musíš-nesmieš-patrí sa“, výčitky kvôli Marcelovi a zmätky, ktoré mi spôsobil Adrián. Kde ostala moja chladná hlava, ktorú si zachovávam už osemnásť rokov? Dva roky s Marcelom, jeho záchvatmi a paranojami mi len potvrdili, že mozog si treba držať na uzde a srdce je nástroj slušnosti, nič viac. Celý život mám ako zo škatuľky. Dokonalý výzor, známky v škole, som slušná, vždy uprednostním dobro väčšiny pred vlastnou spokojnosťou atď. atď. atď. A potom sa tu z ničoho nič objaví Dariin brat, ktorý je tak jednoduchý a čistý, pobozká mi ruku, položí pár prirodzených otázok a ja začnem spochybňovať celú schému môjho životného štýlu. Adrián sa vrátil do „Seaside“ pred troma mesiacmi. Predtým, ako deti, sme sa videli iba pár razy. Akurát, keď sme sa s Dariou začali viac stretávať, musel odísť s otcom kdesi do USA. Daria to dlho niesla veľmi ťažko, ale našťastie ostali v kontakte cez maily a Facebook. Stále mi o ňom rozprávala. Časom som nadobudla pocit, že je to náš spoločný súrodenec a vždy som sa tešila na novinky z jeho života. Dokonca ma niekoľkokrát nechal pozdravovať  a ďakoval mi, že stojím pri Darii nech sa deje čokoľvek. Srandou je, že som si vôbec nepamätala ako vyzerá, a keďže som mala Marcela, ani ma nenapadlo sliediť po Facebooku a pátrať po niekom druhom. Vlastne, keby aj sliedim a robím čosi, čo sa nesluší, Marcel by to zistil. Pozná prihlasovacie údaje k mojim mailom a sociálnym sieťam. Ale to je jedno, lebo mám čisté svedomie. Teda, mala som. Ale o tom, po tom. Adrián prišiel v Máji. Daria mu usporiadala uvítacie posedenie v „Kotve“. Bola som tam ja, ona s Marekom a Oleg, ktorý výnimočne nepracoval. Potom ešte zopár kamošov mojich kamošov. Marcel bol však s rodičmi v Rusku u starých rodičov. „Mesiac prázdnin pre Terezu.“: smial sa Oleg. Ja som si z toho ale vrásky nerobila. Mala som viac času na priateľov, a to ma tešilo. Sedeli sme okolo okrúhleho stola pri otvorenej terase. Popíjali chladené nealko, vzhľadom na príjemný teplý večer. Čakali sme na ôsmu. Vtedy mal prísť Adrián. Rovno z letiska. Presne si pamätám, čo som mala vtedy oblečené. Čierne puzdrové šaty so zúženým strihom na bokoch, účkový výstrih, ktorý vkusne zakrývalo čipkované bolerko s motívom ruží. Na nohách čierne lakovky s jemnými mašličkami a parfum Amor Amor (fialový). Neskutočne hypnotická vôňa, ktorú používam iba na špeciálne príležitosti. Na oslavách som bola vždy top. Daria pred ôsmou zbehla dolu pred bar, aby sa mohli súkromne zvítať. Po dvoch rokoch je to pochopiteľné. Ako odišla, zadívala som sa na večerný príliv a nechala sa ofukovať jemným vetríkom, ktorý vznikol z prievanu. Zmocnil sa ma pocit akoby som ja čakala na niekoho špeciálneho. V bruchu sa mi ozvali divné zvuky a šteklenie. Chalani sa začali rehliť, či som nevečerala kvôli tomu, aby som sa mohla pokojne objesť na oslave. Než som stihla čosi odpovedať, začula som od schodov Dariin smiech a už aj stáli pri nás obaja veselí súrodenci. Prv sa zoznamovalo mužské osadenstvo, takže som si kútikom oka premerala s kým budem mať tú česť. Adrián bol vysoký anemický chalanisko s dlhšími gaštanovými vlasmi, ktoré mu kde-tu vyliezali z vrkoča a padali do očí. V zelenej ošúchanej mikine a starých čiernych rifliach pôsobil zanedbane. Energia, ktorú vysielal do okolia bola však mimozemsky harmonická a pokojná. Než som si ho stihla prezrieť detailne, bola som na rade a naučene som mu podala ruku. „Tereza, teší ma.“: vypľula som mechanicky a prvý raz som sa mu pozrela do očí. Vtedy som skamenela. Pozrel sa na mňa mäkkými jantárovými očami, vzal mi ruku do svojej dlane a jemne pobozkal. Pôsobil tak krehko, že som sa pri ňom cítila ako kus neotesaného mramoru. V milióntine sekundy, keď držal moju ruku pri svojich perách, zadíval sa mi do očí a ja som pocítila čosi, čo som dovtedy nepoznala. Bol to „pocit domova“. Už vtedy sa to všetko vo mne pohlo, hoci v daný večer sa už nič prevratné neudialo. V hlave som si zapla kontrolku s nápisom „Marcel“ a poslušne som až do rána popíjala džúsiky. Nedajbože, otvoriť zámok na zásuvke „Emócie“. To sa nepatrí.

            Popri spomínaní a uvažovaní nad vzniknutou situáciou s Adriánom som si ani neuvedomila, že slnko už dávno zapadlo. To by až tak neprekážalo. Mobil mám dávno vypnutý, takže Marcel bude tak či tak vysiľovať. Väčším problémom bolo, že som sedela zadkom v zaplavenom piesku. Aby to nestačilo, z kabely mi tiež tieklo. Postavila som sa a vylovila mobil, ktorý to našťastie až tak moc neschytal. Po zapnutí som si našla zo dvadsať zmeškaných hovorov od Marcela a tri od Adriána, ktoré som automaticky vymazala. Vytočila som Marcela: „Marcel?“

Marcel: „Tereza, kde si, do čerta?! A čo máš s mobilom? Volal som aj Darii a vraj ste sa pohádali. Pýtala sa, či si v poriadku.“

Tereza: „Som oukej. Bola to iba taká malichernosť. Vieš aká som tvrdohlavá, čo sa týka názorov na módu.“

Marcel: „Dobre – dobre, a to si nemohla prísť domov?“

Tereza: „Potrebovala som sa prejsť a predýchať to. Je to predsa len moja najlepšia, a vlastne jediná kamoška.“    Klamala som ďalej, hoci mi to bolo veľmi nepríjemné. Daria už určite vedela, ktorá bije, a keď jej volal Marcel, zachránila mi kožu.

Marcel: „Kde si teraz? Prídem po teba?“

Tereza: „Nie, netreba. Zadriemala som posediačky pri mori a celá som mokrá. Musím ísť domov, teda k matke sa prezliecť, a potom prídem k tebe. Môže byť?“

Marcel: „Vyzdvihnem ťa o desiatej. Žiadne výhovorky.“ Povedal rázne a zložil.            Mala by som sa ozvať Darii a poďakovať jej. Vtom mi zazvonil mobil a ozval sa opäť Marcel: „Ešte čosi. Obleč si sieťované samodržky a čierne čipkované spodné prádlo. Nedodržala si pravidlá, čo si zaslúži trest.“

Tereza: „Dobre Marcel.“       Automaticky som súhlasila. Zložil. Takto to bude najlepšie. Sex s Marcelom ma vylieči z kadejakých zmätočných citov.

Vošla som do malého útulného bytíku. Matka bola na služobke, tak som bez zbytočných problémov vkĺzla rovno do sprchy. Pustila som si na tvár studenú vodu. Napriek tomu som sa nedokázala ubrániť spomienke na dnešnú dajme – tomu konfrontáciu s Adriánom. Prvý raz od nášho stretnutia vzplanul a prepichol ma pohľadom. Nebol to obyčajný hnev. Bola v tom vášeň. Cítila som to, keď sme sa takmer dotkli nosmi a hľadeli sme si ostro do očí. Čo si to nahováram? Ešte aj keď si to predstavujem, úplne sa trasiem od vzrušenia. Vzala som žiletku a urobila som si dlhý, nie hlboký, rez na stehne. Potom druhý a tretí. Fyzická bolesť. Trestám sa za to, že som si dovolila čosi cítiť. Sledujem ako sa mi pásiky pomaly plnia krvou, ktorá jemne steká do vane, pod moje nohy, až do odtoku. Z melancholického sebaľutovania ma vytrhol zvoniaci mobil. Vypla som vodu, obkrútila uterák cez telo a vybehla po mobil.

Tereza: „Áno?“

Daria: „Tereza, si O.K.?“

Tereza: „Ale áno. Ďakujem ti, že si ma kryla.“

Daria: „Nie je za čo. Mrzelo by ma ak by ťa Marcel náhodou uškrtil  a hodil do mora.“             Nadhodila zvesela, a potom zmenila tému.             „Si s ním?“

Tereza: „Nie.“

Daria: „Tak mi už konečne vysvetli, čo sa deje medzi tebou a mojím bratom. On je ticho. Myslím, tichšie ako bežne.“

Tereza: „Je to zložité. A hlavne ti to nevysvetlím za päť minút. Zajtra ti zavolám.“

Daria: „Ponáhľaš sa kdesi?“

Tereza: „Za Marcelom.“

Daria: „Terezáá, nemôžeš sa takto nechať ničiť.“

Tereza: „Ďakujem, ale toto sme už prebrali Daria.“

Daria: „Ty vieš. Ale prosím ťa, netráp môjho brata. On si to nezaslúži.“

Tereza: „Prepáč mi. Sľubujem ti, že zajtra ti vyrozprávam všetko, čo som doteraz v sebe držala a Adriánovi poviem sama, že to všetko je len poblúznenie. Obojstranné.“

Daria: „A si si istá?“

Tereza: „Pravdupovediac nie.“         Odmlčala som sa.      „Musím už ísť. Zajtra dobre?“

Daria: „Bež už. Mám ťa rada. Ahoj.“

Tereza: „Ahoj. Ďakujem ti za všetko, Daria. Skutočne.“

Bolo pol desiatej a pri dverách už stál Marcel. Celý on. Otvorila som stále v uteráku a kývla, nech vojde. Podlomili sa mi kolená. To sa mi stáva vždy, keď ho uvidím. Strhol zo mňa uterák a silno ma objal. Cítila som sa ako bezbranný zajačik v objatí poľovníka. Hodil ma na posteľ.

Marcel: „Tereza, vyklop, čo sa deje!“

Roztvorila som oči dokorán a civela ako hluchý na dvere.

Marcel: „Skutočne si myslíš, že som taký hlúpy?! Odkedy sa tu objavil ten Dariin brat si nejaká divná. Dúfam, že si nezmenila vkus na stroskotancov?“

Vrelo to vo mne ale mozog mi pracoval ako mal. Nechápem, prečo som sa nedokázala odpútať od tohto namysleného surovca. Prešla som si prstom po porezanom stehne. Jemné čiastočky krvi som rozotrela Marcelovi po perách. Hneď sa mu zmenil výraz tváre a lačne sa na mňa vrhol. Nateraz je hrozba zažehnaná, ale čo bude po sexe netuším. Musím sekať dobrotu. Lepšia tvrdá istota ako romantický ošiaľ s neznámym koncom.

AUGUSTOVÝ SNEH

            Zobudila som sa pred východom slnka. Otvorila som oči, a keď som si zvykla na šero, zistila som, že Marcel je preč. To sa na neho veľmi nepodobá, ale fakt tu nie je. Máme len dve miestnosti a je tu ticho ako v hrobe. Otvorila som okenice, a vtedy som si všimla čosi zvláštnejšie ako Marcelovu neprítomnosť. Na parapete boli napadané chumáčiky čerstvého snehu. Za prvé, je August, a za druhé, ešte sa mi nikdy nenaskytol pohľad na zamrznuté tyrkysové more. Otočila som sa a na nočnom stolíku stáli dve kávy, z ktorých sa parilo. Asi začínam blúzniť. Pomalý východ slnka sa odráža od veľkolepého klziska podo mnou. Je to nádherné, a zároveň mätúce. Z kuchyni sa ozval štrngot tanierov. Natiahla som si legíny, áčkovú mikinu s mačacími očkami, a popri tom som sa snažila vyčistiť si hlavu a začať reálne vnímať okolie. Buď to nepomohlo, alebo som zaspala dáke obdobie, lebo keď som sa vybrala do kuchyne, namiesto Marcela tam stál Adrián. Krájal ovocie, no zrejme ma začul a otočil sa ku mne. Na rozdiel odo mňa nebol vôbec prekvapený naskytnutou situáciou. Podišiel ku mne, objal ma a zadíval sa mi do očí: „Zobudil som ťa, Teri?“ Zakrútila som hlavou, že nie.

Adrián: „Alebo ťa stále trápi Marcel? Ty za to predsa nemôžeš. Bol proste chorí.“

Tereza: „Nie, snažím sa na to nemyslieť. Ďakujem ti, že pri mne stojíš, aj keď... vieš ako som sa správala.“                   Odpovedala som mu automaticky akoby to za mňa hovoril niekto iný.

Adrián: „Sú to už štyri roky. Správala si sa adekvátne k veku. Som veľmi šťastný, že nakoniec všetko dopadlo ako malo.“                        Dopovedal a tuhšie si ma k sebe privinul.

Vanilková vôňa jeho pokožky a studené ruky pôsobili blahodarne na moje zmysli i práve prebudené rozohriate telo. Aj keď som stále nechápala, kde som stratila zopár rokov zo svojho života, bolo mi dobre. Posledné, čo som si pamätala bol vinný sexuálny akt a poznámka v hlave, že „Ráno volaj Darii!“. Zrejme jej zavolám aj tak, lebo by ma mrzelo, ak by som čokoľvek vybudované pokazila iba kvôli amnézii.

Adrián: „Ale predsa, nad čím uvažuješ? Pôsobíš unavene, no napriek tomu vstávaš strašne skoro odkedy prišla Zima.“

Tereza: „Prepáč mi, asi ešte spím. Zimu mám rada. Ako je možné, že zamrzlo more?“

Adrián: „Kedy? More?“

Tereza: „Poď sa pozrieť!“                 Vykrútila som sa z jeho objatia a vybrala sa k oknu.

Nemožné! Pod mojím oknom sa namiesto zamrznutej prímorskej krajiny rozprestierali zakvitnuté levanduľové polia. V pozadí fialovej arómy sa týčili vysoké hory a zelenali husté lesy. Voľačo nie je v poriadku. Otočila som sa na Adriána  a na moje neskryté zdesenie tam namiesto neho stál Marcel.

Marcel: „Snáď som ťa nevyplašil, Terézia? Po tej nepríjemnej udalosti vyzeráš akoby si sa na mňa hnevala.“

Tereza: „Zabil si Adriána, ty sviňa!“                       Vytreslo zo mňa, opäť nevediac ako, a zosypala som sa na dlážku.

Už som nebola v mojom útulnom bytíku v „Seaside“. Mramorová dlážka chladila a izba bola zariadená veľmi staromódne. Čierne vrstvené šaty naznačovali, že za niekým trúchlim. Za Adriánom? Bože! Bola to úplne iná doba, žiadne 21. Storočie. Spomenula som si na akýsi súboj s kordmi. Potom už len krv a Adrián bez života. Musela som si vziať Marcela. Rodičia na tom trvali. Porodila som mu jediné dieťa. Aj to zomrelo. Samá krv v tom dávnom živote. Marcel bol mocný a bohatý šľachtic. Čo však mnohí netušili, mal styky s tajnými lóžami. Na to som prišla už počas niekoľkých mesiacov bezcitného manželstva, ktoré som poslušne trávila medzi múrmi jeho letného zámočku. Tu sa totiž konávali pravidelné stretnutia členov. Rokovali tu o budúcnosti Európy. Ktoré komodity zdražejú, zlacnia, kto vyhrá športové zápasy a koho otrávia. Dokonca boli v spoločenstve ženy, ktoré miešali špeciálne elixíry. Mali schopnosť pôsobiť medzigeneračne, ba niesť sa líniou niekoľkých životov. Prv som tomu neverila, ale časom sa všetky významné zvraty v krajine niesli pod rúškom ich predsavzatí. Boli sme spolu presne dva roky. Plánovala som utiecť so svojou komornou Dáciou, ktorá mi bola aj veľmi blízkou priateľkou. V deň „D“ som našla Dáciu mŕtvu vo svojej izbe. Ktosi ju otrávil. Bolo to narafičené ako samovražda. Dobre som vedela kto má v tomto namočené prsty. Vrátila som sa do izby a z tajnej zásuvky som vytiahla striebornú dýku. Rozhodnutá zabiť Marcela som sa posledný krát zadívala na voňavé levanduľové polia. A to bol ten istý okamžik, v ktorom som sa tu-kdesi ocitla. Pravdaže nenávisť, ktorú som voči nemu pociťovala, mi nedovolila ovládnuť svoje emócie a nenazvať ho „sviňou“. Marcel sa zohol, že mi pomôže vstať.

Marcel: „Drahá.“                   S nefalšovanou aroganciou v hlase mi podával ruku.

Využila som jeho ulietavanie si v egu. Podala som mu ľavú ruku. Pravou som schmatla dýku, skrytú v leme dlhej sukne,  a vrazila som mu ju rovno do srdca. Od prekvapenia sa mu rozšírili zreničky, zbledol, zatackal sa a padol na dlážku. Bol to moment, čo si stihol uvedomiť následky situácie. V posledných sekundách života v smrteľnom kŕči zašepkal: „Máš to márne, Terézia. Stretneme sa znovu a znovu. Až kým ma nebudeš skutočne milovať. Je to kliatba.“         Vydýchol.       Po uvedomení si závažnosti činu, vytiahla som dýku z Marcelovho srdca a namierila ju na svoje. Nádych, výdych a ...   

            Zobudila som sa celá mokrá. Marcel vedľa mňa tvrdo spal. Toto čo bolo? Nenormálne živý sen. Fuj, až ma striaslo. Vytratila som sa do sprchy. Rýchlo zo seba zmyjem tú lepkavosť a zvážim čo ďalej, lebo sa zbláznim. Takéto sny, to čo je? Vzala som si mobil a po sprche som zamierila do kuchyne. Zaliala som si kávu a sadla na balkónik. Príjemný ranný vzduch ma prebral, hoci bolo len kúsok pred šiestou ráno. Pohľad na more mi pripomenul sen s Adriánom. Tú brutálnejšiu časť s Marcelom by som najradšej zabudla. Na mobile mi blikala sms: „Teri, potrebujem sa s tebou porozprávať! Daria“ Daná sms nebola od Darii. Teri ma volal len Adrián a Daria sa nepodpisuje. Zrejme mi nechcel robiť problémy, kým si to medzi sebou nedoriešime. Vrátila som sa do kuchyne a nad sporákom som vyhrabala jednu z matkiných Slims. Určite si to nevšimne. Veľa fajčí a cigarety má kade-tade po byte. Na balkóne som si zapálila. Úplne sa mi triasli ruky. Síce som rozhodnutá volať Darii, ako sme sa aj dohodli, ale čo ak to zodvihne jej brat. Čo mu poviem? „Prepáč, zaľúbila som sa do teba. Ale nič si z toho nerob. Stalo sa to prvý a posledný krát. Ja som totiž sebadeštrukčná, bojím sa emočne viazať, bojím sa bolesti, proste posero. Takže ostaneme kamoši a zabudneme na city.“ Keby je to také jednoduché, však? Musím zavolať Darii!

DÉJA VU

            Skontrolovala som Marcela. Stále tvrdo spal. Ako ho poznám, mám tak dve hodiny na rozhovor s Dariou. Usadila som sa pohodlne do kresla na balkóne a uchlipkávala si exotickej kávy s kardamonom. Vytočila som Dariu a som zvýšeným pulzom som čakala na to, kto to zodvihne.

Daria: „Áno, Tereza, vieš koľko je hodín?“                         Povedala rozospato a s jemnou výčitkou.

Tereza: „Prepáč, Marcel spí, a potrebujem ti konečne objasniť všetko, čo sa udialo kým si dovolenkovala s Marekom.“

Daria: „Patrilo by sa. A chceš aj Aďa? To on ti včera písal.“

Tereza: „Teraz nie, ale odkáž mu, že sa s ním stretnem. Dnes, keď pôjde Marcel do posilky. Býva tam zo dve hodiny.“

Daria: „Dobre, počúvam ťa.“

Tereza: „Prv mi sľúb, že ma neprerušíš kým neskončím. A hlavne nebuď ovplyvnená tým, že Adrián je tvoj brat. Potrebujem pomoc, čo ďalej.“

Daria: „Vieš, že som tu pre teba. Pokojne hovor. Horím zvedavosťou odkedy som bola svedkom tej vašej „chvíľky“.

Tereza:  „Ono sa to celé začalo asi dva týždne po Adriánovom príchode. Marcel bol vtedy v Rusku, však vieš, a ty s Marekom ste boli v Grécku. Ty si mala hneď potom narodeniny a bola tá super párty v „Kotve“. Každopádne, asi dva dni po tom ako ste vy odišli na dovolenku, mi volal Adrián, že sa dopočul, že sa nudím, a že potrebuje pomoc s výberom darčeka pre teba. Bol veľmi slušný. Asi trikrát sa ma opýtal, či neobťažuje, no keďže sme najlepšie kamošky, tak verí, že mu poradím. Priznávam, že som sa tešila, lebo už pri prvom stretnutí ma zaujal. Ale nešlo tam o to, že by som ho chcela. Vždy som bola verná Marcelovi, aj mysľou, a vedela som prečo som s ním. Jednoducho som sa tešila, že sa lepšie spoznám s tvojím bratom a budem mať nového priateľa. Dohodli sme sa, že hneď na druhý deň zbehneme kdesi na obed, tam lepšie pokecáme a urobíme si plán, ktoré obchody pobeháme. Prišlo mi to vhod, lebo ani ja som ešte pre teba nemala darček. Ale to je jedno. Idem k pointe. Stretli sme sa na obede v „Lagúne“. Adrián tam už sedel. Dlaňami si zakrýval tvár s vyzeral, že premýšľa. Všimol si ma, až keď som stále tesne vedľa neho. Hneď vstal, pobozkal mi ruku a odsunul stoličku. Prišlo mi to veľmi milé a cítila som sa skutočne uvoľnene. Poďakoval mi, že som sa rozhodla obetovať svoj voľný čas a objednali sme si obed. Počas neho sme prebrali potenciálne obchody, trasu a možné darčeky. Tvoj brat bol veľmi vtipný. Navrhol aj pár totálnych hlúpostí. Takže obed prebehol vo veselej príjemnej atmosfére. Zatiaľ to bolo všetko také priateľské, nevinné, neviem ako to presne popísať. Nakupovali sme, a popri tom sme zisťovali, čo sme zač, záľuby a tak. Priznávam, mala som trošku zvláštne pocity, keď sme šli vedľa seba, alebo keď sa ku mne nahol, aby mi ukázal dáku srandu vo výklade. Stále to však neboli žiadne city, ani nič podobné. Zlom nastal až večer a zosilňovalo sa to zo dňa na deň. Keď sme všetko nakúpili, nohy nás boleli ako po maratóne. Adrián zamieril k pláži. Navrhol, že si namočíme nohy v mori a zbehneme ešte na malinovku. Vysvetlila som mu, že na verejnosti nebývam bez siloniek. Smial sa, že ak budem mať päťdesiat, tak to pochopí, ale že to nechá na mňa. On sa vyzul. Vyhrnul rifle a zišiel z chodníka do piesku. Keď som videla ako si užíva tú chladnú vodu na lýtkach, prekonala som sa, vyzula lodičky, silonky a pridala som sa k nemu. Prechádzali sme sa pri západe slnka, členky mi odpúchali a cítila som sa slobodne. Úplne som zabudla, že existuje Marcel, nerada to priznávam. Strčil mi do ucha jedno slúchatko, nech si vypočujem, čo počúva. Starý „30 Seconds to Mars“: „Budha for Mary“. Vraj sa mu to ku mne hodí. Snažila som sa udržiavať diskrétnu vzdialenosť, ale ten song ma tak zaujal, že som sa zabudla kontrolovať. Akosi som sa potkla o vlastné nohy a zatackalo ma. Adrián bol, na rozdiel odo mňa, duchaprítomný. Rýchlo ma zdrapil na ruku, len akosi silnejšie potiahol. Narazili sme do seba trupmi a skončila som perami na jeho líci. Tak som sa trápne cítila ako nikdy. Odtiahla som sa, hoci stále sme boli tvárou v tvár. Adrián sa veľmi ospravedlňoval, že mnou tak trhol, aby som si to zle nevysvetľovala atď. atď. No, ale stále som od pointy. Problémom bolo, že sa mi to páčilo byť v jeho blízkosti. Zadívala som sa mu do očí a so spomalenou artikuláciou som mu vysvetlila, že je to v poriadku. V pohode, sme kamoši, je to tvoj brat a „funny situations“ sa stávajú. Na dôkaz toho, že sa nič nedeje, ale hlavne sebe som to chcela nahovoriť, som ho objala. Čo bol prúser, lebo som chytila také zvláštne „Deja vu“, že koniec. A potom sa to stalo viac razy, a to ešte nevieš ten včerajšok, a tiež tohtonočné sny.“

Daria: „Tereza, už pol hodinu mi tu rozprávaš o prvom dni, ale stále neviem pointu! Chápem, že sa ti páči môj brat, či čo, ale to je normálne. Tak ste si sadli ľudsky. Alebo mi čosi uniká?“

Tereza: „Je za tým čosi viac. Čosi nadprirodzené. Potrebujem ale, aby si vedela aj omáčky, chápeš? Je to dôležité.“

Daria: „Jasné, len aby si to stihla. Pokračuj k tomu „Deja vu“.“

Tereza: „No, ako som ho objala, zacítila jeho vôňu a teplo, vyjavil sa mi obraz akoby v budúcnosti. Žili sme mimo „Seaside“, ale bolo to tiež pri mori. Ležali sme v piesku a sledovali hviezdy. Bol to iba záblesk, ale tak isto sme sa objali ako tam a to mi to pripomenulo. Boli sme starší a hlavne šťastní. Trochu to mnou zalomcovalo a zbledla som, ale vtedy som kašľala na to. Nakoniec sme šli ešte na jedno pivo, aby sme odľahčili situáciu. Potom sme sa stretávali aj zvyšné dva týždne, čo bol Marcel preč. Chodili sme na pláž, nakupovať, ráno sme spolu kávičkovali, vymieňali sme si hudobné tipy. Utlo tomu, keď sa vrátil Marcel z Ruska. Riešili sme to tak, že sme si volali. Však o tom už vieš. Bola si aj doma párkrát. Brala som to tak, že mám najlepšieho kamoša a akonáhle mi hlavu napadla iná myšlienka, zabíjala som ju. Čo mi však uniklo bol fakt, že naše rozlúčkové objatia sa z týždňa na týždeň predlžovali a zintenzívňovali. Keďže sme sa videli iba raz do týždňa a v obklopení vás všetkých, tak som to brala, že sme si vzácnejší. Nič sa nedeje. Ale dialo sa a včera to celé prasklo.

OBRAZY Z MINULOSTI

            Vybila sa mi baterka. Potichučky som sa vkradla do spálne, aby som si vzala nabíjačku. Podišla som k oknu, že ho privriem a v pokoji dodebatujem s Dariou. Ako som sa snažila otočiť kľučkou, zavŕzgala a ostala mi v ruke. Horšie bolo, že namiesto modernej plastovej kľučky mi v dlani ležala akási medená hrdzavá náhrada. Toto nie je možné! Nachádzala som sa v starej pivnici, uväznená v tajnej miestnosti pod zasadacou miestnosťou Spoločenstva. Všetko mi tu bolo známe. Letné sídlo môjho sadistického manžela Marcela. Obdobie ešte pred tým, ako zabil Adriána. Celé to bola moja vina. Objavila som staré texty plné nákresov byliniek, strojov, a zrejme latinských zariekavadiel. Boli to veľmi silné spojenia slov, ktoré dokázali doslova hýbať storočiami. Záhadne som im rozumela. Následne som sa s hrôzou snažila otvoriť vráta na šachtových dverách s úmyslom utiecť. Nedošlo mi, že majú nejaký zabezpečovací mechanizmus proti votrelcom. Ostala som tam uväznená. Našťastie, či skôr nanešťastie, o deň mala byť schôdza. Pred ňou Marcel vždy trávil mnoho času v zasadačke. Študoval. Keďže som tu ostala zaseknutá s predpokladom, že večer ma tu tak či tak nájde, pustila som sa do detailnejšieho skúmania textov. Okrem „transgeneračných“ kúziel, ktoré boli teda pekným svinstvom, som objavila plány Spoločenstva na dosiahnutie úplnej kontroly nad hospodárstvom, obchodmi, politikou atď. na mnoho-mnoho rokov dopredu. Bolo to šokujúce hlavne z toho dôvodu, že v mojom súčasnom živote už boli niektoré z ich plánov dokonané. Ako napríklad., kontaminácia potravín jedmi pre širokú verejnosť; civilizačné choroby, ktoré sa účelovo neliečia, lebo zarábajú; systematické ohlupovanie verejnosti prostredníctvom médií; podpora konzumného spôsobu života so zameraním na čoraz mladšieho jedinca a podobne. Jednoducho hnusné veci, založené na boji o moc hornej menšiny. Okrem všeobecných plánov tu boli aj konkrétne, zamerané na významné rody s dlhodobou históriou. V poličke pod „T“ sa nachádzala obrovská, zlatom vyšívaná bichľa, neprehliadnuteľná. Horko-ťažko som ju vytiahla, no jej váha spôsobila to, že mi vypadla z rúk. Otvorila sa kdesi v prvej polovici a div mi oči z jamiek nevyskočili. Z minimálne dvesto rokov starej maľby sa na mňa usmievala žena, ktorá bola mojou dokonalou kópiou. Od mena Terézia nasledovala tak tretina knihy textu. Nevedela som, koľko času mi ostáva, kým ma tu Marcel nájde. Jediné, čo mi ostávalo bolo začať čítať a dúfať, že sa dozviem všetko podstatné. „Terézia – vyvolená, spútaná – „: Tereziánsky genofond siaha až do obdobia pádu Atlantídy. Jediná žena, ktorá prežila, bola zajatá silným vládcom nového sveta Marcelussom. Pod prísahou vernosti až po nastolenie nového svetového poriadku, ju prijal za svoju družku. Musela prezradiť všetky starodávne mocenské zaklínadlá, no sama mala zakázané vzývať Matku Zem. Dôvodom bolo, že len ona a Marcellus mali kráľovskú fialovú krv. Pokiaľ by sa im podarilo splodiť syna, vzišla by z nich nová nadľudská rasa. Schopná podrobenia Zeme, vrátane celej živej i neživej prírody. Terézia musela súhlasiť. Bola posledná a vedela, že ak jej rod neprežije, dôjde k totálnej sebazáhube planéty. Vedela aj to, že musí existovať ešte jeden preživší. Iba On dokáže poraziť vladárove nekalé plány a zachrániť ľudstvo. Marcellus však dobre poznal Atlantské mýty a poistil sa. Nechal na Teréziu uvaliť medzigeneračné urieknutie, ktoré spôsobilo, že chtiac-nechtiac bude neustále život čo život pripútaná k nemu. Nevedela o tom a v domnení, že ho miluje, mu porodila tri deti. Všetky však záhadne umreli. Po treťom pôrode zomrela aj Terézia. Narodila sa v našom letopočte v Rusku v silnom magickom kmeni, ktorý ovládal severnú oblasť hustých lesov. Bola unesená kočovným kmeňom na čele so silným vodcom, do ktorého sa ihneď zamilovala. Po tom, ako sa v jej živote objavil vojak Adrián, začala spochybňovať jej city k vodcovi. Bola otrávená v mladom veku, keď vyšla najavo jej neplodnosť. Príroda sa sama bránila skaze, ale nešlo to naveky. . . preskočila som zopár desiatok strán a čítala ďalej. . . Svoj osud odhalí až po mnohých prevteleniach. Ako obyvateľka prímorského mestečka „Seaside“ sa takmer v totožnom čase stretne s Marcelom a jediným preživším svojej rasy. Ak podľahne, nastane „obdobie tmy“. V opačnom prípade je to ideálny a jediný vhodný čas na zlomenie medzigeneračnej kliatby. . . Ktosi sa snaží dostať do pivnice. „Kto je tam?“: buráca Marcel. Rýchlo listujem na stranu, kde by sa písalo čosi o spôsobe skoncovania s týmto všetkým. Našla som novú kapitolu s názvom: „Adriánuss – posledný, s jazvou“. Neskoro. Marcel odtrhol pivničný poklop, skočil za mnou a vytrhol mi knihu z ruky. Marcel: „Terézia, tvoja zvedavosť ťa bude stáť draho! Kričal. „Ak sa o tom dozvie Spoločenstvo, zabije ťa ktokoľvek vlastnými rukami.“

Lapala som po dychu. Ktosi mnou triasol. Pomaly sa mi rozostroval obraz. Predo mnou stál Marcel. Napoly rozospato, a napoly nasrato do mňa čosi hučal. Zachytila som až koniec.

Marcel: „Tereza, si v tranze, alebo čo?“      Drgal do mňa, aby som sa prebrala.

Marcel: „Uvedomuješ si, že držíš v ruke kľučku z okna?“

Tereza: „Och, waw, prepáč. Asi som bola kdesi inde. Čo sa deje?“

Marcel: „Zobudil som sa na to ako zápasíš s oknom. Bola si úplne mimo, a potom si si zamrmlala čosi ako „Adriánuss“. Radil by som ti, aby si mi vysvetlila, čo sa to, do pekla, deje!“

Tereza: „Marcel, nie je práve vhodná doba na riešenie mojich nezmyselných nočných môr, či čo to je.“

Marcel: „Práveže teraz je ideálny čas a nerob zo mňa hlupáka. Ešte nevieš, s kým sa zahrávaš.“       Divný záblesk v jeho očiach mi naznačil, že čosi tu nehrá.

Odkedy sa vrátil z Ruska, je neznesiteľný. Buď je to tým, že skutočne niečo cítim k Adriánovi, a to mi sfarbuje úsudky viac na čierno, alebo je za tým čosi iné. Bože, je mi zle iba z predstavy, že sme včera v noci spolu spali. Samozrejme, bez ochrany. Ale stále je tu čosi, čo ma k nemu neustále ťahá. Tá sila, ktorá srší z jeho očí, keď sa do mňa zabodáva pohľadom. Stisk rúk na mojom páse. Dokonalá postava. Jemné črty v mramorovo-bielej tvári plnej fatamorganického chladu. Opäť som podľahla. Jeho hnev a agresivita vo mne vyvolávali silné vzrušenie.

Tereza: „Ty nevieš s kým sa zahrávaš!“      Podpichla som ho, čo nečakal.

Chvíľu zmätenia som využila na to, že som si rýchlo vyzliekla domáci odev. Jednala som ako v tranze. Podišla som k nemu, objala som ho a nechtami som sa mu zaryla do chrbta. Potiahla som. Evidentne to účinkovalo. Rýchlosťou svetla ma zdrapil za boky a hodil na posteľ. Ľahol si na mňa, obkročila som ho a s ľahkosťou do mňa vnikol. Ten sex bol úžasný. Animálny. Už viem, čo nás k sebe ťahalo. Keď niekoho nenávidíte, máte potrebu ho totálne zničiť. Sú to silné emócie. Často plné vášne. Otrepané príslovie tvrdí, že láska a nenávisť majú k sebe bližšie než si myslíme. Súhlasím. Konečne mi doplo, že je to vlastne nenávisť, ktorá nás drží pokope. Nikdy som ho nemilovala. Odjakživa ma vzrušoval ten pocit, keď ma „dobyl“ a cítil sa ako víťaz. Pravdou je, že sme boli víťazmi obaja. On s pocitom, že ma vlastní, a ja s pocitom, že mi nikdy skutočne neublíži. Iba láska dokáže skutočne zraniť, nenávisť rozdúchava ohne a dodáva silu. A vtedy mi to došlo! Už viem ako zlomím tú kliatbu! Predstavila som si Adriána a moje telo zaplavila explodujúca vlna orgazmu. V podstate je to úplne jednoduché. Až mi to smiešne pripomína rozprávku. Pokiaľ skutočne fungujú magické zákony, je potrebné vyvážiť negatívnu energiu energiou pozitívnou. To spôsobí akoby vynulovanie oboch síl. Kedysi som sa dosť zaujímala o mágiu. Zrejme je pravdou, že si z minulých životov čosi prenášame do súčasnosti. Ak je to všetko pravda, čo som videla i cítila, stačí prebudiť moju schopnosť komunikácie s prírodou. Potom ostáva jediné. Vyspať sa s Adriánom. Je tu však jeden háčik, možno aj dva. Po prvé, netuším, čo ku mne skutočne cíti, a po druhé, fungovať to bude iba v prípade, že ho milujem. Milujem ho?

            Po silnom erotickom zážitku sa Marcel ani nenamáhal zo mňa vstať a stroho obnovil nedokončenú konverzáciu: „Dnes si dáme obed u nás doma. Rodičia pracujú. Nebudeme rušení. Myslím si, že je správny čas na to, aby som ťa zasvätil do našej histórie. My musíme byť spolu!“        Povedal so zvýšeným tónom v hlase a prepichol ma pohľadom.

Mám také nepríjemné tušenie, že Marcel presne vie, čo a pre čo robí. Že by sa predsa len čosi udialo v Rusku? Myslím, že to čoskoro zistím.

MARCELOVO TAJOMSTVO

            Obed prebehol presne ako Marcel naplánoval. Našťastie aj sám uvaril. Toto mu jednoducho šlo. Losos na olivovom oleji, basmati ryža a raw šalátik. Prísne dbal o svoj zovňajšok a pripomínal, že zdravie vychádza zvnútra. K mojej spokojnosti stačilo vedomie, že si uchovám štíhlu líniu, a že nemusím jesť mastné a mäsité jedlá. Po hlavnom chode doniesol kávu a tiramisu. Vraj pravé Talianske. Tešila som sa, lebo sladkosti mi zakazoval odkedy sme spolu. Nie som ale hlúpa. Len tak z lásky toto celé nie je. Určite sa mi chystá povedať vec, ktorá zatrasie minimálne polovicou vesmíru. Na to ho už dosť dobre poznám. Navrhol, aby sme sa presunuli na terasu. Majú obrovskú terasu pozdĺž troch izieb s vyťahovacou strechou, takže tam bol príjemný chládok. Sadli sme si do prútených kresiel s mäkkými bambusovými poduškami. Marcel napúšťal vírivku kvôli zvlhčeniu vzduchu. Vždy som bola ohromená z toho v akom luxuse si žije. Doteraz neviem, čo presne robia jeho rodičia. Marcel študuje históriu so zameraním na starovek, a popri tom obchoduje so starožitnosťami. To mu celkom vynáša. Samozrejme, je to na čierno.

Marcel: „Konečne je tu lepší vzduch. Asi si si všimla, že som to dnes naladil slávnostne. Chystám sa ťa zasvätiť do informácií, ktoré ti zmenia život a verím, že i pohľad na nás dvoch.“ Víťazoslávne sa usmial a pokračoval: „Varujem ťa, že ak by ti predsa len naša konverzácia bola nepríjemná, neskončíme v posteli. Tento rozhovor je životne dôležitý, a nielen pre nás.“       Zatváril sa vážne a tajuplne zároveň.

Aby ma nezačal upodozrievať, prečo som až príliš pokojná, zatvárila som sa zainteresovane, a naoko zvedavo som nadhodila: „Marcel, ak ma chceš požiadať o ruku, tak sa stačí opýtať.“

Marcel: „Na to by som šiel úplne inak, drahá. Žiadny strach. Všetko má svoju postupnosť.“

Prekvapilo ma, že sa vôbec nenahneval. Dobre vie, že ma jeho silné povahové črty rozpaľujú.

Tereza: „Pochopiteľne.“        Odpovedala som akoby nič.              „Ale už by sme aj mohli prejsť k téme. Horím zvedavosťou.“                        Sčasti to bola pravda, aj keď som mala nepríjemné tušenie, že moje sny, vízie, alebo čo to boli za výjavy, s Marcelovým tajomstvom budú súvisieť. Sčasti som ho chcela posúriť, zistiť na čom som , a prípadne mu navrhnúť rozchod. Obávam sa, že to nebude jednoduché, lebo keď som si čo i len predstavila spomínanú situáciu, naplnila ma vlna nevysloviteľne silného vzrušenia a mala som chuť na Marcela skočiť. Nevadí, musí existovať spôsob ako toto celé ukončiť.

Z úvah ma prebral Marcel. Zadíval sa na more a spustil: „Záležitosť, do ktorej ťa idem zasvätiť je taká obsiahla, že by sme tu mohli hovoriť aj mesiace. Skúsim to skrátiť tak, aby si sa dozvedela to najdôležitejšie a rozumela tomu. Pamätáš si naše zoznámenie. Mal som čerstvých osemnásť rokov a naši plánovali, že sa sem presťahujeme. Dlho tvrdili, že tu dostali dobrú prácu a menej náročnú. Tešili sa kvôli teplu a moru. Asi mesiac pred definitívnym odchodom z Ruska ma poslali k starým rodičom s cieľom stráviť s nimi viac času. Bývajú v horách v usadlosti, ktorá pripomína starý zámoček. Už roky to patrí našej rodine. Je to čosi ako historická pamiatka. Kamenné múry, mramorový interiér, starý nábytok, a ako som predpokladal už ako dieťa, súčasťou sú i rozsiahle podzemné priestory. Často som sa v noci budieval na desivé sny o tom, ako som tam niekoho zabil, alebo ako som poštval psov na svoju ženu, ktorá mi chcela utiecť, ako škrtím akúsi slúžku... Bol som dieťa a vôbec som netušil, prečo sa mi snívajú takéto strašné veci. Hovoril som to aj rodičom. Presviedčali ma, že sú to len sny. Nech si to tak neberiem, a že keď vyrastiem určite to prejde. Pravda bola bezpochyby úplne inde. Dozvedel som sa ju práve na mesačnom rozlúčkovom pobyte u starých rodičov. Hneď z príchodu ma starý otec zasvätil do existencie spomínaných podzemných priestorov pod ich sídlom. Ukázal mi miesta, ktoré som predtým navštívil v snoch. Obrovskú knižnicu, miestnosť so spismi starými tisíce rokov, zasadaciu miestnosť, rodinné starožitnosti a poklady nesmiernej hodnoty, a nakoniec nás erb. Dva prekrížené kordy, kde v priesečníku bdie vševedúce oko. Modré, to je dôležité. Stará mama mi potom darovala najdôležitejšiu knihu nášho rodu. Vyzerá ako zlatom vyšívaná prastará Biblia, ale je omnoho staršia. Už po prečítaní prvých pasáží som sa cítil akoby som upadol do zlého sna. Vždy som bol vodcovský typ, rád som sa pretekal, súťažil, a viem, že mám silné agresívne sklony. Naučil som sa s tým žiť. Ale niesť zodpovednosť za Spoločenstvo, ktoré existuje doslova odjakživa, zodpovednosť za silu a moc, ktorú je potrebné uchovať, tak na to som sa cítil príliš malý. Ale bolo rozhodnuté. Dvojročným štúdiom našich spisov som pochopil skutočnú podstatu aj dôležitosť mojej úlohy. Ale prejdem k časti o nás dvoch. Hneď po presťahovaní do „Seaside“ som dostal prvú dôležitú úlohu. Vyhľadať ťa. Nebolo to až také náročné. Tvoju podobizeň som už videl mnohokrát v danej knihe, i keď si tam zobrazená o čosi staršia a v dobovom oblečení. Podľa postavenia hviezd, mesiaca, ročného obdobia a pod. mi vyšlo, že by si sa mala nachádzať v oblasti, kde leží „Kotva“. Keď som vošiel do baru, vedel som aj to, že ak to budeš ty, neodoláš mi. Tak aj bolo, ak si spomínaš. Prv som si myslel, že tým sa moja úloha skončila. Tešil som sa, že mám kočku, ktorá bude len moja a ešte sa môžem vyžívať aj vo svojej dominantnej a panovačnej povahe. Až neskôr som sa dozvedel, že je za tým oveľa viac. Dokonca, že moju nádej na pokojný a hmotne zabezpečený život môže niekto alebo niečo pokaziť, a tým sa opäť zmarí vyšší cieľ. Pointou je, že máme byť spolu. Cyklicky sa k sebe vraciame život, čo život. Pokiaľ sa nám podarí splodiť syna, udržíme chod Zeme pre budúce generácie v súčasnom stave. Dokonca naša rodina bude nielen hýbať dejinami, ale aj vesmírom. Ak nám to však niekto prekazí, Spoločenstvo sa rozpadne a na Zemi nastane chaos. Bohužiaľ, ten niekto je na blízku. Keď som bol nedávno s rodičmi v Rusku, babička ma varovala, že do „Seaside“ sa vracia „Posledný s jazvou“. Nesmieš mu podľahnúť Tereza! Viem, že ti to teraz nedáva zmysel. Znie to ako báchorka. Poznáš ma. Nikdy by som neveril nepodloženým informáciám. Na to som až príliš racionálny. Drž sa ďalej od Adriána! On je ten, čo to všetko môže zničiť!“

            Vytrvalo mi pozeral do očí a čakal na moju reakciu. Rozhodla som sa hrať blbú, kým skutočne nezistím, čo by sa stalo, ak ho opustím. Viem, že ak ostanem, má nastať akési „obdobie tmy“. Stále neviem, čo to znamená. Ale prečo je Adrián taký nebezpečný pre Spoločenstvo? Vie o tom vôbec? Ak všetko dobre pôjde, prelomím kliatbu. Prv však musím zistiť, čo by to presne spôsobilo. S čistou hlavou nájdem knihu s „T“ a dočítam ju. Ak mi Marcel nič netají, ponúkne mi ju sám. Skúsim to uhrať. Začala som sa smiať a spustila som na Marcela: „Nikdy som si nemyslela, že si až taký dobrý rozprávkar.“

Marcel: „Všetko je pravda. Časom ti to dokážem.“

Tereza: „Tak mi proste ukáž tú knihu. Prečítam si ju a budem ti veriť, ale takto...“

Marcel: „To nemôžem. Všetko, čo potrebuješ nateraz vedieť som ti povedal.“

Tereza: „Dajme tomu, že ti budem veriť. Tak či onak je to jedno. Nechystám sa ťa opustiť.“            Zahrala som na neho.            „Takže teraz mám prestať chodiť von s mojimi jedinými priateľmi? Aj to mám povolené len raz do týždňa. A len preto, že je v partii Adrián?“

Marcel: „Viem, že ťa priťahuje. Všetko je to v tej knihe.“

Tereza: „To nie je pravda!“              Klamala som v zúfalstve, aby mi veril.

Marcel: „Chvíľu u mňa pobudneš a ja si overím, či sa ti dá veriť. Ak áno, ostaneme pri starom režime. Ak nie, budem musieť ísť na teba iným spôsobom. A dobre vieš, že to nebude až také ťažké.“

Prebehol mi mráz po chrbte, no snažila som sa tváriť nezainteresovane. Čas u Marcela využijem na hľadanie tej knihy. Cítim, že je kdesi tu.

Tereza: „Ako myslíš. Nemám, čo skrývať. A ak je to všetko, poďme si užiť trošku romantiky do vírivky. Odľahčíme tému.“    Zahrala som na neho, dúfajúc že mi pribudnú body k dôvere.

Lapil sa. Skočil po víno, zhodil zo seba oblečenie a pohodlne sa usadil vo vode.

Marcel: „A teraz ty. Poď ma trochu rozpáliť!“

Chopila som sa svojej úlohy a zvodne som sa k nemu blížila, zanechávajúc kusy šiat za sebou. Toto bude ešte dlhá cesta k slobode.

TAJUPLNÝ KĽÚČ

            Podvečer Marcel odišiel do posilky. Mám dve hodiny pre seba. Odísť nemôžem, ale povolil mi návštevy. Okrem Adriána, samozrejme. Hneď som zavolala Dariu a už po telefóne som jej povedala všetko, čo sa udialo, a čo viem od Marcela. Napriek jej realistickému pohľadu na svet, reagovala inak ako som u nej zvyknutá.

Daria: „Myslím si, že sa tu môže diať čosi väčšie ako my. Jednak sa mi Adrián tiež zveril s čudesnými snami. Druhak, noo... ono je to na dlhšie a radšej osobne.“

Tereza: „Čakám ťa. Vidíme sa.“

Daria: „Oukej, čaw.“

Prichystala som nám kávu a naservírovala ju na terasu. Keď Daria zazvonila, zbehla som po schodoch, že ju pustím. Vyzerala ustarostene. Silno ma objala a spustila ako lokomotíva: „Tereza, musíme konať rýchlo. Vždy som tvrdila, že Marcel nie je pre teba, no záležitosť s iskričkami medzi tebou a mojím bratom som brala ako taký pubertálny ošiaľček. Ste mladí. Keby necháš Marcela, nevadí mi to atď. No ale po tom, čo sa medzi vami stalo-nestalo v „Kotve“ sa mi Adrián otvoril a iba som oči otvárala.“

Tereza: „Pokojne, Marcel príde o dve hodiny. Povedz mi čo vieš, lebo už ani sama neviem komu veriť a čomu veriť.“

Daria: „Sme na tom podobne, ale stále uprednostňujem môjho brata. Vieš Tereza, dnes ráno, keď sa ti vybil mobil a už si sa neozvala, zľakla som sa. Síce poznám Marcela. Došlo mi, že zrejme vstal a nechcela si pred ním pokračovať, ale nevadí.“

Tereza: „Prepáč mi, mala som akúsi víziu minulosti a z nej ma prebral Marcel, takže už to nešlo. Zvyšok vieš.“

Daria: „O nič nejde. Dôležité je, že si v poriadku a teraz to, čo ti chcem povedať. Ide tu o čosi väčšie. Úplne tomu nerozumiem a Adrián tiež nie. Musíš mi veriť!“

Tereza: „Počúvam ťa, ale friško, lebo netuším, kde je tá kniha a týždeň sa nevydržím hrať na poslušnú.“

Daria: „Jasné. Počúvaj ma. Ako si mi padla z linky, šla som do izby za Adriánom. Bolo dosť skoro, ale zdalo sa mi, že nespí. Sedel na posteli. Bledší ako bežne, tak mu hovorím, že som s tebou volala a si O.K., nech je v pohode. Tú časť s vybitým mobilom som radšej vynechala. Moc ma nevnímal. Povedal mi, že odo dňa, čo dovŕšil osemnásť máva divné sny. A keďže osemnásť mal presne v deň príchodu do „Seaside“, naživo ťa stretol skôr ako vo snoch. Tiež si prv myslel, že to je len tým, že sa mu páčiš. Ale potom tie sny nabrali na brutalite, a keď sa tam dostal aj Marcel, pomaly nespal. V podstate aj preto na teba vyletel počas tej vašej chvíľky. A že ho to mrzí, odkazuje.

Tereza: „Toto ma teraz trápi najmenej. A vieš čosi viac, čo by nám pomohlo sa pohnúť ďalej?“

Daria: „Zomlelo sa toho veľa za deň, ale áno. Keď sa mi Adrián zveril, spomenula som si na babičkinu poslednú vôľu. Bohužiaľ, Adrián bol s otcom, keď umrela, však vieš. Prosila mamu, aby sme sa presťahovali do jej domu, dokonca jej dala peniaze na rekonštrukciu fasády. Mne dala obálku s tým, že keď sa Aďo vráti, mám mu ju dať.“

Tereza: „Stále nechápem. Urýchli to.“

Daria: „Počúvaj, je to dôležité! V obálke sme našli kľúčik s erbom. Dva kordy a v strede priesečníku majú oko. Na zadnej strane je ledva povšimnuteľné, krásne zdobené „T“. Už ti to čosi hovorí?

Tereza: „Áno.“           Vydýchla som zamyslene.                „Ale od čoho je ten kľúč?“

Daria: „Práve to teraz zisťuje Adrián. Začal v babkinej pivnici. Je to jediné miesto v dome, ktoré sa neprerábalo. Od spodu po strop je plná zaváranín a v druhej miestnosti samé haraburdie od čias pred Kristom. Tam sme ani nechodili. Mama sa to chystá upratať, odkedy tam bývame.“

Tereza: „Ach, neviem, kde je kniha. Ešte aj dáky kľúč sa objaví. Mám pocit, že na mojich pleciach sedí šialená Sudička a pije.“

Daria: „Nezúfaj. Najlepšie bude, keď sa na to vyspíš. My budeme hľadať dvere, ty knihu. Len vydrž! Všetci potrebujeme vedieť pravdu, aby sme mohli konať správne.“

Tereza: „Zrejme sa aj tak zobudím kdesi na inej strane.“

Daria: A keď sa Adrián čokoľvek dozvie, volá mi. Dohodnime sa, že keď budeš sama, vždy ma prezvoníš a povieme si novinky, prípadne dobehnem. Len mám obavu, aby to tu Marcel nenapichol. Stále nevieme s kým, alebo čím, máme dočinenia.“

Tereza: „Budeme volávať iba na terase a veľmi potichu. Musím si získať jeho dôveru.“

Daria: „Dobre, ale akonáhle vyriešime tieto dve záhady, treba konať. V Septembri máš devätnásť. Ak by Aďove sny vypovedali pravdu, kliatbu vieš zrušiť iba v osemnástich rokoch. Máme necelý mesiac, a potom je to opäť v rukách osudu. Ani on sa v snoch nedostal ďalej. Nevie, čo sa presne stane, ak to nevíde. Asi vám nebolo dopriate v minulých životoch vidieť až tak detailne do budúcna.“

Tereza: „Ach, bež teda za Adriánom a ja pohnem rozumom kvôli knihe. Hneď ako čosi zistíš, prezvoň.“

Daria: „Drž sa Tereza, a prosím ťa, buď opatrná. Nech sa deje čokoľvek, si moja najlepšia kamoška.“

Tereza: „A pozdrav aj... Chýbajú mi naše rozhovory.“

Daria sa usmiala a už aj pálila preč. Mozog mi pracoval na plné obrátky, čo ma nesmierne vyčerpávalo. Za pár minút sa má vrátiť Marcel a ja vyzerám ako po bitke. Vliezla som nahá do vírivky, nech to pôsobí, že som opantaná z vody. Kde nájdem tú knihu?

NÁVRAT KU KOREŇOM

            Precitla som na to, že komusi sa rozbil pohár. Ležala som v obrovskom bazéne, v ktorého bočnej časti sa dalo pohodlne oddychovať. Na sebe som mala len obrovské množstvo zlatých reťazí, medailónov a náramkov. Na hladine vody mi plávali prstence dlhých čierno-čiernych vlasov.  Keďže som už nebola prekvapená z toho, že som ďaleko v minulosti a opäť niekto druhý, rozhodla som sa vyťažiť zo svojho statusu, čo to len dá a pozorne sledovať svoje ľudské okolie. Ťap, ťap a ťap, niekto ku mne naboso kráčal po mokrom mramore. Opäť mramor... Čo je toto za vtip? Nachádzala som sa v obrovskej budove, pripomínajúcej staroveký chrám. Steny, stĺpy i sochy, ktoré dolaďovali interiér boli všetky z bieleho mramoru. Historicky som sa dostala asi najbližšie svojmu pôvodu. Predo mnou stála mladá dievčina v bielej tunike a nepokojne sa pohrávala s vrkočom. Pozerala som na ňu, kým sama neprehovorila: „Princezná, Váš otec ma poslal. Je veľmi nahnevaný. Už asi pred dvoma hodinami dorazil Váš budúci manžel. Žiada, aby ste dorazili včas na večeru, inak Vás sám potrestá. Prepáčte mi, iba ho citujem, ale ...“

Tereza: „Odkáž mu, že som na ceste, ale nech si nemyslí, že si vezmem človeka, čo som v živote nevidela.“

Slúžka: „Áno, ako poviete.“

Tereza: „A pošli mi Danubiu. Potrebujem šaty.“    Vyrazilo zo mňa stroho a panovačne. Fíha, tu som musela byť riadny kvietok. Skonštatovala som si sama pre seba, ako som tak sledovala svoju minulú verziu.

Za pár minút bola pri bazéne druhá dievčina. Tentokrát vysmiata hnedooká exotická krásavica. V rukách držala bavlnenú plachtu. Keď som sa nemala moc k činu, oslovila ma: „No poď úúž, Téria. Nemôžeš tam trucovať večnosť. Otca tým viditeľne neobmäkčíš.“

Téria: „Ty sa máš. Dcéra pisára. Žiadne vladárske povinnosti a hlúpe normy a všetko... Ach...“

Danubia: „Sľubujem ti, že sa ti bude páčiť. Ja som ho už videla. Neboooj...“      Pretiahla kamarátsky a naznačila mi, že plachta je pripravená.

Vyšla som z bazéna a vystrela dohora ruky. Celú ma zabalila, a potom mi veľmi opatrne povyberala pramienky vlasov, ktoré sa zachytili v osuške. Nasledovala som ju do obrovskej komnaty, kde som už mala pripravené medeno-zlaté orientálne šaty z kašmíru. S obuvou sme si starosti nerobili. Ako som si stihla všimnúť, na všetkých oficiálnych chodbách paláca boli prestreté perzské koberce, ktoré príjemne tlmili chlad mramoru. Vlasy mi jemne rozčesala. Siahali až k členkom. Rýchlo si ma premerala a položila mi na hlavu zlatú čelenku s malinkatými lístočkami a kvetinkami. Potom načrela do sklenenej misky a čosi mi začala vtierať do vlasov. Bol to kokosový olej. Tá vôňa je proste božská. Keď skončila, usmiala sa a povedala: „Téria, si taká krásna. Verím, že nás zachrániš. Máš dušu bohyne.“

Téria: „Danubia, hádam aj ty neveríš tým rozprávkam?“

Danubia: „To, že sme priateľky si cením najviac zo všetkého. Ale v tomto môj názor nezmeníš. Kniha Atlanťanov sa doteraz nikdy nemýlila.“

Téria: „Ale však som ešte dieťa!“

Danubia: „Ale však tam píšu „Až dozreje“, a to môže byť aj o sto rokov.“          Začali sme sa smiať až nás bruchá boleli.

Téria: „Ty ma vždy tak krásne inteligentne uzemníš.“

Danubia: „Na to sú kamarátky.“       Podala mi ruku a viedla k obrovským dreveným vrátam do jedálenskej sály.   „Tu ťa opustím. Vieš čo máš robiť?“

Téria: „Áno.“

Otvorila som dvere a poklonila sa do miestnosti plnej stolujúcich ľudí. Cez otvorené priečelie cez nádherne zdobené stĺpy vyčnievala farebná exotická prírodná krajina. Chvíľu som iba mlčky stála, no potom som sa intuitívne vybrala na svoje miesto vedľa kráľovej (otcovej) ľavici. Po pravici mu sedla matka. Nádherná mulatka zo spriateleného kráľovstva. To vysvetľuje moje čierne vlasy napriek snehobielej pokožke. Prv som si to nevšimla, no všetky oči stolujúcich spočívali na mne. Otec ma pokarhal pohľadom. Počas honosnej večere som sledovala iba tanier. Cítila som sa nepohodlne pri takom obrovskom počte ľudí. Neskôr, keď bolo po večeri a rozprúdila sa hlasná debata, ospravedlnila som sa otcovi. Bol to múdry a inteligentný vládca. Vedel, že sa nakoniec rozhodnem správne. Poslal ma na výhľad na terasu, nech sa prevetrám. Pofukoval jemný vetrík a predo mnou sa rozprestierala nádherná panoráma. Zasnene som pozorovala olivovníky, šantivé kolibríky a omámená vôňou granátového jablka z nášho sadu som pomaly, ale isto, zabúdala na svoju pôvodnú úlohu. Zo snenia ma vytrhla čiasi prítomnosť. Pekne oblečený mladý šľachtic opretý o priečelie balkóna. Tiež sledoval krásy živej prírody. Milé vidieť muža, ktorý ocení aj čosi iné ako zbrane. Kútikom oka som si chcela obzrieť jeho tvár. Nie príliš nápadne, no moje zámery prerušili jeho slová: „Škoda tej vojny v severnej Zemi. Toľko mladých a nevinných životov zmarených.“     Pozrela som sa na neho priamo, že sa vyjadrím, ale moje prekvapenie ma zbavilo slov. Mladým šľachticom vedľa mňa nebol nik iný ako Adrián, teda Adriánuss, ako som už predtým videla v knihe. Na tie jantárové oči sa nedá zabudnúť.

Adriánuss: „Ou, prepáčte princezná. Čakal som tu Vášho otca. Dôvtip mu nechýba. Súdim podľa toho, ako to zariadil.“

Téria: „Nič sa nestalo. Máte pravdu. Ja Vás vlastne nepoznám.“

Adriánuss: „Smiem?“            Ukázal pohľadom na moju ruku, a keď som súhlasila vzal si ju do dlaní.     „Princ Adriánuss. Keby viem aká ste krásna, určite by som sa neobával nášho dohodnutého sobáša.“                       Mäkko sa na mňa zahľadel a myslím, že v tej chvíli som sa do neho prvýkrát zaľúbila.

Téria: „A... ani ja... Teda, mala som isté obavy.“    Zahabkávala som sa patrične na svoj vek. Viac zo mňa už nevyšlo. Tiež som sa mu zadívala do očí a odhrnula mu strapaté vlasy z očí. Prv mi pobozkal ruku, a potom sa ku mne pomaličky nahol. Už – už sme sa pobozkali, keď. . .

. . . mi vypadla z ruky vidlička. „Kde je Adriánuss?“ Vykríkla som do tmy. Bola zima. Krajina za oknami bola vyschnutá, vypálená a umierala.

Danubia: „Kráľovná, prichádzaš o rozum. Musíš čosi zjesť!“       Naliehala starostlivo.

Téria: „Kde je?!“       Kričala som nešťastne.

Danubia: „V severnej Zemi utrpel vážne zranenie. Odvtedy nemáme nové informácie. Situácia začína byť vážnejšia ako sa predpokladalo. Jeho nevlastný brat Marcellus vyhráva.“

Téria: „Kde je matka? Ona píše Knihu. Iba ona vie, ako to celé dopadne.“

Danubia: Ty si nová kráľovná. Už si na to sama. Kráľ umrel v boji a kráľovnú zabili Marcellusovi vojaci. Musíš sa vzchopiť! Len ty dokážeš prepísať dejiny! Si mocnejšia ako si myslíš! Všetko je v tvojej hlave...“

Začalo sa mi prinavracať moje druhé vedomie. Vedomie človeka 21. storočia. Všetko je v mojej hlave...

Téria: „Čo to znamená, Danubia? Hovor, prosím ťa, a odpusť mi môj stav. Dám sa do poriadku.“

Danubia: „Knihu ukradli Marcellusovi vojaci. Potrebujeme ju získať späť, dopísať a uzavrieť kolobeh. Ak sa ti to nepodarí teraz, budeš sa rodiť stále dokola aj so všetkými tvojimi karmickými spojeniami.“

Do súčasnosti ma prenieslo vyzváňanie telefónu. Bola hlboká noc. Ja stále vo vírivke. Koža premočená. Mozog na cucky. Ledva som sa vyterigala z vody a prehodila cez seba osušku. Telefón stále vyzváňal.

Marcel: „Kde si Tereza?“     

Tereza: „Zaspala som vo vírivke. Čo sa deje?“

Marcel: „Musel som ísť neodkladne čosi vybaviť. Dúfam, že to na mňa nehráš!“

Tereza: „Jasné, že nie. Poď už domov! Čo vybavuješ?“     Zahrala som na neho starostlivo zainteresovanú frajerku.

Marcel: „Potom ti poviem. Prídem až ráno. Zamkni sa.“   Povedal vážne.

Tereza: „Ráno? Čo sa deje, Marcel?“          

Marcel: „Nemám čas. Len na mňa počkaj, lebo už teraz som v totálnych sračkách.“            Povedal rýchlo, trochu mrzuto a zložil.

Prílev nových informácií plus tento telefonát ma nenechali chladnou. Intuícia mi hovorila, že čosi nie je v poriadku a možno to hrá aj v môj prospech. Na mobile mi ešte blikali tri zmeškané hovory a jedna sms: „Príď, uteč, nech sa deje čokoľvek!!!“ Od Darii. Vytočila som jej číslo, nech mi aspoň naznačí, čo to má znamenať: „Daria, čo sa deje? Prv Marcel, že nepríde, čosi vybavuje. Potom ty akoby horelo...“

Daria: „Tereza, skráť to! U nás budeš v bezpečí. Adrián čosi našiel, a potom mal vízie čo mnohé vysvetľujú.“

Tereza: „Pokoj, dôjde až ráno. Hodím čosi na seba. Urob mi kávu. Silnú!“

Daria: „Vezmi si všetko nevyhnutné a vynechaj sukne a opätky. Nevieme ešte, čo nás čaká.“

Tereza: „Dobre, a tú kávu, hej?“

Daria: „Jasné, len sa ponáhľaj sa dávaj si na seba pozor.“

Tereza: „Neboj sa. Dám. Aj vy. Ahoj.“

Daria: „Ahoj.“                       Povedala stále v strese, no už pokojnejšie ako zvyšok konverzácie.

Hodila som na seba teplákovú súpravu, domáce tričko a bežecké botasky. Čistá módna pohroma. Ale komu sa chcem páčiť v takejto situácii? Zase sa snažím oklamať samú seba. Typické. Vlasy som si zviazala do praktického strapatého uzla. Je toho na mňa priveľa. Ešte som nestihla stráviť osud princeznej Térie: „Všetko je v tvojej hlave.“, nieslo sa mojou mysľou. Nepochopila som, čo neodkladné rieši Marcel, ale pocit som z toho dobrý nemala. A hneď mi volá Daria a káže mi utiecť. Asi to tak má byť. Lenže, od toho „divného momentu“ v „Kotve“ som sa nevidela s Adriánom.

RETROSPEKTÍVA (alebo Čo sa udialo na začiatku v „Kotve“)

            Skutočne to bolo zvláštne poobedie a večer. Večer uvedomenia, či odhalenia, i keď sme si to ani jeden nechceli priznať. Už ani neviem ako k tomu došlo, ale moje voľné piatky v partii som časom trávila už iba v spoločnej konverzácii s Adriánom. V obklopení partie nám to zrejme nedochádzalo. Stále tam bol ktosi kto sa pripojil, alebo nás prerušil. Napriek tomu som si istá, že sme si obaja užívali tie milé chvíle, ktoré sprvu pôsobili nevinne. Časom si nás už chalani doberali, no Daria sa iba spokojne usmievala. Nikdy by ma nenapadlo, že je za tým čosi viac. Dokonca fatálne viac. V daný večer to prebiehalo podobne. Stretli sme sa v „Kotve“. Boli sme tam všetci. Ja, Daria s Marekom, Oleg, ktorý pracoval, ale samozrejme vo voľnom štýle, a Adrián, ako inak. Tradične som sa vyfintila. Všetko na sebe tip-top. Olega som poprosila o silnejší červený strik. Bola som rozrušená, možno aj nahnevaná. Marcel si vtedy zmyslel, že ma pred odchodom von poriadne pretiahne. Čo by nemusel byť až taký problém, keby to neodôvodní tým, že „aby som nekukala po iných“. V preklade to znamenalo, po Adriánovi. A druhým problémom bolo, že som mala výčitky. Prv kvôli Marcelovi, lebo napriek všetkému bol môj Priateľ. Potom kvôli Adriánovi, lebo som sa presvedčila o tom, že bezduchým užívaním si sexu s Marcelom kazím svoj duchovný potenciál, ktorý vo mne do veľkej miery objavil i podporoval Adrián. Ale nemohla som si pomôcť. Vždy, keď bol Marcel nablízku, bola som ako po drogách. Omámená a nadržaná. Vtedy som ešte nevedela, že je to akýsi druh prekliatia. Transgeneračné kúzlo. Nevadí. Vtedy som ešte mnohým veciam nerozumela. Kdesi v podvedomí som už ale bojovala s myšlienkou, že môj chaos v mysli spôsobujú city k Adriánovi. Hneď ako ma napadli takéto predstavy, preškrtla som ich veľkým červeným X-kom a posunula do podvedomia. Asi takto som sa cítila aj v spomínaný večer. Kamoši si všimli, že som neni vo svojej koži, a hneď pochopili koho vinou. Už sa ani neunúvali mi čosi hovoriť, lebo vedeli, že to nemá zmysel. Adrián dorazil posledný. To som už mala v sebe zo tri striky a povedala som si, že by aj stačilo. Pôsobil zamyslene. Hlava sklonená. Vlasy za ušami. Zopár prameňov tradične v očiach a pozeral do zeme. Keď ma zbadal ako dopíjam posledný drink rovno pri bare za chodu, usmial sa a podišiel ku mne. Objal ma na pozdrav, zaboril si hlavu do mojich vlasov a zhlboka sa nadýchol. Milujem vôňu kokosu. Prepáč, Teri. Rozosmial sa a poprosil Olega o poriadny strik. Vraj, nech je nám veselšie. Spolu sme si prisadli k Darii a Marekovi. Došiel i Oleg, ktorý si menil zmenu, a prisadlo aj zopár jeho kamošov. Vrava bola pestrá. Chystala sa letná „Hippie párty“, tak sme riešili organizačnú problematiku, hudbu, nápoje atď. Potom klasicky došlo na témy, kto sa s kým dal dokopy, „funny stories“ zo života atď. Ani neviem ako, ale zo päť strikov vo mne a už som sa iba pristihla ako sa opäť súkromne bavím iba s Adriánom. Našťastie sme sedeli v „Kotve“ od siesty, takže som mala dosť času vytriezvieť, kým pôjdem za Marcelom. Adrián vtedy tiež pil, čo nebýva jeho zvykom a možno aj preto to bolo celé také uvoľnenejšie. Veľa sme sa nasmiali a ledva som si ustriehla čas, kedy musím, podľa Marcelových pravidiel, odísť. Opustili sme terasu plnú priateľov na prvom poschodí. Adrián ma šiel odprevadiť ku dverám.

Tereza: Tak, vidíme sa o týždeň. Teším sa. Však si ešte zavoláme.“         Snažila som sa o nenútenú rozlúčku a objala som ho.

V jeho objatí som sa cítila až neprimerane dobre a zabudla som na etické trvanie priateľského objatia. Skrátka, stískala som ho, až ma to „od dobroty“ uspávalo.

Adrián: „Tereza...“    Vzal mi obe ruky do svojich. Zakliesnil sa prstami. S čímsi vnútorne bojoval, a potom dopovedal: „Mala by si už ísť.“ Stále mi silno držal ruky akoby jeho slová absolútne nekorešpondovali s jeho telom, respektíve s tým, čo naozaj chce. Ja som na neho iba čumela ako puk a nedokázala som odtrhnúť pohľad od jeho nádherných jantárových očí. Všetko naokolo zmizlo. Boli sme iba my dvaja. Držiaci sa za ruky. V tichu. Spamätala som sa „o päť dvanásť“, ako sa hovorí. Asi tri centimetre perami od jeho pier. Prudko som sa odtiahla. Adrián tiež trošku vyšokovaný, no rýchlo sa spamätal a rázne mi pustil ruky.

Adrián: „Mala by si už ísť za Marcelom! Čaká ťa, či nie?“                       Povedal dosť nepríjemným, možno nahnevaným podtónom a ostro mi pozrel do očí. Až ma to pichlo pri srdci, ale nedala som sa: „Áno, presne za ním idem.“                    Tiež som to vyslovila poriadne s dôrazom a teatrálne som vyšla z dverí. Zvyšok už poznáte. Zmätok, zmätok a zase len zmätok v hlave. Vypla som si mobil a šla to rozdýchať na pláž. V podstate sa nič nestalo. To som si vtedy nahovárala. V skutočnosti to bolo inak. Ten moment akoby aktivoval prísun informácií o našej minulosti. Všetko sa tým spustilo. A to, čo ma trápi teraz je fakt, že od toho momentu som Adriána nevidela a ani som s ním nehovorila. Musím sa postaviť situácii tvárou v tvár. Som dospelá žena. Možno silnejšia ako si myslím.

ÚTEK DO NE-ZNÁMA

            A tak som si zavolala spoľahlivý taxík, ktorý bol do piatich minút pred Marcelovou vilou. S kapucňou na hlave a športovým ruksakom cez plece by ma hádam ani Marcel nespoznal. Potrebovala som sa nejako maskovať. Pre istotu. Stále neviem komu alebo čomu čelím. Cesta netrvala dlho, a tak ma aspoň netýrali vtieravé myšlienky na to, čo bude nasledovať. Už ma to skôr unavovalo a chcela som poznať koniec, nech bude akýkoľvek. To som ani len netušila, čo so mnou urobí stretnutie s Adriánom. Otvoriť mi prišla Daria. Hneď sa mi vrhla okolo krku. Div sa nerozplakala.

Daria: „Tereza, poď so mnou! Tomu, čo uvidíš, neuveríš.“           Ťahala ma do pivnice pod domom.

Keď sme sa prekopali, doslova, krabicami a regálmi, odsunula starý kredenc a za ním boli nízke oceľové dvierka. Zaklopala čosi v rytme a dvere boli odomknuté. Samozrejme Adriánom. Stanovili si s Dariou heslo, aby ich nik neprekvapil. Pochopiteľne, kľúč mal iba on. Bol to ten istý kľúč, ktorý mu zanechala jeho stará mama na smrteľnej posteli. Po tom ako som vstúpila do miestnosti som mala zrazu úplne čistú myseľ. Spomenula som si na všetky moje doterajšie inkarnácie; miesta, kde som žila, s kým som žila, a všetky pocity a city voči ľuďom, ktorí tvorili moje okolie v každom jednom živote. Vždy tam bol Marcel, jeho traja verní, Adrián s Dariou a moja matka. Najviac ma prekvapilo to, že moja matka celý čas o všetkom vedela. Až neskôr som pochopila, že jej štýl výchovy bol cielený a v podstate ma celý čas pripravovala na oveľa ťažší boj ako boj so životom. Boj s osudom. Všetko je len v mojej hlave... Po rýchlom slede spomienok a súvislostí som konečne poriadne otvorila oči. Ako som neskôr zistila, Adrián si prešiel podobným zasväcovacím rituálom po prechode prahu oných dvierok. Takže toto je môj siedmy a kľúčový život. Marcel urobil fatálnu chybu, že ma nechal samú bez dozoru. Nanešťastie mi došlo, že jeho traja verní ma budú hľadať a oni vedia kde. Sú to strážcovia chaosu. Potrebujú súčasné smerovanie našej civilizácie, konzum, úpadok inteligencie a umelo vyvolávané vojny na to, aby z toho profitovala jediná rodina. Mornosičiovci. Marcelovi starí rodičia z Ruska. Je v tom obrovské bohatstvo a moc pôvodných, Atlantských dedičov, mojej rodiny. Ťažoba zodpovednosti si zavalito sadla na moje plecia. Zakrútila sa mi hlava a sadla som si na prvý kus nábytku, ktorý bol po ruke. Všetko, čo som sa doteraz učila, ako som žila, moje presvedčenia, city a dokonca moja osobnosť, boli popreté a mne sa po prvýkrát v živote vyjasnilo. Keď sa mi doslova rozostrel pohľad, registrovala som Dariu ako ma podopiera a starú truhlicu, na ktorej sedím. Až neskôr som zaevidovala Adriána, ktorý v diskrétnej vzdialenosti prestupoval z nohy na nohu a nervózne sa prehraboval vo vlasoch. Zodvihla som pohľad k jeho tvári. Zrazu som pocítila všetok smútok a bolesť, ktorú som prežívala pri jeho strate v období vojen v severnej Zemi. Hnev a muky, keď ho Marcel zabil v letnom sídle. A nakoniec aj nie práve vykúpeniahodnú radosť, keď som Marcelovi vrazila dýku do srdca. Tieto pocity a mnoho ďalších spôsobili, že sa mi z očí začali rynúť slzy ako z rozbitej vázy. Cez slaný závoj som matne spozorovala ako Adrián vystrelil ku mne. Kvokol si oproti mne, chytil mi tvár do dlaní a starostlivo mi pozrel do očí.

Adrián: „Teri, ja viem, že to nie je ľahké. Tiež som si tým prešiel. Ale sme na to dvaja. Prepáč mi ten výpadok v „Kotve“. Bol som hlúpy...“

Rýchlosťou svetla som mu chytila ruky a vlepila pusu. Keď sa naše pery dotkli, majetnícky som mu objala zátylok. Jeho ruky si ma pevne privinuli v páse. Chutil ako vanilka so škoricou. Pery mal mäkké a jemné. Jazyk vášnivý, no plný nehy. V mysli sa mi objavili obrazy horúcich nocí v kráľovstve a tajných schôdzok v letnom sídle. Tam už ale nedošlo k pomeru. Bola som zaviazaná Marcellusovi transgeneračným kúzlom, ktoré spôsobovalo aj to, že by som si ani len vo sne nedokázala predstaviť sex s niekým iným ako s ním. Šlo o zachovanie rodu a naplnenie plánu víťazstva jeho rodiny. Našťastie, tento život je iný, rozhodujúci. Pravidlá sú pozmenené k naplneniu osudu. Je len na mne ako sa rozhodnem. Buď tyrania po boku s Marcelom, síce v luxuse, ale bez lásky. Necháme pomaly umrieť Zem. A čo potom? Alebo nový začiatok s Adriánom. Síce s neznámym koncom, ale v harmónii s prírodou a v láske. Dávno som si vybrala. S Adriánom sa nešlo od seba odtrhnúť. Boli sme na sebe do písmena prilepení. Vnútro mi horelo túžbou po ňom, bolesťou mi zovieralo hádam každú kosť v tele a strašne silno sa zo mňa lial pot.

Zvláštnu situáciu prerušila Daria: „Musíte to dokončiť! Ja viem, že to neznie moc romanticky v tajnej izbe našej starej mamy, ale treba rýchlo konať. Čítala som to v jednom spise.“

Tereza: „Čo si čítala?“

Daria: „Transgeneračné kúzlo prerušíš tým, že budeš presvedčená o láske k Adriánovi. Závoj kúzla začne padať a ty sa začneš fyzicky cítiť zle. Netreba sa toho zľaknúť. V skratke, musíte sa spojiť citovo i fyzicky. Citovo sa už zrejme stalo.“ Dopovedala s trochu veselším podtónom, a keď otvárala dvere dodala: „Máte polhodinu. Zatiaľ hrá čas v náš prospech, ale musíme konať. Prerušenie pripútanosti k Marcelovi je len prvou métou.“

Keď zatvorila dvere, opäť sa spojili naše pohľady. Vedela som, že sme obaja pripravení. Adrián si ma pritiahol a opäť sme sa ponorili do intenzívnej vlny bozkov. Cítila som, že prvýkrát v živote budem mať kontrolu nad priebehom sexuálnej predohry. Našťastie, pod teplákovou súpravou som ukrývala najnovší exkluzívny set od Victoria Secret. V skratke, nemala som sa, za čo hanbiť. Naše ústa neúnavne spolupracovali a ja som bez rozmýšľania zapojila i ruky. Adriánovo tričko letelo do priestoru. Napriek tomu aký bol tenučký, mal krásne rysované telo. Úplne som z neho šalela. Stiahol mi gumičku z vlasov, a hneď nasledovala mikina aj rovno s tričkom. Podľa jeho reakcií a akcií som sa presvedčila, že je zo mňa tak isto pomätený ako ja z neho. Akurát ostal trochu zmeravený, keď ma uvidel do pol pása nahú. To bude určite tým prádielkom. Vytešovala som sa, no nenechala som moment vychladnúť a hodila som Adriána o prastarý diván. Kvalitne to zaprášilo, no bolo nám to úplne jedno. Obkročmo som si sadla na jeho stehná a rozopla som mu nohavice. V mžiku ma chytil za boky a ani neviem ako a zmenili sa naše pozície. Cmuk sem a cmuk tam, a zmizli zo mňa tepláky. Jemne som znervóznela. Obaja sme vedeli, čo musíme urobiť, čo chceme urobiť, ale predsa je to naše poprvé... Adrián sa spamätal prvý. Pohladil ma po tvári a povedal: „Milujem ťa.“ V hrdle mi navrela guča akoby od plaču, alebo ľútosti, v pozitívnom slova zmysle a priškrtene som odpovedala: „Aj ja teba.“ Intenzívne sme si hľadeli do očí. Čas akoby neexistoval. Horúčava v našich telách sa stupňovala až do neznesiteľnej páľavy. Kosti akoby boli rozžeraveným drevom. A zrazu to všetko utíchlo. Spojili sme sa v jeden celok. Prešla mnou vlna ako chladivý vodopád a všetka bolesť bola preč. Ostal len čistý pocit slobody, a zároveň jednoty.

LOTÓSIA

Po opadnutí príjemnej únavy som si spomenula na realitu, a že máme ešte dáke plány. Adrián si ma privinul telom a potiahol prikrývku. Odniekiaľ bol prievan. Rozhliadla som sa po miestnosti a už ma ani neprekvapilo, že sa nachádzam v paláci. V nádhernej orientálne zdobenej spálni s otvoreným priečelím.  Bolo to v čase, keď Marcellus zradil otca, kráľa spriatelenej severnej Zemi, Melúzie. Pred začiatkom vojen. Keď zistil, že je najdúch, nepokrvný starší syn, ktorého sa ujala kráľovná Amália z čistej lásky k deťom. Adriánuss sa narodil až o dva roky neskôr, takže ani on nevedel o skutočnosti, že sú nevlastnými bratmi. Marcellus bol odjakživa mužom túžiacim po moci. Rád bojoval. Pretekal sa a mal nekontrolovateľné agresívne sklony. Vedomie o jeho osvojení spôsobilo, že urputne pátral po svojich koreňoch. Aj sa dopátral. V kráľovstve odvrátenej strany Slnka. Jeho rodičmi boli Mornosičiovci. Neprispôsobivá aristokratická rodina, ktorej jedinej prekážal mier v krajine. Obetovali vlastné dieťa, Marcellusa, na dosiahnutie nekalých mocenských plánov. Prvým cieľom bolo spojenie ich krvi s našou rodinou, čiže mnou ako jedinou dcérou najmocnejšieho a múdreho kráľa Lotósie. Vedeli, že ak podhodia svojho syna kráľovnej Amálii, nebude robiť rozdiely medzi ním  a ostatnými deťmi. Bol prvý, tak mal prvý právo dediča a svadby so mnou. Ich plán prekazil môj otec, kráľ Andreuss, keď nič netušiac, vytipoval Adriánussa ako lepšieho, resp. vhodnejšieho ženícha. Kráľ Melúzie, Vladiuss bol veľmi liberálny vládca. Presne ako môj otec. Keď si všimol, že som si viac porozumela s jeho mladším synom, podporil nás. A tak sme sa vzali a došlo k spojeniu kráľovstiev s predpokladom trvalého mieru. Marcellus bol však nahnevaný. Automaticky rátal s právami prvorodeného  a nárokoval si aj na moju osobu ako najkrajšiu princeznú Atlantských krajín. Hlavne na moje telo. Bol známy svojou chlipnosťou a sadistickým prístupom, okrem iného, k sexu. V najväčšom rozrušení mysle ho vyhľadali Mornosičiovi traja verní, aby mu objasnili kto je, a čo je jeho úlohou. Nebolo mu viac treba. Verejne sa zriekol svojich rodičov a odišiel do Kráľovstva odvrátenej strany Slnka. Najmä kráľovná Amália to niesla veľmi ťažko a čoskoro na to ochorela. Kráľ Vladiuss sa tak rozhneval, že v návale emócií vyhlásil vojnu Mornosičiovcom. Nasledoval ho môj otec, ako novopečený svat a najlepší priateľ. Mornosičiovci sa tešili, pretože napriek pôvodnému plánu spojenia našich krví a následnom odhalení Marcellusovho  pôvodu sa intrigy vyvinuli pre nich ešte lepšie. Marcellus v návale zmätočného hnevu zanevrel na tých, čo ho vychovali a v jeho egoistickej túžbe po moci neváha bojovať ani proti nevlastnému bratovi Adriánussovi. Keď sa ho zbaví, tak či onak získa mňa a so mnou celú Zem. Potom už len stačí splodiť mužského potomka a naša krv je navždy spojená. Ich rodina vládne svetu, až kým ho nezničia, nevyžmýkajú do posledného stebielka trávy. Avšak, v tej dobe nik netušil, čo robila moja matka, najmocnejšia čarodejnica, ochrankyňa živlov a života na Zemi, Zínia. Písala „Knihu Osudov“. Vrátilo nás to presne do týchto nehostinných predvojnových časov, do prvého života. Máme jedinú šancu zvrátiť tisícky rokov utrpenia človeka na Zemi. Náš osud smerovať inam a zachrániť mier medzi hmotou a duchom. Ale pekne po poriadku. Teraz môžeme urobiť iba jedno. Nájsť „Knihu Osudov“ skôr ako Marcellusovi vojaci. Nájdeme tam odpovede na naše možnosti voľby a zvyšok bude na mne. Matka stále žije. Musíme hneď za ňou! Jemne som pošteklila Adriána, teda Adriánussa, aby sa prebral. Chcela som zistiť, či sa aj on preniesol, alebo spím  s jeho minulou verziou. Medzičasom som zazvonila na zvonček, čo bol signál pre Danubiu, minulú verziu Darie, aby došla za mnou. Adriánuss na mňa vyvalil oči a spustil: „Ach, nie, už zase!“

Téria: „Nie, nemaj obavy, preniesli sme sa obaja. Možno traja. Čakám na Danubiu, Dariu vieš.“

Adriánuss: „Už áno. Prosím ťa, daj mi chvíľku. Asi sa mi premiešavajú informácie zo starého a nového života. Je to silný nápor na hlavu.“

Vedela som presne o čom hovorí, tak som ostala ticho, zliezla z postele a rýchlo prehrabávala truhlicu s majestátnymi kusmi šiat. Potrebovala som čosi jednoduché a pohodlné. Medzičasom sa Adriánuss konfrontoval so spojenou identitou a opäť na mňa prehovoril: „Téria, si nádherná. A tie vlasy...škoda, že tu nie sme na dovolenke. Presne viem ako by prebiehala.“      Žmurkol na mňa a usmial sa.

Téria: „Keď to celé skončí, pokojne si môžeme dať sexuálne prázdniny. Na poprvé to bolo až príliš dobré.“ Uškrnula som sa na neho, ale hneď som prešla k vážnejšej nôte: „Ale, kde je Danubia? Dúfam, že to meškanie má čo dočinenia s jej konfrontáciou sa s novou realitou?“

Ani som nestihla dopovedať a už aj otvárala dvere a trošku poblednutá, trošku v šoku spustila: „Pre pána, to čo bolo?! Sedím si za počítačom, googlim Mornosičiovcov, a zrazu mám v ruke husie brko a pred sebou kalamár. A tá záplava informácií  v hlave... “

Téria: „Veľmi rada ťa tu vidím, Daria, teda Danubia momentálne. Už asi aj vieš, čo nás čaká.“

Danubia: „Áno, áno, viem. Ach, úžasné. Cítim sa ako v nejakom fantasy filme.“ Odmlčala sa, a keď uvidela brata v posteli dodala: „A ty čo tam vylihuješ?“

Adriánuss: „No, mám taký menší problém. Moje oblečenie ostalo v pivnici v 21.storočí.“

Téria: „A ja tiež potrebujem čosi jednoduchšie.“

Danubia: „To je najmenej. Však som bola tvoja komorná. A tebe tiež niečo zoženiem, Aďo.“ Zvrtla sa na päte a už jej nebolo.

Zavrela som truhlicu plnú krásnych, no nepraktických šiat. Sadla som si k Adriánussovi na posteľ. Vyliezol spod prikrývky a začal mi masírovať krk a šiju. Prešiel mnou elektrický šok. Potiahol ma za vlasy až som si ľahla. Samozrejme, urobil to schválne. Nahol sa nado mňa a pomaly sa približoval k mojim perám. Oblizla som mu hornú peru. Jemne ma uhryzol. Ďalší elektrický šok. Bol nádherný. Úplne sa mi z neho zastierala myseľ. Zamatová pokožka s jemným rysovaním a výraznými kľúčnymi kosťami. Dlhé tenké prsty, ktoré ma hladili po celom tele. Nádherná tvár s ostrým malým nosom a prenikavým zvodným pohľadom... Nepochybujem o tom, že sme zrušili transgeneračné kúzlo, a tým moju pripútanosť k Marcelovi. Nielen, že som voči nemu absolútne nič necítila, dokonca som si ho ani nevedela predstaviť. Adriánuss bol mojou spriaznenou dušou. Muž môjho života. Ten jediný. Pri oddávaní sa radovánkam som klasicky zabudla na čas i na fakt, že čakáme Danubiu. Kým som si všimla, že ktosi otvára dvere, bolo neskoro.

Danubia: „Ježili - Kriste, ja vám to prajem, ale tak kontrolujte sa, keď ma čakáte! Chcete mi spôsobiť doživotnú traumu?“ Spýtala sa a začala sa smiať.

Adriánuss: „Sorry, Dari, ale tak... , vieš ako... , no.“ Zakoktal sa, celý červený, čo opäť popudilo Dariu k smiechu.

Keď nabrala dych, pokračovala už viac k veci: „Tááák, ufff, dobre. Doniesla som vám obom čosi na seba a od otca som zistila, kde hľadať kráľovnú Zíniu.“

Téria: „Ďakujeme. A všetko prebehlo v poriadku?“

Danubia: „Jasné, len mu bolo trochu divné, že sa pýtam na kráľovnú. Doobedia vždy trávi v záhradách s bylinkami a kvetmi. Niektoré veci mi proste ešte unikli. Asi to chvíľu trvá, kým sa celý prechod dokončí.“

Adriánuss: „Oblečme sa a poďme za ňou. Obávam sa, že Marcellus a jeho traja verní sa tu čoskoro ukážu. Potrebujú knihu, ktorú stratili prechodom a ...“ Pozrel sa ustarostene mojím smerom. „Teba, Téria.“

Prikývla som. Danubia zdvorilostne vyšla y dverí. Adriánuss si natiahol bielu voľnejšiu košeľu gotického strihu, ktorú si zapravil do tmavohnedých úzkych nohavíc. Vlasy si zaviazal do vrkoča. Mne sa ušli biele bavlnené šaty s dĺžkou asi do polky stehien a krémové bolerko do pása. Vlasy som si zaviazala do dlhokánskeho zapleteného vrkoča a nepoddajné predné cícerky som si zapravila pod čelenku, vyrobenú z kúska bielej šatky. O krátky čas sme všetci traja blúdili kráľovskými záhradami a hľadali sme moju matku, mocnú čarodejnicu, Zíniu. Bolo akurát tesne pred poludním. Slnko neúprosne pieklo a čas sa strašne vliekol. Prv sme prešli granátovými sadmi, potom olivovými, no čosi mi napovedalo, že sme v nejakej inej časti. Dostali sme sa až k drevenému plotu. Ďaleko od paláca. Za nim začínali lesy Melúzie, krajine patriacej Adriánussovi a jeho rodine. Boleli nás nohy. Boli sme smädní, hladní a hlavne unavení. Sadli sme si pod najbližšiu olivu. Nikde ani živej duše. Tiež sa tu dodržiavala siesta. Zaborila som si hlavu do Adriánussovho pleca. Snažila som sa spomenúť si, kde sa nachádzala bylinková časť záhrad mojej matky.

Téria: Už to mám!“ Vykríkla som víťazoslávne, no v tom som si všimla Danubiu ako bez pohybu zazerá smerom k lesom. „Danubia, deje sa niečo?“

Danubia: „Možno už blúznim z toho tepla. Ale..., no neviem... , zdalo sa mi, že nás ktosi, alebo čosi pozoruje y lesov. Malo to červené oči...“

Adriánuss: „Jeden zo strážcov Chaosu, Marcellusových troch verných. Stretol som sa s nimi pri mojich návratoch do minulosti. Útočia len spolu. Vtedy sú silnejší.“

Téria: „Takže nás sledujú?“

Adriánuss: „Zrejme iba jeden. Poďme späť do paláca. Potrebujem zbraň!“

Téria: „Viem, kde nájdeme kráľovnú. Sady sú smer sever a záhrady juh. Apropo zbraň?“ Pozrela som sa na Adriánussa s prekvapeným výrazom.

Adriánuss: „Teraz som princ, Teri. Viem bojovať. Neboj sa.“

Téria: „Pri prvom pokuse ťa zabili, ak si dobre spomínam.“ Podpichla som ho trošku.

Adriánuss: „Iba zjazvili... Toto teraz nie je podstatné. Poďme po zbraň a za tvojou matkou! Situácia je vážna. Keď sa tu ukázal jeden, čoskoro sú tu všetci na čele s tvojím ex!“ Zdôraznil nástojčivo a čakal na moju reakciu.

Téria: „Tak poďme! Nech už to dopadne akokoľvek, je to naša jediná šanca.“ 

SLIZKÉ MRAČNÁ

            Cesta späť už nebola taká náročná. Počasie sa neočakávane ochladilo a obloha sa zaťahovala mračnami. Pri pohľade na hrad nás však čakalo nemilé prekvapenie. Nad hradbami doslova viseli obrovské čierne mraky. Čosi tekuté, ani voda, ani asfalt, sa pomaly lialo a plazilo po hradbách. Temnota, ktorá sprevádzala príchod Strážcov Chaosu.

Adriánuss: „Obávam sa, že kráľovnú už na hrade nenájdeme. A nie som si istý, či kráľ...“ Pozrel sa ľútostivo mojím smerom a dopovedal: „... ešte žije.“

Téria: „Čas hrá proti nám. Túto vojnu nemáme šancu vyhrať!“  Pochytilo ma zúfalstvo a rozplakala som sa.

Danubia: „Stále máme šancu, len sa musíme rozdeliť. Adriánuss pôjde zachrániť tvoju matku a po Knihe. Teba skryjeme a ja pôjdem po pomoc ku kráľovi Melúzie. S radosťou sa vyberie pokántriť Mornosičiovcov.“

Téria: „Ale práve vojne sme sa chceli vyhnúť!“

Adriánuss: „Bohužiaľ, už sme jej súčasťou.“

Danubia: „Nehádžme flintu do žita! Pokiaľ sme nažive, stále vieme zvrátiť osud.“

Téria: „Prepáčte, to tie emócie. Priveľa životov, spomienok. Boli to ťažké situácie...“

Adriánuss: Všetko dobre dopadne, sľubujem.“  Privinul si ma k sebe a dal mi pusu na čelo.

Danubia: A ako zistíme, že Strážcovia sú už preč?“

Adriánuss: „Počasie sa ustáľuje a obloha sa rozvidnieva. Predpokladajme, že Tériu videli v blízkosti lesov. Mysliac si, že sa snaží o útek, šli prv po kráľovnej. Teraz zrejme prečesávajú lesy, aby našli Tériu.“

Danubia: „Ak je to tak, Tériu musíme prezliecť za slúžku a skryť, ako som už spomínala.“

Téria: „Nemôžeme sa skryť? Ako si pomôžeme? Ako zistíme, či ten druhý ešte stále žije?“

Danubia: „Si dcéra mocnej čarodejnice. Aj listy na stromoch ťa budú počúvať. Len to už v sebe prebuď!“

Kým som stihla spracovať informáciu, ktorú mi Danubia pripomenula, spoza stromu sa vynorila mužná postava. Marcellus. Jeho kruté modré oči sa vpíjali do Adriánussa. Hodil pred neho meč.

Marcellus: „Tak sa ukáž, braček! Nech vyhrám dôstojne všetko, čo mi už aj tak patrí.“  Hodil pohľadom mojím smerom a uškrnul sa: „S tebou sa vysporiadam neskôr, maličká. Oklamala si ma, spomínaš?“

Napätie by sa dalo doslova krájať, čo sa aj neskôr takmer udialo. Adriánuss schytil meč a zahnal sa po Marcellusovi. Marcellus skrížil jeho zbraň. Chvíľu na seba tlačili, no obaja boli porovnateľne silní. Zaujali obranné postoje a zvažovali stratégiu. Boj pokračoval vyrovnane ešte hodnú chvíľu. Ja s Danubiou sme sa držali za ruky a bezradne pozerali, čo bude nasledovať. Keď nám bol Marcellus chrbtom, stisla som Danubii ruku a začala som ustupovať. Mala som v pláne zavolať pomoc. Boj sa totiž odohrával na kuchynskom dvore, blízko vchodu pre služobníctvo. Chrbtom som však narazila na čosi studené a slizké, čo ma silno zovrelo okolo pása a nepustilo. Strážca Chaosu. Smrdel ako močiar. Danubia mi včas pustila ruku, no v zúfalom pokuse sa zozadu hodila na Marcellusa. Ten, akoby bola len jemné pierko, zahnal sa po nej rukou a už letela vzduchom. S hrôzou som sledovala ako narazila hlavou do stromu a padla mŕtva na zem. „Niééé!“: vydral sa zo mňa výkrik, na čo Adriánuss obrátil svoju pozornosť zo súboja na Danubiine bezvládne telo. Túto nepozornosť využil Marcellus a urobil mu dlhý rez mečom od pleca po podpazušie. Spomenula som si na slová z knihy: „Posledný, s jazvou.“ „Preboha! Musí prežiť!“ Kričali mi myšlienky v hlave, no nahlas som nedokázala nič povedať. Ešte stále som si plne neuvedomovala stratu Danubie, hoci mi to postupne dochádzalo. Ak ich stratím oboch, niet prečo žiť.

Marcellus sa hrdo vystrel a priložil meč k Adriánussovmu hrdlu: „Nakoniec to bude ľahšie ako som si myslel.“  Povedal nafúkane.

Vovrela vo mne krv. Všetka potlačovaná zlosť vo mne vzkypela. Pocítila som v bruchu ohromné teplo a príval energie neurčitého pôvodu. Strážca ma pustil. Tá energia mu spôsobovala popáleniny. Marcellus zbledol a vypleštil na mňa oči. Zamerala som sa na meč v jeho ruke. S bolestným výrazom ho pustil. Kým padol na zem, bol roztavený a Marcellusova ruka popálená. Zdesene sa na mňa pozrel, no potom sa jeho tvár skrivila v hneve a vyriekol: „Nemysli si, že toto je koniec! Budeš moja, či sa ti to páči, a či nie! Tak či tak mám niečo, čo chceš, dokonca niekoho.“

Terézia: „Vypadnííí!“  Vydrelo sa mi nekontrolovateľne z hrdla a zvláštny tlak zvuku tresol Marcellusovi do hrude.

S predstieraným pokojom dodal: „Máš deň na to, aby si vymenila svoj život za život tvojej matky, inak umrie.“ 

Zdvihol sa vietor, a tak ako sa objavil, tak i zmizol. Po ňom ani po Strážcovi neostalo ani stopy. Len telo mojej priateľky, ležiace v kaluži krvi a ranený Adriánuss boli dôkazom, že toto všetko sa skutočne udialo. Obaja sme stáli ako obarení. Keď som sa pozrela na Adriánussa, na jeho tvári sa jasne zračila bolesť zo straty blízkeho človeka. Ani nevnímal, že krváca, len paralyzovane pozeral na Danubiine bezduché telo. Po miernom opadnutí šoku z prežitých udalostí som sa krokom vybrala za Adriánussom. Odviazala som si šatku z vlasov a pritlačila som mu ju na ranu, aby sa zastavilo krvácanie. Naznačila som mu, nech si ľahne. Ako zautomatizovaná som si po odtiahnutí provizórneho obväzu vytrhla chumáč vlasov a položila na ranu. Pokožka reagovala neobvykle. Vcucla vlasy a na mieste čerstvej rany ostala len čierna jazva ako dôkaz. Stále sme neprehovorili. Mlčanie po chvíli prerušil Adriánuss. Bez náznaku akejkoľvek emócie v hlase povedal: „Musíme ju pochovať!“ Prikývla som. Pomohla som mu vstať, a držiac sa silno za ruky, vybrali sme sa smerom k tomu smutnému miestu dopadu. 

          Po tom ako sme urobili všetko pre dôstojný odchod našej priateľky i sestry, neostávalo iné ako konať. Nešlo tu len o našu lásku, ktorá zachráni svet. Pre nás to bola hlavne bitka o prežitie našich blízkych. Danubiina smrť nás oboch hlboko zasiahla. O tom niet pochýb. Ďalšie straty si nemôžeme dovoliť! Adriánuss zaobstaral kone, zbrane i čosi pod zub na cestu. Do Melúzie boli vyslaní jedenásti rýchli jazdci, ktorí upovedomia kráľa o súčasnom dianí v Lotósii. Môj otec, kráľ Lotósie, bol našťastie živý. Adriánuss ho zastihol trúchliac nad stratou manželky. Duchaprítomnosť však nestratil a nakázal mu, aby ma ochránil. Samozrejme, ochrániť ma znamenalo pre Adriánussa zavrieť ma na hrade, vmiešajúc ma medzi služobníctvo. Nedalo sa mu odporovať. S noblesou, no i zreteľným imperatívom panovníka, ma poprosil, aby som ho nechala ísť. Má v sebe toľko hnevu, že by zabil aj draka, nieto mocichtivého Marcelussa. Naoko som ho poslúchla. Zabudol však na moju svojvoľnosť. Nemohla som dopustiť, že stratím jeho i matku. Určite nebudem sedieť na hrade a nečinne čakať na správy z bojiska. Najmä po tom, ako som v sebe objavila ten zvláštny prúd energie. V mojom rozhodnutí ma utvrdil aj list od matky, ktorý mi doručil pisár, Danubiin otec, hneď po Adriánussovom odchode.

„Milá Téria, keď čítaš tieto riadky som už v zajatí. Vedela som, že sa vrátiš. Každý si zaslúži druhú šancu. Ako už určite vieš, som mocná čarodejnica, vládnuca živlom. Každý má však slabé miesto, a tým mojím je priveľa temnoty. Ako náhle sú Strážcovia Chaosu spolu, oslabuje to moju silu. Čo ale nevedia je fakt, že všetka sila, o ktorú ma oberajú, je automaticky presmerovaná na teba. Tvojou výhodou je, že keď už sa raz u teba prejavia známky spätosti s čo i len jediným živlom, ostatné prebudíš ľahko. Nesmieš sa báť! Si najsilnejším žijúcim tvorom na Zemi! Len poraz strach a nenechaj sa oklamať hmotou ako prvý krát! Máš silu rastlinnej ríše po matke a silu zvierat po otcovi. Tvojím pravým otcom nie je nik iný ako silný lovec Damián, zo severného kmeňa Havraních bojovníkov. S kráľom sme sa brali s rešpektu a solidarity voči krajinám. Po svadbe som s Damiánom prerušila kontakt. Kráľ vie o všetkom a nikdy na mňa nenaliehal, aby som sa ťa vzdala. Vychovával i miloval ťa ako vlastnú dcéru. Tvojou úlohou je vyhľadať Damiána a zachrániť knihu. Píš ju podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Týmto listom ti odovzdávam aj svoje žezlo. Prijmi ho s pokorou a úctou. Keďže poznám svoj osud, viem, že už sa živé nestretneme. Nedovoľ smútku zakaliť ti myseľ! Si posledná žena z rodu, a preto bojuj! Nedovoľ zotročiť ľudstvo mamonom hmoty a ilúziou blahobytu! Verím ti. Si moja dcéra. Povládneš v harmónii a prinesieš krajinám mier. Zatiaľ dovidenia, kým splynieš s večnosťou. Zínia“

Hneď ako som dočítala matkin list na rozlúčku, nechala som si osedlať čierneho žrebca, vlasy zviazala stuhami do pevného vrkoča a obliekla som si pohodlné, no pevné nohavice z bavlny a hrubý ovčí sveter. Nohy som si previazala kožami a na lýtko pripevnila striebornú dýku. Čas vyraziť do lesov Melúzie. Tam žijú Havraní bojovníci. Myslela som si, že ma už nemôže nič prekvapiť. Aká naivita! Po ceste však budem mať dosť času uvažovať nad svojím objaveným rodokmeňom. Sluhom, čo vedeli o mojom odchode, som zakázala prehovoriť. Ak by sa predsa kráľ po mne pýtal, Adriánuss ma dobre ukryl. Nik nevie kam. Vyrazila som pri západe slnka. Fúkal jemný večerný vetrík. Nebolo svedka na slzy, stekajúce po mojej tvári. Slzy za priateľku, ktorej osudom bolo možno umrieť pre moje šťastie. Slzy kvôli matke, ktorú som v tomto živote ani nestihla spoznať a zanechala mi možno väčší dar ako unesiem. A hlavne, slzy za Adriánussa, ktorý stratil sestru, a ktorý šiel bojovať za našu lásku do najtemnejšej časti krajiny. Ach, nebesá, ste mi svedkom, že sa budem biť až do konca! Vzdám sa hoci aj moci, len nech to Adriánuss prežije a spolu zachránime krajinu pred pádom.

HAVRANÍ LES

          Bola hlboká noc, keď som si uvedomila, že som na mojom jedinom spoločníkovi zadriemala. Objala som ho z vďačnosti za to, že ma po ceste nevytratil a udržal smer. Taktiež som sa tešila živému tvoru, ktorý ma niesol starodávnym hustým lesom. Našťastie, hviezdy jasne žiarili a osvetľovali lesnú cestičku. Prvý raz som sa za svoj súčasný život nachádzala sama v lese. Ku podivu som sa nebála. Cítila som podporu každej živej bunky v mojom okolí. Dokonca sa mi zdalo, že svätojánske mušky smerujú kroky môjho koňa. Keďže som v sedle strávila niekoľko hodín, potrebovala som sa trochu ponaťahovať a poprechádzať. Svoj zámer som hneď aj zrealizovala. Skočila som na pevnú zem a odpila si vody z čutory, ktorá už takmer zívala prázdnotou. Mala by som sa poobzerať po nejakom potôčiku. Akoby reakciou na moje myšlienkové pochody, svätojánske mušky sa odklonili od vyšliapanej cesty a nabádali nás odbočiť vľavo. Niečo mi hovorilo, aby som dala na ne, tak som sa podvolila. Asi po štvrťhodinke sme došli k prameňu, ktorý vyvieral z bielej mramorovej skaly s jemnými odleskami ružovej. Prv som si opláchla tvár, ruky, a potom som si poriadne logla nebesky čistej vody. A viac si nepamätám. Prebrali ma až šteklivé slnečné lúče, ktoré nie a nie vyhnúť sa mojim očiam. Až keď opadli prvé pocity rozospatosti, pocítila som svoju neprirodzenú polohu. Aby to nestačilo, mala som zviazané ruky a nohy. V momente sa ma zmocnila panika. Marcellus mi jasne nakázal byť do dňa po jeho boku. Inak zomrú moji najbližší. Stále som sa presviedčala, že dokážem zachrániť matku. Aj keď sa so mnou už rozlúčila v liste. Myšlienka, že by sa čosi stalo Adriánussovi, vo mne opäť rozdúchavala ohne. Bola som zajatá v akejsi malej lesnej dedinke. Pôsobila síce malebne, no kto vie, čo sú jej obyvatelia zač. Snovala som plán úteku. Vedela som, že môj hnev by to tam dokázal doslova vypáliť a putá z rán povolím jednoduchým trikom. Koník sa pokojne pásol vedľa mňa. Keď som uzatvorila myšlienky na cestu k slobode, zaerdžal na mňa akoby nesúhlasil. Znenazdajky sa pri mne objavila staršia žena, zrejme z kmeňa, a prehovorila: „Mladá žena, napili ste sa z nášho posvätného Bieleho prameňa. To môže iba náš náčelník a noví členovia kmeňa pri iniciačnom rituály. Čo Vás k tomu viedlo?“

Téria: „Smäd.“     Odpovedala som zo sklopeným zrakom, uvažujúc nad tým, či mi vlastne chce táto starká ublížiť, alebo ma len karhá.

Starena: „Ach, smäd... A kto Vám ho ukázal?“     Spýtala sa v neistote, či si z nej nerobím žarty.

Téria: „Svätojánske mušky.“     Opäť som pokorne pozerala do zeme, aby si nemyslela , že si z nej uťahujem.

Starena: „Neviem o čo Vám ide, mladá slečna, ale hovoríte samé nezmysly! Ten prameň je neviditeľný pre obyčajných smrteľníkov. Zrejme nám tu pobehuje zradca a Vy viete kto to je. Zavolám náčelníka. Ten si už s Vami poradí.“     Povedala s miernou vyhrážkou v hlase a odkráčala k najväčšej a najzdobenejšej drevenici.

Ani som nestihla odvrátiť pohľad a už ku mne kráčala mohutná mužská postava, odetá v kožiach a kožušinách. Mal zvláštne tetovania po rukách a havranie vlasy, zviazané v hrubom vrkoči. Šiel z neho silný rešpekt. „A teraz je mi Amen.“: pomyslela som si. Náčelník má určite aj magickú moc a ja môžem vlastniť silnejšie energie, no keď ich neviem ovládať, sú mi nanič. Zmocnil sa ma strach. Ako sa približoval, roztriasla som sa, a ako som sa roztriasla, začal fúkať silný vietor a slnko zastreli mračná. Hlavou mi prebleslo, či tá náhla zmena počasia súvisí so mnou, alebo je to ten chlap. Náčelník sa na mňa zadíval a zrýchlil krok. Keď stál tesne nado mnou, klopila som zrak a v duchu som sa modlila, nech prežijem a všetko sa na dobré obráti.

Náčelník kmeňa prehovoril: „Kto si?“

Téria: „Som Téria. Dcéra kráľa Andreussa a kráľovnej Zínie. Vládcov Lotósie.“     Zdvihla som pohľad k náčelníkovi, skúmajúc jeho reakciu na môj pôvod. Čakala som rôzne reakcie, ale čo nasledovalo, ma prekvapilo. Šmahom blesku sa ku mne sklonil a sám mi rozviazal ruky a nohy. Potom mi pomohol vstať. Poobzeral si ma z každej strany, chytil ma za spánky a zadíval sa mi do očí.

Nakoniec opäť prehovoril: „Ospravedlňujem sa za to nehostinné privítanie. Mal som to tušiť. Si celá matka.“

Pozrela som sa na neho, nechápajúc tú zmenu v správaní, no zdvorilo som odpovedala: „Nič sa nestalo, pane. Rešpektujem Vaše zvyky a ľutujem, že som pila z Bieleho prameňa. Skutočne šlo o smäd.“

Náčelník: „Akoby sa nestalo. Len stále nechápem, ako je možné, že si ho videla. Pre cudzincov je skrytý. Hmm, no, a ako by som ti mohol pomôcť? Kam máš namierené?“

Téria: „V kráľovstve sa udiali strašné veci. Hľadám Havraních bojovníkov a ich vodcu Damiána.“

Náčelník: „Tak to máš šťastie. Ja som Damián a rád pomôžem.“     Povedal veselo.

Zasekli sa mi slová v hrdle a do očí sa mi nahrnuli slzy. Snažila som sa zakryť náhly príval emócií, no pár kvapiek mi predsa len z očí vypadlo. Damián si to všimol a zaskočene sa opýtal: „Ou, myslel som si, že ťa to poteší. Aká vážna je situácia v kráľovstve?“

Bez slova som mu podala list, ktorý mi zanechala matka. Otvoril ho a začal čítať. Zodvihol hlavu. V očiach sa mu zračila ľútosť. Chytil ma za ruku, silno mi stisol dlaň a povedal: „Poď so mnou domov. Najeme sa spolu a ľahšie strávime novinky, ktoré nám priniesli zákruty osudu.“

Vybrali sme sa ruka v ruke k jeho drevenici. Bolo to príjemné stáť vedľa tak silného a váženého muža, vediac, že je to môj otec. V hlave som mala asi milión otázok. No čas bežal o preteky a bolo potrebné jednať v mene kráľovstva, nie osobných záujmov. Ak vyhráme, bude na to ešte množstvo času. 

          Po tom, ako sme sa obaja ako tak stotožnili s novým objavom v rodokmeni, Damián dokázal, že je muž v pravom zmysle slova. Vo veľmi krátkom čase sa v jeho dome zhromaždilo jedenásť Havraních bojovníkov. Svoje meno získali vďaka nádherným čiernym žrebcom, na ktorých jazdili, a časom si pridali na plášte motív havraních krídel. Damián mal havrana vytetovaného na ľavom spánku. V krátkosti, stručne a jasne, vysvetlil svojim vojakom, že Mornosičiovci porušili vzájomnú dohodu o prímerí. Podľa nej, mali ostať Strážcovia Chaosu zakliati v čiernom mramore, a hlavne mimo diania svetského. Zrejme si mysleli, že informácia o ich vzkriesení, obíde osadu s Bielym potokom. Okrem toho, uniesli kráľovnú Zíniu a bažia po krvi prvého princa Melúzie, Adriánussa. Dosť dôvodov na to, aby sa konalo rýchlo a efektívne. Iba týchto jedenásť bojovníkov má silu vystopovať a zabiť Strážcov Chaosu. Iba Damián má meč, ktorý dokáže navždy zniesť celú líniu temných aristokratov zo svetla sveta. A urobí to rád. Raz už spolu bojovali, no ušetril ich kvôli tehotnej Lauryl Mornosičiovej. Jeden zo Strážcov Chaosu bol totiž otcom jej dieťaťa, Marcelussa. Netušil však, že Čierna Lauryl, ako ju prezývali, kuje svoju odvetu skrz chúďa, ešte nenarodené, dieťa. „Keby to len tušil!“: hromžil počas raňajok, kedy som sa dozvedela túto časť príbehu. Hlavne, že má silu a chcenie to napraviť. Svedčili o tom nielen jeho slová, ale aj jeho muži, ktorí sa práve v tejto chvíli pripravujú na cestu cez Horu Pravdy, za ktorou sídli Kráľovstvo odvrátenej strany Slnka. Tesne po obede sa dohadoval plán cesty, prípadné vrtochy počasia počas prechodu lesmi, a tiež pozície jazdy jednotlivých mužov a mňa. Damián nebol nadšený, že objavil svoju dcéru za súčasných podmienok. Dokonca ho napadlo prehovárať ma, aby som ostala v bezpečí ich osady. Pochopiteľne, bezvýsledne. Nakoniec rozhodol, že pôjdem vpredu po jeho boku, nech ma má stále na očiach. Chrbát nám budú kryť dvaja jeho najlepší bojovníci a zvyšok zoradil podľa postavenia a zásluh vojakov.

Popoludní sme sa vydali na cestu. Do konca dňa ostávalo niekoľko hodín. Prvú hodinu – dve sme šli cvalom. Potom sa cesty zúžili a ostali strmé. Museli sme spomaliť pre vlastnú bezpečnosť. Videla som na Damiánovi, že sa trápi. Ukradomky na mňa pozeral, no pred svojimi mužmi neprejavoval city a už vôbec nekomunikoval ohľadne mojej matky. Dokonca, ani keď sme boli sami, nepýtal sa na nič osobné. Povedal mi len, že Zínia mu zmizla zo života mávnutím krídla. Od mala bola zasnúbená kráľovi Lotósie. Čakalo sa len na správny čas a vek. On o tom vedel a rešpektoval to. Ubezpečil ma, že netušil, že stihla otehotnieť, ale určite to neľutuje. Ľutuje len to, že ma nespoznal skôr. Verila som mu. Počas návštevy v jeho drevenici som si nevšimla, že by tam s ním býval ktosi ďalší. Vyzeralo to tam príliš mužsky. Pragmaticky a logicky usporiadaný vkusný nábytok a doplnky skôr účelové ako dekoračné. Jediná žena, ktorá sa ku nemu priblížila, bola tá starena, ktorá ma ráno karhala. Ako som neskôr zistila, bola to jeho matka, čiže moja stará mama. Keďže nevieme, ako dopadne naša výprava, nebolo jej povedané, že som jej vnučka. Má predsa vyšší vek a dosť čo sa trápi pre syna. Popri týchto trpko-šťastných myšlienkach som sa aj ja stále viac obávala, či stihneme prísť včas, aby sme zachránili mojich milovaných. Hora nebola vysoká, lež v určitých častiach sa stretávali všetky ročné obdobia, čo spôsobovalo časové diery. Niekedy ťa to hodí späť aj o niekoľko mesiacov, inokedy dopredu. Najhoršie na tom je, že nikdy nevieš, ktorá časová diera kam vedie a prechod je nezvrátiteľný. Teraz sa nachádzame v neskorej jeseni, Sme takmer na vrchu hory. Fúka silný vietor a prach znemožňuje jasnú viditeľnosť. Postupujeme takmer krokom a Damián vymýšľa, ako sa vyhnúť diere.

Damián: „Do Zimy existujú dve cesty. Starý most nad roklinou, ktorý nie je časovou dierou, a Jaskyňa tisícich ciest, ktorá je časovou dierou. Musíme sa rozdeliť! Časť pôjde po moste, časť jaskyňou. Nie je isté, či most ešte stojí, a nie je isté, kam nás dovedie cesta z jaskyne. Takýmto spôsobom máme ale väčšiu šancu zakročiť včas proti zlu.“

Havraní bojovníci neprotestovali. Svojho pána počúvali na slovo. Piatich poslal k mostu a my sme sa vybrali k jaskyni. Keď sme dorazili, bol neskorý večer a vo vzduchu bolo cítiť nervozitu z nepriaznivého počasia, a o to únavnejšieho výstupu. Kone sme ustajnili v predsieni jaskyne a sami sme si sadli ku skromnej večeri. Nevediac, čo nás v jaskyni čaká, mlčky sme pozerali do zeme. Našu časť výpravy tvorili, okrem mňa a Damiána, jeho brat Aurel, Aurelov syn Daniel, a najlepší bojovníci z osady, traja bratia Bukoví. Ani Aurel, ani Daniel, netušili, že sme rodina. Všetci vedeli len toľko, že som princezná Téria, Damiánova chránenkyňa. To úplne stačilo na silný rešpekt, ktorý mi prejavovali.

JASKYŇA TISÍCICH CIEST

           Po krátkom oddychu sme zapálili pochodne a vstúpili hlbšie do jaskyne. Vpredu šiel Damián, ja za ním. Za chrbtom som mala Daniela s jeho otcom a bratia Bukoví kryli výpravu vzadu. Vždy, keď sme prešli niekoľko metrov, Daniel vyryl do skaly znak havraních krídel. Bolo to čosi ako značkovanie, aby sme sa nestratili, prípadne aby sme vedeli kadiaľ sme už šli. Postupovali sme opäť pomaly. Pochodne osvetľovali len naše blízke okolie a museli sme dávať pozor kam šliapeme. Podlaha nebola rovná. Kde-tu ležali odlomené kamene a praskliny hrozili vyvrtnutím členkov. Bratia Bukoví navrhli otcovi, nech počas cesty domyslia stratégiu boja s Mornosičiovcami.

Damián: „Je potrebné, aby nás bolo všetkých jedenásť. Vy ste najsilnejší. Zabavíte Strážcov Chaosu. Sú síce silní, no v blízkosti môjho Meča Počiatku, nedokážu používať mágiu.“

Aurel: „Daniel by mohol pomôcť udržať na žive Tériu a ja pôjdem po krku tej beštii Lauryl!“  Rozohnil sa až neprimerane. Premkol ma pocit, že je v tom nielen oddanosť kráľovi, ale aj čosi osobné. Očkom som zazrela Daniela ako mu pobledla tvár a smutne sklonil hlavu.

Damián: „Dobre, Aurel. Toto rozhodnutie nechám na teba. Tá žena zomrie. Či už tvojou rukou, či niekoho iného. Prepáč, Daniel.“   Súcitne sa ku nemu obrátil a položil mu ruku na chrbát.

Daniel: „To je v poriadku. Rodičov si človek nevyberá.“

Až ma striaslo. Daniel a Marceluss majú spoločnú matku. Sú bratia, hoci nevlastní. Celý čas som si lámala hlavu nad tým, koho mi Daniel pripomína. Je to niečo ako pozitívna verzia Marcelussa v bledšom obale. Plavé vlasy a modré oči, po otcovi. Biela pokožka s jemnými vráskami, prezrádzajúcimi, že je určite od Marcelussa starší o niekoľko rokov, možno tri. Stavbu tela mali tiež podobnú. Ako som tak nad ním uvažovala, nepostrehla som, že si to všimol. Šla z neho podobná harmónia ako z Adriánussa, tak som nevedela odtrhnúť zrak. Šiel len krok predo mnou, prakticky vedľa mňa. Sledoval pôdu pod nohami, aby sme kdesi nezakopli. Bolo zrejme čosi pred polnocou, keď sa pred nami otvorila veľká jaskynná izba, z ktorej viedli tri cesty ďalej. Nad jednou bolo vyryté „X“, čo značilo slepú uličku. Nad druhou bol Mesiac, čo podľa Aurelovho vysvetlenia znamenalo časovú dieru. Nad poslednou „Slnko“, čo bola priama cesta kdesi. Zrejme to tu označil niekto, kto sa vymotal z časovej diery. Dobre vedieť, že máme šancu. Damián však nebol taký optimistický: „Čas nám preteká pomedzi prsty a pred nami sa objavili dve možné cesty. Niet inej voľby ako sa opäť rozdeliť. Neteší ma to, no zvyšuje to našu šancu na úspech. Pôjdem časovou dierou. Bol by som rád, keby ste vy a bratia Bukoví šli priamou cestou. Téria, ty sa rozhodni. Je to tvoja misia.“

Aurel: „Damián, si si istý, že nepotrebuješ spoločníka?“

Damián: „Iba my dvaja poznáme cestu do hradného sídla Mornosičiovcov. Aspoň jeden z nás sa tam musí dostať včas.“

Aurel: „Dobre, povediem Bukových. Téria?“

Téria: „Pôjdem s Damiánom. Budem veriť, že nám diera pomôže ušetriť nejaký čas.“

Aurel: „Vtom prípade pôjde Daniel s vami. Potrebuješ silnejšiu ochranu. Si predsa princezná. Daniel?“   Skôr ako som stihla čosi namietať ohľadne vlastnej bezpečnosti a sebestačnosti, Daniel sa vyjadril: „Ochránim princeznú. Spoľahni sa.“   Povedal odhodlane a prvý raz sa na mňa otvorene a priamo pozrel. Dokonca sa usmial a poklonil hlavou.

Vyvolalo to vo mne zvláštne pocity. Zrejme som sa aj začervenala. Víťazoslávne sa na mňa zaškeril. Cítila som sa trápne. Ako nevybúrená šestnástka. A kdesi vonku v temnote bojuje za našu lásku Adriánuss. Hanba mi! Zaliali ma silné výčitky svedomia. Až sa mi hlava zatočila.

Daniel: „Princezná, všetko v poriadku?“     Opýtal sa s nepredstieranou starosťou o moju osobu.

Téria: „Téria.“

Daniel: „Téria?“        Pozrel sa na mňa nechápavo.

Téria: „Volaj ma Téria, prosím ťa. Áno, som v poriadku. Asi je tu redší vzduch.“             Povedala som úsečnejšie ako som chcela a zaklamala som. Asi to robí ten rýchly sled udalostí a noviniek v mojom živote, no už si začínam myslieť, že neviem ani kto som ja samotná. Daniel mi naznačil, že sa ho môžem cestou pridŕžať. Aby som nevyzrela hlúpo, zakvačila som sa mu o rameno. Voňal ako lesná lúka a pripomínal mi staré dobré bezstarostné časy v Seaside. Bolo mi príjemne.

Muži si podali ruky a každý sme sa vybrali svojím smerom. Prvý šiel Damián. Opatrne sledoval tmavé tiene jaskyne a zem pod nohami osvetľoval pochodňou. Vyzeralo to, že kráčame rovnou cestou s jemnými zákrutami, ale nič strmé, či zradné sme si nevšimli. Každý z nás si zrejme uvedomoval, že je dávno po polnoci. Značilo to, že som nesplnila Marcelussovu podmienku, ukázať sa do dňa  a ostať po jeho boku. Kráľovná, moja matka už zrejme nežije. Bolo nemožné splniť túto požiadavku a Marceluss to dobre vedel. Vymyslel to podlo a zlomyseľne. Pravdepodobne preto mi písala Zínia v liste, že nie je šanca ju zachrániť. Pozrela som sa na otca, no nevedela som nájsť jediného povzbudivého slova. Už-už by som ku nemu vykročila, no Daniel mnou trhol práve včas. Damián zmizol. Mne sa na čomsi pošmykla noha a stiahlo ma to do akejsi jamy, ktorá sa vynorila z ničoho. Daniel ma síce stále držal za ruku, no nemala som poňatia ako dlho vydržím visieť.

Daniel: „Téria, zapri sa nohami o skalu a pokús sa vytlačiť hore! Držím ťa!“   Kričal na mňa.

Téria: „Dobre, skúsim. Kde je Damián?“

Daniel: „Stiahla ho časová diera. Teraz sa sústreď, aby si vyšla!“

Zalial ma studený pot z informácie, ktorú som práve dostala. Začali sa mi šmýkať ruky. Nechcela som sa ale tak rýchlo vzdať. Pozbierala som všetku silu, čo vo mne ostala a predstavila som si moju rodinu a moje posolstvo, ktoré má zachrániť ľudstvo. Vtom akoby z ničoho ma neviditeľná sila vetra pomohla udržať mimo pád, zaprela som sa, a keď Daniel pocítil, že mám oporu, silno ma potiahol nahor. Prešla chvíľa, kým som si uvedomila, že som mimo nebezpečenstva. Triasla som sa na celom tele. Podo mnou bola číra ničota. Nebola to tma v pravom zmysle slova, čierňava, roklina, ale čosi neopísateľné a strach naháňajúce. Bola som tak vyšokovaná, že mi vôbec neprišlo na myseľ, že by mohlo byť čosi zlé na tom ako som z jamy levovej pristála priamo v Danielovom náručí. Ležali sme na zemi, hladkal ma po chrbte a šepkal mi, že je všetko v poriadku. Stále som sa triasla. Damián, môj otec, je tam kdesi dolu, či v minulosti, či v budúcnosti, ktovie... Matka zrejme nežije... Adriánuss..., netuším. Všetky tieto strachy, domnienky, myšlienky a obrazy mi plnili hlavu takmer do explózie. Nedokázala som vôbec jasne uvažovať. Celá táto situácia smerovala k jedinému nevysvetliteľnému činu, ktorý sa tým však stále neospravedlňuje. S úplne zakaleným zrakom som sa pozrela na Daniela. Rozšírili sa mu zreničky a zaboril mi ruky do vlasov. Bol mojím jediným „pocitom domova“, ktorý mi ostal v týchto nehostinných časoch. Neviem, či to spôsobil tento fakt. Netuším ako to pociťoval on. V čase rýchlom a neurčitom sa nám spojili pery a svet sa pre nás zastavil. Príchuť malín a jahôd z jeho šťavnatých pier ma úplne omámila. Chutil ako divoké lesné ovocie. Jeho dlhé štíhle prsty si vášnivo privlastňovali môj zátylok. Bolo to vzrušujúce. Vôbec som neuvažovala. Z romantickej nálady nás vyrušil zvláštny až dunivý, prerušovaný zvuk. Šíril sa celou jaskyňou. Intenzita sa stupňovala. Bolo to čosi ako približujúce sa zemetrasenie. Daniel ma schmatol za ruku, že mi pomôže sa postaviť a pobežíme späť. Neskoro. Kým sme stihli vstať, povolila sa pod nami zem. Stihla som sa len hodiť Danielovi do náručia a zrazu prásk. Zem pod nami sa otvorila a padali sme do ničoty. Prv sme boli obaja vydesení. Potom nám došlo, že okolo nás sa nenachádza žiadna pôda, skaly, hornina. Padali sme doslova v časovej medzere. Neskôr to už boli hodiny a hodiny klesania. Hlavu som mala položenú na Danielovom ramene. On bol nosom zaborený v mojom krku. Ani jeden z nás sa neodhodlal okomentovať náhly výbuch vášne, ktorý nás posadol. Oproti situácii, v ktorej sme sa momentálne nachádzali, to bol nepodstatný prešľap. Tak som sa to aspoň snažila vnímať ja. 

MRAZIVÉ STRETNUTIE

            Hodiny a hodiny padania spôsobili, že sme prestali úplne vnímať čas. Netušili sme, či je ešte noc, alebo deň, či prešiel deň, alebo týždeň. V jednom okamihu nás to akoby hodilo o zem. Boli sme oslepení náhlym prílevom ostrého svetla. Keď som si zvykla na nové prostredie a rozostrel sa mi zrak, uvidela som všade okolo nás sneh. Stromy i skaly boli zmrznuté. Od kmeňa po korunu posiate drobnými hviezdičkami ľadu. Listy stromov vyzerali ako umelecky zaliate srdcia v kryštáli. Hora Pravdy sa týčila za našimi chrbtami. Definitívne sme boli na druhej strane. V aký deň, mesiac, rok, alebo v ktorú hodinu, sme netušili. Prvá som sa postavila na nohy ja. Oprášila som sneh z chabého oblečenia, no zima mi našťastie nebola. Ponaťahovala som si ruky aj nohy. Bol to veľmi uvoľňujúci pocit, po tom dlhom padaní. Daniel ma nasledoval. Po prvotnej vlne eufórie ma opustili dobré pocity, uvedomujúc si ťažobu vlastnej situácie. Vyzeralo to tak, že sme vyviazli bez ujmy na zdraví. S dušou to už bolo trošku horšie. Aspoň ja som to tak pociťovala. Po prvej Danielovej vete som zistila, že ani on na tom nie je o nič lepšie: „Absolútne netuším kde a kedy sme. Ešte, že máme horu za chrbtom. Aspoň vieme, ktorým smerom sa vydať.“     Povedal stroho, akoby bez emócií, vyhýbajúc sa čo i len náznaku obrazu situácie, ktorá sa odohrala v jaskyni. S úľavou som pristúpila na jeho taktiku. Jednak preto, že som mala nad hlavou ostrý Damoklov meč, druhak pre to, že som mala silné výčitky svedomia kvôli osobe, ktorú milujem.

Téria: „Aspoň čosi. Poďme teda a dúfajme, že cestou narazíme aspoň na jedinú živú dušu, ktorá nám bude ochotná pomôcť.“

Daniel: „A na nejakú vodu. Tá v čutore je celá na ľad.“     Dodal priateľsky, no s odstupom.

Vybrali sme sa za nosom. Sneh bol hustý, no nechladil. Okolo nás sa miešal listnatý a ihličnatý les s vysokánskymi prastarými stromami. Neviem koľko trvalo, kým sme blúdili zaspatou krajinou, no po hodne dlhom čase sme naďabili na vyšliapanú lesnú cestičku.

Daniel: „Nedávno tadiaľto niekto prechádzal, dokonca mali kone. Pozri, tu sú stopy!“     Ukázal na neodškriepiteľný odtlačok kopyta v snehu.

Téria: „Skúsme ich vystopovať! Možno nám poradia, kadiaľ ďalej, a či náhodou nestretli kohosi... z našej družiny.“     Zadrhli sa mi slová v hrdle. Ostalo mi smutno, keď som si spomenula ako mi zmizol otec v diere. Daniel tiež nemal potuchy, ako dopadla Aurelova družina. Dúfali sme v najlepšie.

Daniel: „To je v poriadku. Netráp sa. Poznám Damiána aj svojho otca. Cez diery prešli vždy bez ujmy. Dokonca raz som nevidel otca dva roky, kým našiel cestu späť. Verme v najlepšie!“     Potľapkal ma po chrbte, a potom mi stisol dlaň. Asi aby to nevyznelo moc nezainteresovane.

Akoby švihom biča nadišla noc. Daniel mi neskôr vysvetlil, že tu sú podobné javy bežné. Smerujeme do krajiny odvrátenej strany Slnka. Nech už sme kdekoľvek. Sme na druhej strany Pravdy. Zvažovali sme odpočinok. Určite sme od pádu kráčali dlhé hodiny v našom ponímaní času. Možno aj dva dni. Bez jedla a bez vody nám dochádzali sily. Rozhodli sme sa pokračovať len dovtedy, kým narazíme na vhodný prístrešok na nocľah. Nanešťastie, ešte dlho sme sa brodili snehom v tmavom lese bez jediného náznaku čo i len malej jaskynky, nieto ešte ľudskej duše. Po kilometroch v nohách sme uvideli svetlo. Zrejme vatra, alebo okienko lesnej chatrče, nám dali takú nádej, že vo vyčerpaní sme ani len nepomysleli na nebezpečenstvo. Nabrali sme z posledných síl a vybrali sme sa k miestu, odkiaľ na nás blikala vidina lepších časov. Čím sme boli bližšie, tým viac sme mali zatemnenú myseľ od únavy. Až na dohodenie kameňom sme si všimli, že okolo vatry sedia Čierni rytieri. Marcelussovi vojaci. Rýchlo som sa skrčila a Daniela som stiahla za ruku. Boli sme však príliš blízko a krovie nevhod zaprašťalo. Už aj sme sa otočili na útek. Neskoro. Za chrbtom nám už stál neželaný hosť: „Ale, no toto je mi príjemné prekvapenie. My o koze a ona je poblíž.“

Téria: „Marceluss.“     Zbledla som. Veľmi jasne som si uvedomovala početnú prevahu zla okolo nás a vlastnú vyčerpanosť.

Marceluss: „Áno, moja drahá. Teším sa tvojej prítomnosti.“     Schmatol ma za ruku a pritlačil si ma k boku.     „A tento panáčik je kto?“     Opýtal sa povýšenecky.

Daniel: „Som Daniel. Havraní bojovník. Radím ti, aby si pustil princeznú, inak za seba neručím!“     Skočil na rovné nohy, tvárou v tvár Marcelussovi a vytasil meč. Nebol to dobrý nápad. Vedela som, že aj on je slabý. Za moju záchranu však hodlal položiť život, a to sa mi nepáčilo.

Marceluss: „Ale, ale, ale, kto sa tu hrá na pána.“     Uškrnul sa. Šmaril ma stranou. Rovno do rúk ďalšiemu vojakovi, ktoré ma zovreli ako kliešte. Vytasil svoj meč.

Začal sa boj na život a na smrť. Bola to rovnako bolestná scéna ako keď Marceluss bojoval s Adriánussom. Na rozdiel od trpkej spomienky, tu sme boli výrazne ohrození. Ja bez síl, Daniel na pokraji vyčerpania, a oproti nám stále silnejší Marcellus a jeho Čierna garda. Desať profesionálnych zabijakov bez štipky emócie v tvári, či pohybe. Daniel ma ale úžasnú taktiku boja. Akoby tancoval. Nikdy predtým som nič také nevidela. Dokonca som si všimla, že aj Marceluss je zaskočený. Nedával to najavo, no boli sme spolu príliš dlho na to, aby som mu čítala v tvári. Boj bol zatiaľ v rovnováhe. Všimla som si, že Daniel akoby čerpal silu z Marcelussových omylov. Napriek tomu sa mi nepáčilo, že okolo nich sa rozostúpili všetci čierni vojaci a v kruhu sledovali každý pohyb, či prešľap bojujúcich. Marceluss urobil prudký výpad a Daniel mu ladným pohybom vyrazil meč z ruky. Už-už by sa bol zahnal a vrazil mu meč do srdca, keby sa švihom vetra za jeho chrbtom neobjavil Marcelussov čierni, ktorý Danielovi vrazil meč cez rameno. Od bolesti pustil meč a skrútil sa. Marceluss ho podkopol a držal nad ním svoj znovunadobudnutý meč: „Zapamätaj si jedno. Ja vždy vyhrávam!“     Kopol do Daniela a rozkázal čiernemu, nech ho spútajú.     „Ešte sa nám zíde. Má množstvo informácií, ktoré sa hodia. Zastavte mu krvácanie, lebo mŕtvy nám bude nanič!“     Povedal tónom akoby hovoril o nejakej veci. Bolo mi z neho zle. Hneď ako odvliekli Daniela, ktorý už bol ledva pri vedomí, obrátil svoju pozornosť na mňa: „Vyzeráš unavene. To robia diery s ľuďmi ako si ty. Poplatok za prežitie. Ale neboj sa. Bude o teba dobre postarané. Si predsa moja nastávajúca.“     Prevzal ma od čierneho, pritisol si ma k sebe a dotiahol ma do najbližšieho koča. Nebránila som sa. Až doteraz som si nevšimla, že únavu zvláštneho typu pociťujem už od pádu. Som úplne bez moci. Čierna diera zo mňa vycicala čo sa dalo. Nedokázala som ani zasiahnuť do nedávneho boja, ani sa ubrániť čiernemu, nič. Som stratená. Toto som si pomyslela, nasadajúc do Marcelussovho koča. Sadol si hneď vedľa mňa. Vojakom rozkázal, nech mi donesú teplého vína. Všimol si, že som premrznutá na kosť. Čo sa dialo ďalej, neviem. Ako som sa snažila, tak som sa snažila, no pod vrstvami teplých kožušín a vplyvom horúceho vína som sa neubránila spánku. Prvé náznaky vnímania sa dostavili až po neurčitom čase, keď som si kútikom oka všimla, že naša karavána smeruje k obrovskému kamennému hradu. Viselo nad ním zatemnené Slnko. Opäť ma zmohla únava, uvedomujúc si za akých okolností som predsa len dorazila do cieľa. 

KRÁĽOVSTVO ODVRÁTENEJ STRANY SLNKA

            Zobudila som sa v mäkkých zamatových perinách. Chvíľu som bola dezorientovaná z nečakaného luxusu a pohodlia. Prešlo ma to, akonáhle som si uvedomila, že moja ľavá noha je zovretá v hrubej obruči a pripútaná reťazou k posteli. Tak predsa to celé nie je len zlý sen! Stále som sa cítila slabá. No s vedomím, že časová diera nás nehodila do vyslovene inej dimenzie, mi síl pribúdalo. Rozhodla som sa hrať poslušnú, kým nevymyslím, ako sa spojiť s Havraními bojovníkmi. Prvýkrát to vyšlo a Marcelussa poznám ako nepoučiteľného. Musí mi uveriť! Hlavne to nesmie byť okaté. Ako som tak premýšľala ako čo najvhodnejšie von zo stále komplikovanejšej situácie, ktosi vkročil do izby. Stačil pohľad a spoznala som Marcelussovu matku z 21.storočia. Takže aj ona sa preniesla. Najväčšie prekvapenie ma čakalo po tom, čo prehovorila: „Vitaj, Téria. Mrzí ma, že sme museli pristúpiť na toto nepríjemné opatrenie.“     Ukázala na reťaz.     „Som Lauryl Mornosičiová. Tvoja budúca svokra.“     Povedala s predstieranou milotou.

Téria: „Čo vlastne odo mňa chcete? A kde je moja matka?“     Neubránila som sa emóciám.

Lauryl: „Od jej, ako by som to nazvala, „premiestnenia“ ku nám, prešli tri mesiace. Možno ťa poplietli časové diery. Asi rozumieš aký je výsledok tvojho oneskorenia.“     Pokrčila plecami akoby sa nič nestalo.

Téria: „Vy mi zabijete matku a odo mňa čakáte čo?“     Vyšplechla som na ňu nahnevane.

Lauryl: „Dohoda je dohoda. A ty už prakticky nemáš na výber, moja drahá.“ Povedala rozhodne a tvrdo.

Sklonila som hlavu, nech pôsobím rezignovane. V mojom vnútri to však horelo potrebou vytrhnúť tej suke srdce zaživa z hrude. Nebadane som to predýchala. Musela som uvažovať ako ona. Prefíkane a ľstivo. Pravdepodobne moje malé divadielko zabralo.

Lauryl: „Vidím, že ti dochádza ako si na tom. Vedela som, že si rozumné dievča. Určite tým nič nestratíš. Ty a mnohé generácie po tebe budete žiť v blahobyte o akom sa ti ani len nesnívalo.“

Téria: „Priznávam porážku.“     Zahrala som na ňu.     „Ale blahobyt ma nezaujíma. Chcem, aby moji blízki žili!“     Bolo potrebné vzniesť i určitý nárok, aby ma tak rýchlo neprekukla. Potrebovala som sa uistiť, že moja hra zaberá. Každý je poraziteľný. Aj samotný Diabol.

Lauryl: „Určite sa dohodneme. Pošlem za tebou Marcelussa. Aj tak mu už chýbaš a potrebujeme dediča.“     Uškrnula sa. Aj ona ma skúšala.

Téria: „Očakávam ho.“     Potichu som preglgla. Vedela som, že od Mornosičiovcov, bažiacich po moci, môžem čakať kadečo.

Lauryl odišla. Čakala som najhoršie. Kým som ležala v posteli, hlavou mi vírili myšlienky na Adriánussa. Prešla taká doba, že som takmer zabudla na jeho nádherné jantárové oči. Musela som na neho myslieť, nech sa udeje hocičo! Potom som si spomenula na Danielov bolestný výraz, keď ho zajala Čierna garda. Je ešte vôbec živý? A čo otec, Havraní bojovníci... ? Tieto a množstvo iných otázok mi napadali myseľ. Ešte som ani nestrávila informáciu o mojej matke a opäť ktosi otváral dvere na komnate. Zhlboka som sa nadýchla, vydýchla a vtesnala som sa do nepohodlnej pózy porazenej a poslušnej.

Marceluss: „Tak sa zase stretávame. V mojom dome, mojom hrade, a hlavne v mojej posteli.“     Uštipačne sa ušklebol a odomkol mi nohu z reťaze.   „Matka spomínala, že si skrotla. Tak si to overím. Čo ty na to?“     Zhodil zo seba košeľu a ľahol si ku mne do postele. Bol až odpudivo dokonalý. Na bielom tele sa mu rysovali výrazné svaly. Modré oči ma už dávno videli nahú a havranie vlasy mal dokonale stiahnuté vo vrkoči. Všetko smerovalo k jedinému.

Téria: „Dohoda je dohoda.“     Citovala som jeho matku a povolila som si šnurovanie na hodvábnej nočnej košieľke.

Marceluss dokončil, čo som začala. Potom sa nado mňa nahol a pravú ruku mi strčil pod košeľu. Neúnavne pracoval na tom, aby ma vzrušil. Nešlo to. Bolo mi z neho na vracanie. Podvoliť sa však bola jediná cesta ako ho primeť k tomu, aby mi zas veril. Kým si Marceluss sťahoval nohavice a pripravoval sa na styk, predstavila som si Adriánussa. Jeho tvár s výraznými aristokratickými črtami, nepoddajné vlasy, ostrý nos, chutné pery a pevné dlhé prsty. Zastonala som. To bol signál pre Marcelussa, že môže vojsť. Prežili sme silný živočíšny sex. Okrem myšlienok na Adriánussa mi pomáhala aj vzrastajúca nenávisť voči Marcelussovi. Chcela som ho zničiť, čo ale v konečnom dôsledku dopomohlo k tomu, že uveril v moju dôveryhodnosť. Ukončili sme to intenzívnou vlnou orgazmu. Nanešťastie do mňa vpustil všetkých svojich potenciálnych potomkov. Toto je až pririskantný dôkaz, hoci pre Lauryl bude dostatočne vhodný.

Marceluss: „Teší ma, že si sa podvolila. Chýbali mi naše noci v Seaside. Obaja sme krásni mladí a s vyhliadkou na neobmedzenú moc a bohatstvo budeme určite šťastní.“     Povedal so skalopevným presvedčením v hlase, že moc sa automaticky rovná šťastiu.

Hnusil sa mi. Kedysi som aspoň bola pobláznená tým kúzlom, ale keď ho vidím jasne, tak je mi zle. Nanešťastie, musím ostať v hre, kým čosi nevymyslím. Stále verím, že sa tu čoskoro ukáže Adriánuss a nakope im všetkým zadky. Dlho však čakať nebudem. Akonáhle budem mať istotu, že nádej na záchranu umrela, vlastnoručne zabijem Marcelussa za všetko utrpenie, ktoré mi spôsobil.

Téria: „Udrž nažive moju rodinu a blízkych. Potom budem šťastná aj ja. To dobre vieš.“     Povedala som s predstieraným pokojom, lebo som potrebovala poznať jeho reakciu na túto tému.

Marceluss: „Čo ti poviem... Matku už nevzkriesim, no kráľa i Damiána nemáme dôvod zabíjať. Ty im povieš, že ostávaš so mnou, a kým to budú rešpektovať, prežijú. Toto je férová dohoda.“     Pozrel sa na mňa spýtavo, ja som prikývla a on ešte dodal: „Daniel prežije. Lauryl svoju krv nedovolí zabiť. Skôr ho prijme k spolupráci. A Adriánuss... no, mala by si čosi vedieť...“     Teatrálne sa odmlčal a nad niečím uvažoval.    „... bohužiaľ.“

Téria: „Aké „bohužiaľ“?     Vyletelo zo mňa.

Marceluss: „Asi pred mesiacom sme na seba narazili v lesoch. Bol to ťažký boj. Uznávam jeho silu, no vieš ako to chodí. Vždy vyhrávam.“     Trhalo mu kútiky a tváril sa povýšenecky. I keď sa veľmi snažil zahrať, že je mu to ľúto, vedela som, že to nie je pravda. Buď sa tomu až priveľmi tešil, alebo klamal. Neverila som, že Adriánuss je mŕtvy. Ostalo mi teplo. Zalial ma hnev i smútok zároveň. Nezmohla som sa na jediné slovo. Hoci mi tu stále niečo nehralo, viem, že spomínaná situácia nie je nemožná. Alebo len popieram fakt kvôli enormnej vlne smútku. Ostala som zmätená. Nie je možné, aby bol Adriánuss mŕtvy. Určite by som to cítila. 

TAJUPLNÁ NÁVŠTEVA

            Prešlo niekoľko týždňov a moja situácia nebola vôbec priaznivá. Mučila som sa myšlienkami na Adriánussovu smrť, a o to ťažšie sa mi predstierala poslušnosť a ochota spolupracovať. Aby to nestačilo, Marceluss skúšal moju dôveryhodnosť každodenným sexuálnym rituálom hneď z rána. Hoci som si pri každom styku predstavovala Adriánussa, bolo zo dňa na deň ťažšie sa vzrušiť. Obávala som sa, že časom si Marceluss všimne, že sa čosi deje. Našťastie, bol príliš zahladený sám do seba, aby ho znepokojili menšie nezdary. Okrem toho, ako som sa náhodou dopočula, riešil naliehavú situáciu ohľadom Daniela. Údajne už po týždni zmizol zo svojej komnaty bez akejkoľvek stopy. Lauryl sa nepodvolil a vraj jej prisahal pomstu za všetko, čo napáchala jemu i jeho blízkym. Zvláštne na celej situácii je to, že dvere mal strážené vojakmi, ktorí by zapredali svoje duše za to, že z izby nevyšiel. Steny hradu sú však strmé a nestabilné, takže nik neverí, že by to zliezol bez ujmy na zdraví. Samozrejme, nikde v okolí ho nenašli, takže vojaci i Čierna garda prehľadávajú momentálne lesy.

            Pri pohľade z okna na zasnežené lesy je mi clivo. Tam za druhou stranou Hory Pravdy leží moja domovina. Vypadla mi slza z oka a husto sa rozosnežilo. Zavrela som okenice a rozhodla som sa ísť do knižnice, aby som aspoň sčasti odvrátila pochmúrne myšlienky. Obliekla som si šaty z hrubého brokátu a cez ne som si prehodila tuniku z líšky. Za poslušnosť som dostala privilégium voľnosti pohybu na dvoch najvyšších poschodiach hradu. Ako som tak prechádzala chodbou, ktorá pôsobila rovnako pochmúrne ako počasie, prepadli ma pocity bezcieľnosti vlastnej existencie. Stavy úzkosti ma sprevádzajú už druhý týždeň, no ako vonku zúri fujavica, zhoršuje sa to. Obávam sa, že už nikdy neuvidím svoju rodinu a priateľov. Len Boh vie, či Adriánuss ešte žije. Smrť matky, ktorú som prakticky ani nemala možnosť spoznať, ma tiež ťahá do depresií. V takejto sivej nálade som sa sunula chodbou ako duch, až kým som sa neocitla na jej konci, kde ma stráže s poklonou vpustili do starej knižnice. Bolo to prvýkrát, čo som sa odvážila vyskúšať platnosť mojej vychádzky a vyžmýkať čosi málo z ťaživej situácie. Na oboch poschodiach bolo dostatok vojakov, ak by som robila problémy, no kým hrám s nimi, mám skutočne voľnú nohu.

            Knižnica Mornosičiovcov bola obrovská a plná kníh, ktorých veľká časť patrila mojej matke. Proste ich ukradli. Teraz to však bolo mojou výhodou. Zaiskrilo mi v hlave, že určite tu existuje nápoveda k mojej slobode. Odtiahla som ťažké závesy kvôli troche prirodzeného svetla z vonku. Márna snaha. Obloha bola zastretá hustým snehom. Rozsvietila som zopár svietnikov a sadla som si k oknu do pohodlného kresla. Ktosi zaklopal.

Téria: „Vstúpte.“

Slúžka: „Dobrý deň, pani. Doniesla som Vám čaj a sladké keksíky. Nenašla som Vás v izbe, tak ma stráže navigovali sem. Prepáčte, ak vyrušujem. Len to sem položím a bežím. Ak by ste čosi potrebovali, dajte ma zavolať. Volám sa Anabella, ale pokojne ma volajte Ana.“

Téria: „Ďakujem, Ana. A kto ťa poslal?“

Anabella: „Nikto. Bolo mi Vás ľúto, že ste stále sama. Všetci vieme, že tu nechcete byť. Tak ma napadlo, že Vás poteší trochu sladkého. Ale ak som príliš opovážlivá, ospravedlňujem sa.“

Téria: „Ou, nie. Si moc milá. Ďakujem ti, a určite si zapamätám tvoje meno. Nevieš náhodou, či sa už pán Marceluss vrátil z obhliadky lesov?“

Anabella: „Ešte nie, ale má to márne. Zajatec patril k Havraním bojovníkom. Toho nikdy nenájde.“     Povedala s jemným výsmechom, no vôbec som netušila, čo tým naznačuje.

Téria: „Ako to myslíš? Nerozumiem ti.“

Anabella: „Vy to neviete? Havraní bojovníci sú legendárni nadprirodzení muži. Už od mala o nich počúvame príbehy. Nikdy neprehrali a sú nesmrteľní.“

Téria: „To sú len mýty, Ana!“

Anabella: „Nie sú, madam... pri všetkej úcte. Mala som možno dva roky, keď sa odohral rozhodujúci boj. Skrývali sme sa v kuchyni s rodinou. Veľký Damián ušetril našich pánov iba kvôli tomu, že pani bola tehotná. Nechcel ublížiť ešte nenarodenému dieťaťu. Babička vtedy povedala, že to bola chyba, a že skutočné zúčtovanie nastane až s príchodom Damiánovej dcéry. Vtedy sa moja mama smiala, no dnes už vieme, že je to pravda. Vieme, že ste to vy, a že zachránite nás i našu krajinu pred úplným pádom. Ak sa čokoľvek zomelie, tak vedzte, že stojíme za Vami. Dokonca i vojaci odvrátia zrak. Sami sa obávajú Čiernej gardy, Strážcov Chaosu, a hlavne panej a jej syna. Oni sú najhorší. Mrzí ma to.“

Téria: „Netráp sa, Ana. Ďakujem ti za povzbudenie. Cením si tvojich slov a určite budem nad nimi uvažovať. Teraz ma, prosím ťa, nechaj. Vypijem si čaj a budem veriť v lepší zajtrajšok.“

Anabella: „Áno, pani. Keby čokoľvek potrebujete, som tu. Dovidenia.“      Povedala zdvorilo. Uklonila sa a zavrela dvere.

Nové skutočnosti mi práve včas vliali do žíl prúd nádeje, ktorá ma citeľne stavala na nohy. Bola som však opatrná. Aj preto som sa s Anou rozlúčila tak diplomaticky. S neprehnanou vďačnosťou a neurčito. Niečo vnútri mi našepkávalo, že jej môžem veriť, ale už som sa viackrát presvedčila, že praktiky Mornosičiovcov sú nepredvídateľné. Vzala som si čaj a prešla som si rôzne tituly kníh, kým som narazila na čosi, čo ma zaujalo: „História Havraních bojovníkov“, autor neznámy. Srkla som si z čaju a opatrne som vytiahla knihu z police. Cestou späť ku kreslu som si všimla, že čaj na mňa pôsobí silne energetizujúco. Odložila som tuniku. Bolo mi veľmi teplo. Otvorila som knihu na prvej strane a začítala som sa do kapitoly s názvom „Damián Veľký“. Hneď z úvodu ma zarazila informácia o jeho dátume narodenia. Ak kniha neklame, môj otec má presne dvestotridsaťšesť rokov. Samozrejme, vyzerá ako svieži štyridsiatnik. História ma natoľko zaujala, že okrem vnímania času som si nevšimla ani to, kedy som zjedla všetky sušienky a vypila čaj. Fyzická sila mi vskutku vzrástla. Zrejme to bol i dôsledok vzrastu na duchu i duši. Ak by bola pravda aspoň polovica z toho, čo som sa dočítala, Strážcovia Chaosu a vlastne celý rod Mornosičiovcov je reálne poraziteľný. Čudujem sa ale, že mi povolili prístup do knižnice. Zrejme zabudli, aká je kniha silná zbraň. Z uvažovania ma vytrhol cengot zvončeka. Bol to signál, že večera je na stole a som očakávaná. Odložila som knižku starostlivo do police a na stolík vedľa servisu som položila Sofoklovu „Antigonu“ a Petrarcove „Sonety pre Lauru“. Len pre prípad, že by ktosi snoril. Takmer som sa dotkla kľučky, že odídem, keď som začula jemný ťukot na okennú tabuľu. Započúvala som sa, či sa mi to náhodou nezdá, no trojité ťuknutie sa opakovalo. Podišla som k oknu a na moje obrovské prekvapenie za ním stál majestátny čierny havran. Čosi zvieral v zobáku. Keď ma uvidel, zaklopal naliehavejšie. Takmer vyrazil sklo. Premkol ma pocit, že mi chce čosi naznačiť, alebo povedať. Otvorila som okno. Prvé, čo ma prekvapilo, bol jantárový náhrdelník v jeho zobáku. Zhodil mi ho k nohám. Vzala som ho automaticky zo zeme a zadívala som sa na zvláštneho krkavca. Tou druhou vecou, čo ma prekvapila, boli povedomé modré oči, ktoré sa na mňa intenzívne pozerali. V tom pohľade bolo cítiť ľútosť, a zároveň akýsi nejasný odkaz. Zakrákal a zobákom ukázal viackrát smerom k ruke, v ktorej som zvierala náhrdelník. Rozostrela som dlaň a lepšie sa mu prizrela. V živici boli zaliate mini lístočky, ktoré akoby plávali kameňom. Medzi týmito úkazmi bolo i jedno miniatúrne srdce. Všetko zaliate slnečnou hmotou, stvrdnutou na kameň, čo vo mne evokovalo symbolické zastavenie času. Bol vskutku nádherný. Havran opäť nedočkavo zakrákal, tak som si darovaný náhrdelník nasadila na krk a starostlivo zapravila pod golier šiat s vysokým límcom. To, čo nasledovalo, predčilo moje najlepšie a najodvážnejšie očakávania

TAJOMSTVO JANTÁRU

            Zastrel sa mi zrak, podobne ako keď som prechádzala medzi časovými dimenziami. Ostala som však v knižnici. Prv som si myslela, že to bol len závrat zo stretu teplôt, ako som do vykúrenej izby vpustila mrazivý chlad. No potom som uvidela záblesk mojej matky, ktorá podáva náhrdelník Danielovi. Druhý záblesk bol Daniel kdesi v lesoch, ako si ukladá jantár do vrecka, rozbieha sa a zrazu bol z neho havran, smerujúci k Hore Pravdy. Tretí záblesk mi ukázal táborisko ďaleko od hradu, kde sa združujú všetci Havraní bojovníci. Nasledoval obraz Damiána, ktorý živý a zdravý plánuje čosi s Aurelom vo svojom stane. Posledný obraz mi vyrazil dych. Adriánuss si podáva ruku s Danielom a vedie tisícové vojsko kráľa Melúzie. Takže neumrel! Marcellus klamal! Toto je jediné jeho klamstvo, vďaka ktorému sa cítim šťastná. Niť obrazov skončila a do reality ma vrátilo neutíchajúce zvonenie zvončeka, signalizujúce pozvanie k večeri. Havran bol preč. S vedomím a radosťou, že Adriánuss žije a Daniel dodržal svoj sľub, že sa o mňa postará, som sa vybrala do sály k Mornosičiovcom. Cestou som si ešte raz skontrolovala, či mi náhodou nevidieť náhrdelník. Všetko bolo v poriadku. Okrem nesmierneho prívalu šťastia som mala dokonca pocit, že sa mi vracia sila, ktorú zo mňa vycical pád v dierach. Že by to súviselo s matkiným náhrdelníkom? Bola predsa mocná čarodejnica. Verím, že čoskoro sa mi všetko objasní. Teraz však musím ostať v roly. Vstúpila som do jedálne, kde už na mňa netrpezlivo čakala Lauryl.

Lauryl: „Dobrý večer, drahá. Čo ťa zdržalo? Vychladne nám jedlo.“     Povedala úsečne.

Téria: „Dobrý večer. Začítala som sa do Petrarcu. Ospravedlňujem sa.“     Zahrala som.

Lauryl: „No, nevadí. Petrarcu mám rada. „Sonety pre Lauru“ súznia s mojou dušou, i menom ako si si určite všimla.“     Podryla pyšne.

Téria: „A kde je Marcellus? Už dovečeral?“     S predstieraným záujmom som sa snažila zmeniť tému, a zároveň zistiť novinky ohľadom pátrania.

Lauryl sa narovnala, snažila sa zakryť znepokojenie a prehovorila: „Stále je v lesoch. Chráni ho Čierna garda. Vojaci sú však všetci na hrade. Musia sa posilniť pred zajtrajším bojom.“

Téria: „Akým bojom?“     Snažila som sa pôsobiť prekvapene i znepokojene.

Lauryl: „Strážcovia Chaosu našli táborisko Havraních bojovníkov. Zajtra bude po nich. Damiána ale nechám žiť, ako som ti sľúbila. Za poslušnosť.“     Zahrala sa na veľkodušnú, hoci obe dobre vieme, že mu to dlží. Život za život. Toto so mnou skutočne nemá nič spoločné.

Téria: „Ďakujem.“     Odpovedala som sucho, kým mi v hlave vŕtala myšlienka, respektíve otázka, kto o kom čo vie, a či Lauryl o nájdenom táborisku neklame.

Lauryl: „Nie je za čo. A mimochodom, teší ma, že si sa aklimatizovala. Máš ružové líčka a pôsobíš pokojnejšie. Je pre mňa dôležité, aby rodina držala pokope. A ty si predurčená patriť do našej rodiny!“     Dodala s ostrou vážnosťou, pričom mi pozerala hlboko do očí.

Téria: „Som si toho vedomá.“     Sklopila som zrak a hrala krotkú laň.

Lauryl: „Viem. A teraz choď spať. Zajtra bude drsný deň. Radím ti, aby si nevychádzala z komnaty. Ak by sa náhodou boj dostal až za naše hradby, aby si bola v bezpečí. Na chodbách bude posilnená stráž. Si pre nás príliš cenná.“     Informovala ma akoby nešlo o vraždenie ľudí, ktorí ma chcú zachrániť, ale o zápas s votrelcami, ktorí mi chcú ublížiť. Upovedomila ma akoby nešlo o vojnu, ale o nejaký bál alebo veselicu. Ešte som sa nestretla s tak tvrdou ženskou povahou. Jej túžba po moci je deštruktívna. Ak dokáže kvôli tomu spať s nečlovekom, príšerou ako je Strážca Chaosu, splodiť dieťa, ktoré hneď pohodí kráľovnej Amálii, vlastne sa ho vzdá, tak sa nemôžem čudovať. Opustila pokojný život s Aurelom, a tiež Daniela kým bol ešte malé dieťa. Ak vyhrajú Mornosičiovci, nastane peklo na Zemi. Musíme ich zastaviť!

Zanechala som jedáleň a vrátila som sa do svojej komnaty. Anu som poprosila, nech mi pripraví kúpeľ a zoženie pohodlné teplé oblečenie. Kým som sa vyzliekla, všetko bolo nachystané. Zhodila som zo seba vrstvené ťažké šaty a kožušiny. Na hrudi sa mi skvostne vynímal jantárový náhrdelník, ktorý som sa rozhodla neskladať z krku. Je mojou iskierkou nádeje, ktorá sa rozpaľovala čoraz viac. Vliezla som do horúcej vody, rozvoňanej bylinkami a celá som sa ponorila. Stále ma trápili pochybnosti o vernosti obrazov, ktoré som mala možnosť vidieť v knižnici. Zároveň som sa bála o to, ako dopadne celý konflikt. Mala som v sebe úplne rozporuplné emócie. Snažiac sa vyčistiť si hlavu, zadriemala som. V tomto zvláštnom polospánku - polobdení som začula ako sa mi prihovára známy ženský hlas: „Téria, dcérenka, nespi. Práve nastáva ten najvyšší čas, aby sa všetko obrátilo. Jantár ti prinavrátil silu, ktorú si stratila v jaskyni. Vložila som doň i moju moc, aby nevyšla nazmar po smrti. Stráž ho ako oko v hlave! Je to naše rodinné dedičstvo. Dnes ťa ešte navštívi jeden priateľ. Prinesie dôležité zvesti a povie, čo ďalej. Pošle ho Damián. Všetci sú v poriadku. Aj Adriánuss. Šťastnou zhodou okolností sa ocitol v táborisku Havraních bojovníkov. Maj oči otvorené a uši nastražené. A nezabúdaj: „Všetko je v tvojej hlave...“.“  Precitla som na to, že som si riadne srkla nosom z vody. „Všetko je v mojej hlave...“: opakovala som si v duchu, kým mi doznievala bolesť hlavy z nepríjemného nádychu. Oh, áno! Popri starostiach o prežitie svojich blízkych a depresiách, ktoré som zažívala počas pobytu na hrade, som úplne zabudla na hľadanie Knihy Osudu. Obávam sa však, že tak cenný nástroj moci nebude len tak pohodený v Knižnici. Ak je vôbec na hrade, bude jedine v súkromnej komnate. Buď u Marcelussa, alebo u jeho matky. Skôr by som na to tipovala ju. Ale ako sa dostanem do najstráženejších priestorov? Uvažovala som takmer nahlas. Čiaročky na prstoch mi prezradili, že som už zo seba vykúpala všetok stres, tak som siahla po uteráku. Vlasy som si zatočila do provizórneho turbanu a zabalila som sa do teplého županu. Mala by som si overiť, či sa mi skutočne vrátila sila. Hoci na mňa už pomaly ide spánok, rada by som sa na zajtra aspoň sčasti pripravila. Síce sama neviem ako na to, ale kým sa nepokúsim, nezaspím. Moje myšlienkové pochody prerušilo krákanie za oknom. Že by opäť Daniel? On je tým priateľom, čo ma dnes navštívi? Rozbehla som sa k oknu a rýchlo som ho otvorila. Do izby vletel nádherný tmavohnedý havran. Nič také som predtým nevidela. Perie sa mu lesklo až do zlata. Usalašil sa rovno na mäkkom kašmírovom kresle. Premkol ma chlad. Otočila som sa a zavrela okno. Keď som sa opäť zamerala na havrana, všimla som si povedomých jantárových očí. Stuhla som. Toto nie je možné! „Adriánuss?“     Vyriekla som neisto.      Havran sa mi zadíval priamo do očí a ja som opäť uvidela všetko. Adriánussov iniciačný rituál. Prijímanie k Havraním bojovníkom. Prípravy na zajtrajší boj, ktoré prebiehajú v táborisku. A v neposlednom rade, Damiánovu stratégiu, ktorej súčasťou som bola i ja. Musím zabiť Marcelussa. Iba keď umrie mojou rukou, energie sa uvoľnia a Strážcovia Chaosu budú oslabení. Len vtedy je možné ich zabiť, o čo sa pokúsi Damián. Aurel ostal verný myšlienke zabiť Lauryl. A Daniel umrie pri... Čože? Na prsiach som pocítila nepríjemnú bolesť, ktorá prerušila obrazovú komunikáciu medzi mnou a havranom. Sadla som si na kreslo, čo bolo najbližšie a predýchavala som príval nadchádzajúcich udalostí. Najmä však Danielov osud. Kým som sa spamätávala, ktosi ku mne podišiel. V miestnosti viac nebolo havrana. Predo mnou stál Adriánuss. Bol iný ako som si ho pamätala. Neviem s určitosťou povedať aký čas prešiel od nášho posledného stretnutia. Od smrti Danubie, odvtedy ako ma zanechal v Lotósii, ubehli týždne, možno mesiace. Zmenila som sa ja i on. Predo mnou stál muž. Hrdý bojovník s priamym pohľadom. Muž, ktorý vie, čo je nutné, a čo nevyhnutné. Jantárové oči sa mu doslova leskli živicou a vlasy mal uhladené v pevnom vrkoči. Pokožku mal bledšiu ako keď sme sa spoznali a črty mu zdrsneli pod váhou životných skúseností. Dlho sme sa pozerali jeden na druhého. Mlčanie prerušil Adriánuss: „Daniel pozná svoj osud a vie do čoho ide. Narodil sa iba pre teba. A pre teba i umrie. Platia tu iné pravidlá než na aké sme bývali zvyknutí. Bohužiaľ, niet inej cesty k úspechu našej misie.“

Téria: „Ak je to jeho slobodné rozhodnutie, nebudem mu v tom brániť. Ale...“

Adriánuss: „Téria, netráp sa.“     Podišiel ku mne, kľakol si a vzal mi obe ruky do svojich dlaní.     „Viem, čo sa stalo v Jaskyni. Je to úplne prirodzené, vzhľadom na vašu situáciu. Nevedel, že si Damiánova dcéra a moja snúbenica. Ty si nevedela, že on je tvojím Ochrancom. Pociťujete voči sebe oddanú náklonnosť.“

Pozrela som sa na Adriánussa, oči plné sĺz: „Si to stále ty. Človek, ktorého milujem.“

Adriánuss: „Sme to stále my. Tereza a Adrián s našou tajomnou láskou, ktorá začala v Seaside a doviedla nás až na počiatok ľudstva.“     Zadíval sa mi do očí.

Skĺzla som na podlahu ku stále kľačiacemu Adriánussovi. Silno som ho objala. Moje telo na neho reagovalo silným uvoľnením, ktoré po tak dlhej dobe napätia spôsobilo to, že sa mi zatmelo pred očami. Kým som stihla zaostriť, Adriánuss ma pobozkal.

Adriánuss: „Si statočná žena, Téria. Moja láska voči tebe vzrastá.“     Povedal a naše pery sa opäť spojili v nekonečnom prúde sladkej vášne.

Mala som pocit akoby sa v mojom tele rozprúdili zaspaté energie a roztočili špirály tým správnym smerom. Obliala ma teplá vlna. Všetka moja moc je späť a zajtra ju patrične využijem. Viem to. Adriánuss mi šikovne stiahol uterák z hlavy a s eleganciou mi vboril prsty do vlasov na zátylku. Ochutnávala som ho od spánku až po jamku v krku. Jeho vôňa sily, a zároveň ľudskosti, ma úplne doháňala na pokraj šialenstva. Vanilka, jahody a kokos. Oči mu doslova svietili v tme, keď som sfúkla poslednú sviečku. 

POPOL A PRACH

            Zobudila som sa skoro ráno a sama. Na vankúši ležalo hnedo-zlaté pierko ako prísľub lepšej budúcnosti. Keď som sa otočila, uletelo cez malinkú škáročku v pootvorenom okne. Na hrade bolo až príliš ticho na to, že sa chystá osudové vyrovnávanie účtov. Rýchlo som sa obliekla do ľanu a kožušín, aby som vonku nezmrzla. Plánovala som totiž pomôcť svojej krvi. Vykukla som z dverí. Stráže boli posilnené, ako povedala Lauryl. Nemám žiadnu zbraň. Čo urobím? Otvorila som okno. Na moje nemalé prekvapenie bolo cez hmlu, dole okolo hradu, vidieť pedantne zoradené vojsko. Skladalo sa prevažne z hradnej stráže a naverbovaných poddaných. Pred hradnou bránou stáli ako prvý šík, najväčšia hrozba, vojaci Čiernej gardy. Dvaja Strážcovia Chaosu a Marcellus stáli pod hlavnou vežou na hrade a pozorovali prichádzajúcu hrozbu, stelesnenú v tisícovom vojsku kráľa Melúzie. Na ich čele stál rytier v medenej zbroji. Zrejme Adriánuss. Sú to jeho ľudia a stojí za nimi. Teraz doslova „pred nimi“. Marceluss je slaboch. Skrýva sa medzi dvoma netvormi s nadprirodzenými silami. Ale kde je Lauryl? Akoby silou telepatie sa vynorila na balkóne, asi o tri izby ďalej od mojej. Vlasy ulízané v kamennom drdole. Kožušiny, ľan a vysoké čižmy. Okolo pása mala upevnenú dlhú pošvu, z ktorej jej trčala rukoväť meča z bieleho zlata a rubínov. Krásne si to vymyslela, pozerať sa z najvyššieho balkóna hradu. Uvidí len padajúce farebné bodky. Žiadne priame utrpenie a jazero krvi. Kým skončí boj, všetko bude zasnežené. Stále však chýba prvý Strážca Chaosu, Marcelussov otec, Romanuss Mornosiči. Havraní bojovníci sú taktiež mimo obzor. Pozorujúc davy bojovníkov na oboch stranách, dumala som, čo bude jasným signálom začatia bitky. Ešte som ani nestihla premyslieť stratégiu vlastného úniku a už mi ktosi burácal na dvere. Ako som zatvárala okno, kútikom oka som spozorovala Lauryl, ktorá čosi vyťahuje spod masívneho kresla, na ktorom sa usalašila ako kráľovná. Bola to prastará hrubá kniha. Kniha Osudu!... Burácanie do dverí zosilnelo. Otvorila som dvere a v mžiku som stuhla. Spomínala som „Čerta“ a „Čert“ pred prahom. Romanuss Mornosiči. Spod kapucne, stiahnutej až po miesto na tvári, kde by mal byť nos, sálala čierna prázdnota. Hlavou mi prebehla myšlienka, ako je možné, že toto nie ľudské stvorenie s telom príšery, zahalenej v habite, dokázalo splodiť ľudské dieťa. Prišlo mi z toho nevoľno. A to mi ani nenapadlo, že chce čosi odo mňa. Chytil ma za predlaktie a zrejme pomocou telepatie naznačil, že mám ísť s ním. Nebránila som sa. Nevyvíjal voči mne agresivitu, tak som sa naivne domnievala, že to tak ostane a medzičasom vymyslím ako sa dostať von z hradu. Samozrejme som sa prerátala. O tri izby ďalej skončila naša púť a poslal ma rovno za Lauryl na balkón. Stále mi stál za chrbtom. Lauryl otvorila Knihu Osudu a Romanuss mi veľmi zdvorilo poslal myšlienku, ktorá mi úplne prevrátila žalúdok. Žiadali odo mňa vpísať priebeh boja, ktorý by postupne obral o život nielen môj ľud, ale aj mojich milovaných. A akosi sa pozabudlo aj na to, že Damián, môj otec, mal sľúbené prežiť. Rozčúlila som sa. Rozohnila som sa až do takej miery, že mi zahoreli líca červeňou a oblialo ma teplo.

Téria: „Nikdy nevyhráte! Odmietam poslať nevinných ľudí na druhú stranu kvôli pomäteným netvorom ako ste vy!“     Nakričala som Lauryl do tváre, na čo ma Romanuss zdrapil silno za obe predlaktia a vpustil do mňa takú vlnu chladu, že sa mi takmer zastavilo srdce.

Lauryl: „Dohoda je dohoda, moja drahá. Víťazi menia plány a diktujú porazeným. Tak sa s tým zmier!“     Zvrieskla na mňa a vylepila mi facku, hoci dobre vedela, že sa nemôžem brániť. Zbabelá beštia. Potom dodala: „A nemysli si, že na teba použijem len sladké reči. Za tie roky čakania sme sa naučili vskutku rôznym metódam, ktoré ťa nezabijú, no od smrti budeš možno na krok!“     Zavŕtala sa do mňa pohľadom a Romanuss pokračoval a vpustil do mňa opäť mráz.

Potom sa všetko zomlelo rýchlo a nejasne. Zatackala som sa a oprela sa o vratké zábradlie. Periférne som spozorovala ako sa z diaľavy ku nám blížia čierne bodky. Leteli vzduchom ako... havrany. Na to sa Romanuss chopil svojho zlatého luku a vystrelil prvý šíp. Našťastie nikoho netrafil, no odštartoval krvavé kúpele v celom okolí hradu. Obloha sa zatiahla, zablyslo sa a spustil sa ostrý ľadový sneh. Mornosiči pokračoval strieľaním z luku, no neúspešne. Nasledovali ho aj jeho bratia s Marcelussom. Komusi sa podarilo zasiahnuť jedného z havranov. Zastavil sa mi dych, keď som pri premene na človeka, zhruba v strede pádu z neskutočnej výšky, spoznala Aurela. Dostal zásah priamo do srdca. Jeho telo dopadlo už bezvládne na sneh ako červená bodka. Otočila som sa na Lauryl, ktorá sa spokojne uškŕňala a akoby mi prečítala otáznik v hlave, povedala: „Nie, nie sú až tak úplne nesmrteľní. Strážca Chaosu so šípmi zo zlatého prosa je pre nich smrteľný.“     Začala sa nepríčetne smiať. Až teraz ma premkol strach. Bola ako zmyslov zbavená.

Lauryl: „A teraz píš, lebo ste všetci mŕtvi!“     Prikázala s očami, zaliatymi krvou, vytasila meč a priložila mi ho ku krku.

V ušiach som začula známy hlas: „Všetko je v tvojej hlave...   “    Až vtedy som pochopila, že ak napíšem čokoľvek s čím nesúhlasím, je to márne a nepohnem osudom.

Lauryl diktovala a ja som písala. Ako som písala vety, ktoré mi boli absolútne proti srsti, slovo po slove mizli z knihy. Lauryl sa rozčúlila do nepríčetnosti a v návale hnevu sa zahnala mečom, že ma zabije. Odskočila som práve včas. Ostrie meča dopadlo na Knihu a meč sa rozsypal ako piesok. Využila som Laurylino zaváhanie, keď to spozorovala a schmatla som Knihu pod pazuchu. Bola len jediná cesta úniku a ja si musím veriť. Preskočila som zábradlie a padala som strmhlav z najvyššieho podlažia hradu k nádvoriu. Mornosiči ďalej vrhal šípy po havranoch, takže si ledva všimol, že sa čosi udialo. Pološialená Lauryl sa vrhla za mnou. Pevne som zovrela matkin jantár a vyslovila som tichú prosbu o prežitie. Kým som dokončila myšlienku, mala som zvláštny pocit transformácie tela. Potom som už iba letela. Bola som nádherným ebenovým havranom s medeným fliačikom na hrudi. Ešte som si stihla všimnúť ako Lauryl dopadla medzi telá svojich vlastných ľudí, ktorých sama poslala na smrť. Samozrejme, na mieste bola mŕtva. Romanuss sa tým očividne netrápil. Videl jej šialený počin, no nezachránil ju. Bola len úbohým prostriedkom k dosiahnutiu temného cieľa. Odvrátila som pohľad od krvavého kúpeľa podo mnou. Zamerala som sa na svoju časť úlohy v boji. Letela som priamo k hradbe, na ktorej sa nachádzal Marceluss so Strážcami Chaosu. Nad ich hlavami poletovalo päť havranov. Zvyšok mieril k Romanussovi, pomstiť svojho „brata“ Aurela. Nanešťastie, ďalší dvaja padli pod jeho šípmi. Musím sa premeniť a postaviť sa Marcelussovi. Zletela som na dlažbu a iba jednoduchá myšlienka spôsobila, že som bola opäť človekom. Stála som tvárou v tvár Marcelussovi. Za jeho chrbtom stáli ako nemí svedkovia skazy, zvyšní Mornosičiovci, Strážcovia Chaosu. Dobre vedeli, že ma nemôžu zabiť, lebo celý ich dokonalý plán k ovládnutiu sveta by stroskotal. Vedeli ale aj to, že ak zabijú havranov, neostane mi dôvod k ďalšiemu boju. A preto vytiahli opäť šípy a začali strieľať. Znenazdajky mi pristál v ruke Meč Počiatku. Vrhal na moje okolie oslňujúce svetlo. To svetlo akoby spôsobovalo Strážcom zvláštnu páľavu. S bolestným skrútením odhodili luky a halili sa do čiernej hmly. Bolo im to márne. Ich mágia nefungovala. Marceluss vytasil svoj meč a namieril ho proti mne: „Zabudla si, že vždy vyhrávam?!“     Reval na mňa.     „Máš poslednú šancu to vzdať! Nech sa deje, čo sa deje, no Mornosičiovci sú stále všetci nažive a tebe už zomreli traja ľudia. Tak?“

Téria: „Tvoja matka je mŕtva, krásavec! A tvoj otec ani okom nemykol pre jej záchranu! Teraz sme si jedna k jednej a ver, že čoskoro je amen aj tebe!“    Zmiatla som  ho. Laurylin pád si nevšimol, lebo dozoroval nad svojím vojskom. Využila som tento moment a urobila som prudký výpad k odzbrojeniu. Nepodarilo sa. Marceluss odrazil úder tak silno až ma to hodilo o dlažbu.

Marceluss: „Si hlúpa! Vieš, že ťa nezabijem, no ani ty nedokážeš zabiť mňa! Ale trochu ťa potrápim, nech ťa prídu ratovať tvoji kamoši.“     Uškrnul sa svojím slizkým spôsobom a zahnal sa na mňa mečom.

V okamžiku nepozornosti mi sekol do stehna. Zaliala ma prudká bolesť, ktorá však nebola ničím v porovnaní s radosťou z obrazu, ktorý odtrhol moju pozornosť od boja s Marcelussom. Romanuss vystrelil posledný šíp do prázdna, kým mu odišla magická moc. Na balkóne sa stelesnili Damián a jeden z bratov Bukových. Bukový omráčil Romanussa a smrteľný úder mečom mu s grandiozitou zasadil Damián. Priamy vpich do srdca, čosi nad ním odriekol, vytiahol meč, zahnal sa ním a odsekol mu hlavu. Teda skôr miesto, kde by sa hlava mala nachádzať. Romanuss sa rozpadol na sivý popol, ktorý rozfúkala burácajúca fujavica. Damián a Bukový sa opäť transformovali na havranov a leteli naším smerom. Prepichla som Marcelussa pohľadom a napriek silnému krvácaniu som skočila na nohy a tasila meč.

Téria: „Situácia okolo sa vymyká zvyku, že vždy vyhrávaš. Asi poznáš, čo sa hovorí, že výnimka potvrdzuje pravidlo. Tak dnešok je tou výnimkou, aby si vedel.“

Bojovali sme z posledných síl, ktoré nám ostali. Marceluss už nestrácal energiu tliachaním. Vedel, že prehráva. Pokrvní rodičia sú mŕtvi. Už mu ostali len ujovia, ktorí sa zmietajú v kŕči z Meča Počiatku, ktorý ich oslabuje. Vedel aj to, že keď mu zasadím smrteľný úder, Strážcovia Chaosu sa už nikdy nevrátia medzi živých. Bol rozohnený a sekal do mňa hlava nehlava. No ja som sa nebála. Predošlý strach a neistota zo mňa opadli akoby švihnutím čarovného prútika. Odrážala som všetky jeho útoky, až na pokraj Marcelussovho vyčerpania. Zúfalstvo ho dohnalo až do skutočnej potreby ma zabiť, nedbajúc o obnovenie cyklickej histórie, prípadne by sme skončili v ničote. Ktovie. Nad našimi hlavami krúžili havrany. Vedeli, že táto časť boja je len moja. Videli, že sa mi darí, tak nezasahovali. Pod hradom bitka pomaly utíchala. Mornosičiových poddaný dezertovali k opozícii akonáhle si boli istí, že sa to uberá vytúženým smerom. Za Marcelussom sa objavil Adriánuss s Danielom. Odolávali sile blížiacej sa Čiernej Gardy. Marcelussovi svitla nádej. Akoby mu posielali silu, vzmužil sa a urobil divoký výpad. Všetci preživší Havraní bojovníci skočili pomôcť premôcť Čiernu Gardu. Ďalej som ich nesledovala. Mala som čo robiť, aby som sa s poranenou nohou ubránila sama. Zrejme som stratila viac krvi, lebo sa mi začala krútiť hlava. Síce silou vôle som sa bila, telo mi pomaly ale iste odchádzalo. Zrazu som už neudržala meč v ruke a na chvíľu som omdlela. Keď som otvorila oči, cez zastretý pohľad som videla Marcelussov nepríčetný výraz s očami zaplavenými krvou. Presne ako predtým u jeho matky. Zahnal sa mečom z celej svojej zvieracej sily, a kým som si uvedomila, čo sa chystá urobiť, skočil na mňa Daniel a dostal zásah priamo do solaru. V prvom momente mi napadlo, že pre Havraních bojovníkov je smrteľný len šíp zo zlatého prosa. No keď som pocítila jeho teplú krv na svojej hrudi, lepšie som sa prizrela Marcelussovmu meču. Zlaté proso! Tie svine majú svoje zbrane prispôsobené tak, aby vedeli zabiť aj havranov. Moje myšlienkové pochody sa vyjasnili za zlomok sekundy. Vyskočila som na rovné nohy, zdrapila som Meč Počiatku, a kým Marceluss vypliešťal na mňa oči, oboma rukami som ho zapichla rovno do srdca. Trasúce ruky opustili meč, ktorý vyslal neskutočne žiarivú vlnu svetla. Zaplavilo nielen Marcelussa, ktorý sa rozpadol na sivý popol ako jeho otec, ale aj celé okolie hradu. Čiernu Gardu aj so Strážcami Chaosu presvietilo, čo spôsobilo ich úplnú paralyzáciu. Zvyšok roboty vykonal Adriánuss a preživší Havraní bojovníci. Všetkým preťali mečom srdcia a poodtínali im hlavy. Po chvíli okolo nás poletoval len popol a prach. Vojna skončila. 

SEASIDE

            Ležali sme s Adriánom na pláži v Seaside. Boli sme to stále my, len vnútorne starší, bohatší o nezvyčajné životné skúsenosti. Mnoho vecí sa od vojny zmenilo. No tu sme mali pocit akoby veci ostali na istom bode, od ktorého sa opäť rozbiehali. Obrovským pozitívom nášho návratu bolo to, keď sme zistili, že Daria je živá a zdravá. Po tom ako v Lotósii umrela, ju to hodilo rovno do Seaside. Opísala to ako „tresnutie lopatou po hlave“. Pár dní mala migrénu a nepamätala si, čo sa stalo, no nakoniec sa jej pamäť vrátila. Veľmi sa o nás bála, no o tri dni sme boli späť, takže sa jej rýchlo uľavilo. Zaujímavé, že na druhej strane čas plynul úplne inak. Konečne som pochopila ako vlastne funguje Jaskyňa tisícich ciest. Mení vnímanie času len z východzieho bodu. Ďalším pozitívom návratu bolo to, že Marcel a jeho rodina vôbec neexistovali. Ak aj áno, určite kdesi veľmi ďaleko odtiaľto a bez moci. Treťou výhodou bola Kniha Osudu. Hneď po tom, ako sme sa vrátili, som začala pracovať na pokojnom a vyrovnanom živote s Adriánom. Dôkladne som zvažovala každé jedno slovo, aby som nič nepokazila. Našla som však aj nevýhodu spomínaného systému písania, aj keď som pochopila jej zmysel. Objav ma zaskočil hneď na druhý deň od začatia písania vlastného príbehu. Otvorila som Knihu Osudu a medzi riadkami, opisujúcimi svoj život, som objavila aj situácie, ktoré som ja nenapísala. Bolo to niečo ako „vyvažujúce momenty“. Priveľa pozitív si žiada aj čosi „zlé“ na to, aby sa zachovala zlatá stredná cesta. Rozhodla som sa nezaoberať sa tým a nečítať si Knihu spätne po sebe. Prešlo zopár mesiacov a ja som sa nečakane zaokrúhlila. Nebolo to však z výdatnej prímorskej stravy. Čakala som dieťa.

Adrián mi pohladil bruško a súcitne sa na mňa pozrel: „Život nie je jednoduchý. Jeden boj sme už zvládli. Sme o to silnejší a rozumnejší. Spolu zvládneme všetko.“     Zahľadel sa mi do očí a ja som z nich cítila nesmiernu lásku a podporu.

Tereza: „Je mi ľúto Marcela.“     Vyletelo zo mňa.

Adrián: „Nebol to jeho chyba. Netráp sa už pre neho. Bol proste chorý.“

Tereza: „V poslednej dobe na neho často myslím. Obávam sa, že to dieťa bude jeho. Je to viac než pravdepodobné, vzhľadom na dobu otehotnenia. Čo potom?“

Adrián: „Čosi vychováme, čosi napíšeš, a o zvyšok sa postará vlastná sila života.“

Tereza: „Máš pravdu. Neexistuje žiadna bodka a rozprávky je koniec. Sme v realite.“     Pohladila som ho po tvári. Mal tie najkrajšie jantárové oči pod jasom mesiaca. Už verím a chápem, čo je to predurčenie. Nech sa v mojom živote udeje čokoľvek, sme tu jeden pre druhého.

Adrián: „Milujem ťa, Tereza. Urobím všetko pre to, aby sa naše dieťa cítilo tiež milované. Nech už je otcom ktokoľvek.“

Tereza: „Prajem si, aby vyrastalo normálne ako bežné deti. Akonáhle dopíšem Knihu k osemnástemu roku, pochovám ju do rodinnej hrobky pod mramor. Tam ju nikto hľadať nebude.“

Adrián: „Súhlasím. No, keď na to dozreje, musí sa dozvedieť pravdu. Je toho za nami a v nás priveľa a potomok sa nedá chrániť večne. Stále nevieme, či sú všetci Mornosičiovci mŕtvi.“

Tereza: „Hmm... Priama línia je určite. Nevieme však, či Lauryl nemala ešte kohosi za sebou.“

Adrián: „A preto je potrebné dieťa chrániť, a zároveň pripraviť na všetko.“

Tereza: „Život bez boja zrejme neexistuje. A ako ho pomenujeme?“

Adrián: „Nechám to na teba.“

Tereza: „Ak to bude chlapec, určite Daniel. Na znak úcty. A dievča, Damiana. Znie to pekne.“

Adrián: „Vrátiš sa ešte do Lotósie?“

Tereza: „Kým je tu všetko v poriadku, nebude to potrebné. A hlavne, treba vychovať toto tu.“     Ukázala som si na guľaté bruško.

            O pár mesiacov neskôr sa mi narodila krásna dcérka. Mala čierne vlasy ako uhoľ a oči modré ako ľadové lesné jazierko. Obaja sme veľmi dobre vedeli čo to znamená. Prvýkrát v histórii sa Marcelussovi podarilo splodiť potomka, ktorý prežil. Nie je to však chlapec, takže sa nemusíme obávať najhoršieho scenára. Nikde som sa ale nedopočula, ani nedočítala, čo sa stane, ak to bude dievča. Neostáva nám nič iné, len sa nechať prekvapiť. Bude to silná žena. Damiana je predsa len kráľovskej i magickej krvi. Z netvora má len štvrtinku, tak ju hádam prebije dobrom. Dúfajme v najlepšie.

KONIEC

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?