Na Hrane

Autor: Denisa Mateašiková | 10.2.2014 o 15:14 | (upravené 8.8.2014 o 12:45) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  170x

"s-nová" dopísaná 28.2.14 - príjemný čitateľský zážitok :D


„Na Hrane"

Bežala som dolu po schodoch. Točili sa špirálovo hlboko do tmy. Nevidela som prízemie len hustú čiernu tmu. Rozopnutá košieľka a dlhé vlasy mi viali rýchlosťou. Ledva som lapala dych. Točité schodište sa začalo rozpadávať. Akoby „stupné" klavírne plochy už iba viseli vo vzduchu. Stále ich bolo menej s väčšími rozstupmi. Nižšie som už iba skákala po pomyseľných ostrovčekoch. Nebola som sama. Ktosi mi bol v pätách. Ktosi utekal so mnou. Pred kým a kam netuším. Tma nás pohlcovala. Vtedy som po svojej pravej ruke uvidela malé pivničné okienko, cez ktoré prenikalo svetlo. Pavučiny a hrdza ma neodradili od rozhodnutia uniknúť z jamy levovej. Už nebolo kam stúpať. „Skoč!": kričím na osobu za mnou. Šplháme sa na okno so snahou prežiť. Vytlačili sme ho z trámov. Tlačím sa cezeň. Človeku za mnou sa naskytol významný pohľad na moje obnažené pozadie. Je to priateľ. Spriaznená duša, nie milenec. To je vždy iné, hlbšie, kým sa tam nezamiešajú zvieratkovské potreby. Padla som na koberec ďateliny zmiešaný s voňavým machom. O chvíľu padol aj On. Lapáme po dychu a smejeme sa. Konečne slnko. Síce ležíme v tieni temnej budovy, ale všade naokolo lúče slnka presvecujú nádhernú hornatú krajinu. Cítim ako mi pľúca naberajú nový život. Práve som sa narodila. Konečne dýcham. Schytil ma za ruku, pomohol vstať a bežíme do kopca smer hora. Dedinský chodník lemujú domčeky ako z fotiek alpských krajín. Je to tu nádherné. Vôbec neľutujem, že som ušla. Nevadí mi ani, že som takmer nahá. Tá sloboda za to všetko stojí. Pocit slobody z prežívania žitia. Počas behu sa krútim do tanca. A padám. „Poď! Prídeme neskoro k Alici. Už nás čaká." Ťahá ma za sebou ako handrovú bábiku. Ledva stíham nasávať krásy neskazenej civilizácie."

Zaklopal na drevené dvierka malebného „alpského" domčeka. Otvorila nám dievčina nižšieho vzrastu a veľmi seversky pôsobiaceho vonkajšieho zjavu.

Alica: „To nie je možné! Rýchlo dnu."

Tobias (hlavná postava mužského rodu): „Ale je sestrička."

Alica: „Vieš čo ti za toto hrozí?"

Tobias: „Nezáujem.": odvetil ľahostajne.

Alica: „Vie vôbec čo sa tu deje? - Ako sa ti to podarilo? - Bola to len povera..." splietala hore-dolu zmätene a vystrašene.

Pravdupovediac, nemala som poňatia, kto som. Od momentu ako sme sa vyštverali oknom si pamätám len zopár faktov. Verím, že sú to nie len moje predstavy. Takže za A., Tobias je môj blízky priateľ. Pocitovo vo mne ostala táto informácia. Za B., Utiekli sme pred čímsi zlým za čímsi dobrým. Za C., Volám sa Melánia. Mám meno. Áno, Mel ma oslovuje Tobias. Ešte mám v hlave mierny bodrel. Ako sme padli do tej ďateliny. Zalial ma úžasný pocit šťastia. Pocit šťastia z antropomorfizácie. Neviem prečo si pamätám práve toto náročné slovo. Jednoducho, stala som sa človekom. A ľudia musia chodiť oblečení. Ale prečo? Veď nie sú škaredí. Počkať, počkať! Ale teda, kto som bola predtým? Alebo čo? Zvláštny výbuch informácií, pocitov, nálad a kadečoho nepochopiteľného zalial moje bytie.

Alica: „Mel, poď so mnou do izby! Dám ti nejaké oblečenie. Asi ti toho budeme musieť veľa pripomenúť."

Melánia: „Úprimne, som dosť vyčerpaná z nadobudnutej identity. Ani neviem, kde nachádzam slová, čo vypúšťam z úst..."

Alica: „Je to zložité. Spucujem Tobiasa, a potom ti objasníme náš príbeh. Ale teraz poď ku mne, nech ťa poriadne vystískam. Chýbala si nám."

Poddala som sa vrúcnemu objatiu a cítila som sa dobre, i keď v nevedomosti. V Alicinej izbe zazvonil kravský zvonec, ktorý visel pri dverách.

Alica: „Musím bežať do kuchyne. Potrebujú ma tam. Vyber si hocičo zo skrine. Zviaž si vlasy a dôjdi. Zo zadnej strany domu máme malý hostinec. Schodmi vpravo a moc na seba neupozorňuj! Idem."

Zabuchla za sebou dvere a ja som osamela v útulnej izbičke. Na poličkách porcelánové bábiky, potom knihy a voňavé fľaštičky. Na stole maľby. Akoby práve teraz ktosi odbehol od štetca. Skice cez skice, ale farby suché. Prezradilo to zub času. Zaujala ma kôpka papierov trčiaca spod maliarskej dosky. Samé náčrty akejsi mužskej tváre. Nedokončené. Dva, štyri, šesť, osem a z deviateho obrázku sa na mňa pozeral elegantný muž melancholického vyžarovania s prenikavo-zelenými očami. Bol mi veľmi známy. Jeho charizma ma zasiahla až do žalúdka.

Sadla som si do kresla. Kto je to? Prečo mi je teplo a zle sa mi dýcha? Nutne potrebujem rozhovor s Alicou. Alebo s Tobiasom? Vzala som si prvé šaty, ktoré ležali cez operadlo kresla: čierne zamatové s bielou krajkou na golieri a leme rukávov. Vlasy som si učesala do klasického trojitého zapletanca ako som videla u Alici. Má pekný vkus na tieto ženské veci. Zo stola som vzala maľbu a kráčala presne opačne ako mi bolo povedané. Z prízemia bolo počuť hlasy. Namrzený šepot a kajúcne vysvetľovanie.

Alica: „Veľmi sa teším, že je späť, ale dobre vieš, že toto je úplne proti prírode. Ľudia z mŕtvych nevstávajú! Určite to bude mať svoje dôsledky. Ani nevieme, koho sa teraz báť. Ako ju ochránime..."

Tobias: „Dobre vieš, že som sedem rokov nežil. Je to moje dvojča. Silné puto. Akože to nechápeš? Si naša sestra!"

Alica: „Mrzia ma tvoje depresie, ale osudu nikto neunikne!"

Tobias: „Neboli to depresie. Noc čo noc som videl, čo s ňou robia v očistci. Prežíval som to s ňou. Ani si nechci predstaviť, ako sa odpykáva samovražda!"

Alica: „Prepáč, nechcem byť voči tebe necitlivá. Vieš, že my na tebe záleží. Neboj sa, urobím všetko pre to, aby sa Mel cítila dobre a citlivo jej vysvetlíme nevyhnutné fakty."

Tobias: „A čo Markus?"

Alica: „Najvhodnejšie by bolo, keby sa nestretnú. Bojím sa, aby sa neopakovala história. Šialené poblúznenia vždy končia rovnako. Rozumej „zle".

Tobias: „Bola to láska."

Alica: „Nebudeme sa hádať o detailoch... Ach nie! Ja som ju poslala do kuchyne, keď sa oblečie."

Tobias: „A?"

Alica: „Markus u nás obedováva, zabudol si?"

Táto informácia mi úplne stačila na to, aby som sa vybrala priamo do hostinca. Cez chodbu vľavo. Cítiť tam aj silnejšie kuchyňu. V hlave my doznievali myšlienky, rozoberajúce rozhovor mojich súrodencov, čo som práve zistila. Zároveň útržky zvyšku konverzácie, ktorá strácala na intenzite, ako som sa vzďaľovala. Nepotrebovala som počuť viac. Zdravý sedliacky rozum mi stačí na to, aby som vedela, že muž z maľby je Markus. Hmm, takže ja maľujem. Tiež mi došlo, že som nebola v Alicinej izbe, ale vo svojej. Tobias ma zachránil, ale urobil čosi proti prirodzenosti. Stále si na nič vlastnou hlavou nespomínam. Ale čo poviem Markusovi, keď ho stretnem? „Ahoj. Žijem. Osvetli mi, prosím ťa, kto som, a čo bolo medzi nami." Ťahá ma to do kuchyne. Musím ho aspoň vidieť, alebo... V kuchyni bolo sparno od čerstvo vareného jedla. Kuchár si ma nevšímal a traja čašníci mali dosť čo obsluhovať. Cez malé okienko, odkiaľ sa vydáva strava, som si prezrela hostí. Množstvo turistov, cudzincov a zopár domácky pôsobiacich občanov. Vyzeralo, že im chutí. Dobrý pocit, ale kvôli tomu tu teraz nie som. Vošla som do dverí. Čašníčka na mňa škaredo pozrela. Rýchlo som jej povedala, že patrím do rodiny a Alica ma poslala skontrolovať ako sa im darí. Pochopila a šla ďalej obsluhovať hostí. Prezrela som si miestnosť asi trikrát a nič. Markus tu nie je. Čo teraz? Začula som Alicin a Tobiasov hlas. Zvuk sa približoval. Rozhodla som sa zmiznúť, kým si všetko v hlave ujasním a budem schopná komunikovať so súrodencami. Vyjdem hlavným vchodom a predýcham to. Čerstvý horský vzduch nikomu snáď neuškodí. Ako som si zaumienila, tak som aj urobila. Vchod, zároveň východ, hostinca ústil do malej terasky. Rovno sa šlo do záhrady plnej zelene. Vľavo boli schodíky smerujúce za dom a k hlavnému vchodu bytu. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly som vydychovala, nech sa mi upokoja myšlienky. Oprela som sa o lavičku po mojej pravej ruke. Až neskôr som si všimla, že tam ktosi sedí. Osoba mi bola na pol chrbta otočená, čosi si písala a zároveň vydychovala dym z cigarety. Spýtala som sa, či si môžem prisadnúť. Ešte som bola iba pri slove „môžem" a ako sa osoba pomaly otáčala mojím smerom, zakoktala som sa a zatočilo ma. Bol to Markus.

Stáli sme oproti sebe bez slov. Markus bol biely ako stena. Ohorok z cigarety mu dopadol na kabát. Ani sa nepohol. Bol ako socha. Premeriavala som si ho, nevediac čo povedať. Napriek tomu, že bol najmenej o desať rokov starší, zub času sa na jeho tvári nepodpísal. Mal až diabolskú charizmu. Dokonale neupravené tmavé vlasy, dokonale pevná biela pokožka, zelené oči ako Absinth a ruky elegantné ako klavirista. Bola som úplne ako tresnutá lopatou. Snažila som sa zachovať pokoj, ale cítila som sa ako opitá. Úplne som sa poľudštila. Pochopila som, zrejme opäť, všetky ľudské záležitosti, a pomaly sa mi navracala pamäť. Pri tom všetkom uvedomovaní som si ledva povšimla, že mi vykĺzla maľba a pristála pod jeho nohami. Naraz sme sa inštinktívne zohli a načiahli sa po ňu. Dotkli sme sa prstami a prešiel mnou silný elektrický náboj. Jeho tvár asi tri centimetre od mojej predčila nasledujúce udalosti. Pobozkal ma. Ako mávnutím prútika nás to prenieslo na horský previs nad dedinou. Domy boli ako malé bodky. Stála som na kraji zrázu. Tešila som sa hmle, ktorá sadala na dolinu. Mala som asi osemnásť rokov, nie viac. Za mnou zopár metrov sedel Markus a fajčil.

Markus: „Si šialená, Mel."

Melánia: „Čo je na tom šialené, že ťa milujem?"

Markus: „Všetko. A najhoršie na tom je, že ja milujem teba. Toto nie je zdravá láska. Toto je posadnutosť." Povedal mierne zadumane a zúfalo. Odhodil špak a naznačil mi, nech idem k nemu.

Melánia: „Mne to vyhovuje, Markus. Tvoja temnota. To, čo robíš, píšeš, gestá a pohyby. Všetko."

Markus: „Si mladá. Odídeš. A ja tu ostanem sám. Starý mládenec s peknými spomienkami."

Melánia: „To nie je pravda! Si nespravodlivý! Dobre vieš, že všetko, čo chcem od života je premilovať sa s tebou k smrti...No dobre, a občas niečo namaľovať."

Markus: „To neznie príliš ambiciózne."      Podryl.

Melánia: „Čo vlastne chceš?"           Vybuchla som.

„Nechceš o mňa prísť, a potom mi vyčítaš, že nechcem študovať, pracovať, a vychovávať dietky!"

Markus: „Dramatizuješ."      Povedal pokojne.

Nahnevala som sa. Možno nafučala. Bola som stále dosť decko. Začala som sa vyzliekať, a keď bolo dielo dokonané, šmarila som mu šaty do tváre.

Melánia: „Tu ma máš! Dosť bolo agonických rečí!"

Markus: „Takto sa problémy neriešia."       Povedal opäť pokojne, no už mierne rozrušene.

Vstal a pobral sa mojím smerom.

Melánia: „V mojom svete áno."                   Strhala som z neho šaty ako hladná šelma a užívala som si jeho nádhernú slonovinovú pokožku na zelenej tráve. Sadla som si na neho a v duchu som ďakovala matke Zemi za takéto dokonalé spojenie krásy a temnoty.

Bola to skutočne láska? Možno mala Alica pravdu. Markus bol pre mňa umelecké dielo, sexuálny a tvorivostný stimul. Nevedeli sme byť bez seba, ani spolu. Stále sme sa hádali. Privádzali sme sa vzájomne do šialenstva. Keď naše slovné strety dosiahli vrchol, nastúpil animálny sex. Trvalo to už dva roky. Tisíce malieb a pochmúrnych básní. Takto prežívajú umelecky trafení ľudia. Zrejme zapadáme do tejto kategórie. A hoci mám už ozrejmenú podstatu nášho vzťahu, stále sa mi neobjasnil zvrat, ktorý ma doviedol až na druhú stranu.

Precitla som na duetné zhíknutie mojich súrodencov. Rýchlo som vstala a oprášila si šaty. Markus prehovoril prvý. Napriek evidentnému rozrušeniu sa snažil pôsobiť pokojne: „Takže Mel nie je mojím poobedným zdriemnutím. Utešoval som sa tým... Toto je divné. Veľmi nepravdepodobné... Hovorte ktosi!"

Bolo mi ho tak ľúto. Napriek dokonalej reprezentácii svojej osoby, nezakryl smútok, čo ho drtil.

Tobias: „Sľúbil som ti, že ju privediem a zbavím ťa výčitiek svedomia. Seba zbavím utrpenia z puta a Alicu z nezvládnutej výchovy."

Markus: „Takže Melánia žije?"        Otočil sa ku mne a majetnícky ma objal.

„Mel, si v poriadku? Si to stále ty? Dychtivá neľútostná milenka?"          Mykal so mnou.

Nevedela som, čo povedať na tú úprimnú vlnu emócií, ale Alica sa chytila.

Alica: „Priveľa básniš, Markus! Pozri sa na to reálne"       Otočila sa ku mne a pokračovala: „Vieme, že si nič nepamätáš a posnažíme sa, aby si sa všetko podstatné dozvedela včas. Prv by však bolo rozumné vyhnúť sa tomuto pánovi."

Melánia: „Mrzí ma to, ale nevyhoviem ti. Viem, čo medzi nami bolo a nie je to možné. Je to silná chémia."

Tobias: „Odkiaľ to vieš? ... Ty si jej to povedal, Mark?"

Markus: „Nie, neporušil by som dohodu."

Alica: „Akú dohodu?"

Tobias: „Dohodli sme sa, že Mel privediem naspäť ako som už spomínal..."

Stále sa nedostali k jadru a ja som bola rada, že nemusím ozrejmovať svoje sexuálne pamäťové záblesky. Potrebovala som zistiť viac. Kedy som zomrela? Prečo? Čo s tým má Markus? Tobias má stále za chrbtom Alicu, ktorá sa ma snaží chrániť tým, že mi nič nepovie. Ostáva to na Markusovi.

Melánia: „Markus, odchádzame! Ty mi povieš pravdu."

Súrodenci sa pozreli do zeme a čosi si zamrmlali.

Markus: „No dobre. Je to tvoje rozhodnutie. Ale bývam ďaleko. Až na tej hore kam nás to prenieslo."      Pozrel sa skúmavo na mňa.

Nevedela som, že aj jeho to vrátilo do minulosti.

Celou cestou k Markusovmu príbytku sme mlčali. Uvažovala som nad taktikou ako z neho vypáčiť pravdu. Vzhľadom na naše vzájomné elektrické puto som rýchlo prišla k riešeniu. Ostatné som iba dolaďovala v hlave. Spolupútnik tiež premýšľal. Chvíľami som mala pocit, že už čosi povie. Dokonca mi inštinktívne siahol viackrát po ruke, ale včas sa uvedomil a strčil si tú svoju do vačku. Kým sme sa dostali na miesto, uplynul dlhý neurčitý čas.

Markus prerušil mlčanie: „Už iba chvíľu. Chceš si pozrieť výhľad z Hrany? Je to skalný previs, kde... sme sa stretávali."

Melánia: „Áno. Kade?"

Markus: „Tu kúsok."                         Ukázal na jemne vyšliapaný chodníček pomedzi stromy.

Šla som prvá. Zrejme ma podvedomie ťahalo správnym smerom. A potom som to uvidela. Prírodný exteriér zo záblesku. Šla som rovno ku väčšej skale, kde predtým sedel Markus. Ako som sa jej dotkla, opäť som prežila minulostný záblesk. Bol kratší, no omnoho intenzívnejší. Silná hádka s Markusom. Šlo o dáku ženu. V návale nervov som mu povedala, že si to skočím, a že mu ďakujem za spackaný život. Síce zastavil svoje výbuchy hnevu a snažil sa ma upokojiť, no ja som už balansovala na kraji a šmykla sa mi noha. Ten des, čo som prežila ma prebral zo záblesku. Emočne ma to tak vykoľajilo, že som úplne zavrhla svoj predošlý mierny plán na získanie informácií. Jednoducho som vybuchla.

Melánia: „Ja som sa sama zabila?!" Bože! ... A kvôli tebe?!"

Markus: „Prepáč, nevedel som, že by to mohlo skončiť až takto tragicky. Ale je to moja chyba. To nepopieram."

Melánia: „Čo sa presne stalo? A prečo ma vlastne Tobias zachraňoval? Z kade? Hovor, lebo si to skočím zas!"

Markus: „Sľúb mi, že sa upokojíš a ja ti poviem všetko do bodky."

Melánia: „Dobre."

Sadol si mi chrbtom na skalu. Vydýchol, oprel sa o mňa a začal rozprávať: Boli sme spolu čosi cez dva roky. Stále to bolo o tom istom. Hádky - sex - tvorba - nedorozumenia - ego, a zas hádky - sex - tvorba atď. Privádzalo ma to do šialenstva. Čakal som, kedy sa spakuješ a odídeš. Ty stále nič. Buď ti vyhovoval ten blázinec, alebo si ma skutočne, hoci zvláštne milovala. Ja som ťa nevedel opustiť asi z podobného dôvodu, tak som to urobil inak. Nechal som sa zviesť tvojou sesternicou Katarínou a nedbal som, či nás prichytíš pri čine. Čakal som, že vybuchneš a odídeš. Zvykla si to tak robiť, keď bolo najhoršie. Trpel som pri pomyslení, že sa to stane, ale to, čo sa skutočne stalo, ma pochovalo s tebou. Samozrejme, Katu som nemiloval a viac som sa jej neozval. Tvoji súrodenci sa mi dlho vyhýbali. Ľady roztopil po rokoch Tobias. Potreboval pomoc. Alica ho poslala za psychiatrom hneď po tom, čo jej spomenul svoje sny. Cítil sa blbo a prišiel za mnou. To, čo mi povedal, na vydesilo. Vraj sa mu stále dokola sníva o tom, že si v očistci. Pozná do detailov každý tvoj pocit, i bolesť pri páde. Všetko od smrti až po nenávratný ortieľ prežil s tebou. A navyše, trest, ktorý si si odpykávala za samovraždu, i keď je to stále diskutabilné, lebo si sa šmykla. Bolo to vraj zvažované na súde, no tvoja pýcha ťa posunula do očistca. To je jedno. Ide o to, že on to všetko videl a cítil. Za mnou prišiel s nápadom, že ťa privedie späť. Alica mu nápad zatrhla už v zárodku. Jednak, neverila tomu, že je to možné, druhak to považuje za narušenie prirodzeného chodu vecí. Povedala mu, že nechce stratiť aj jeho. Keď prišiel za mnou, vysvetlil mi, že nejde o tie sny či vízie, ale ako tvoje dvojča nedokáže žiť s tým, že trpíš. V hostinci sa dopočul, že ďaleko v lese je dáka jaskyňa s hlbokým vyschnutým jazerom. Podľa všetkého to bol prechod na druhú stranu. Neveril som tomu. Znelo to ako rozprávka, ale bol som tam s ním. Prv to bolo zlé. Musel som ísť za Alicou s tým, aby vedela, čo sa stalo. Podľa nejakej legendy, ak by sa nevrátil do týždňa, tak už nikdy. Východ bol údajne náš starý kostol, ale to už neviem. Keď som ťa dnes stretol na verande, vedel som, že uspel. Bol som z toho šokovaný, a zároveň šťastný aj zmätený. Bola to predsa len moja chyba.

Melánia: „Je toho moc. Neviem, čo povedať, čo sa skôr opýtať... Ubezpečujem ťa, že to nie je tvoja vina. Bola som hlúpa samoľúba hus a nezvažovala som dôsledky svojich činov..."

Markus: „To nie!"

Melánia: „Ale áno. Povedz mi radšej, koľko rokov prešlo od mojej smrti?"

Markus: „Sedem."

Melánia: „Ufff... takže mám dvadsaťpäť rokov. Aj Tobias... Aha, už viem, čo som chcela! Čo je to za legendu, podľa ktorej ma Tobias zachránil? Zaujíma ma hlavne koniec. Či je to bezpečné? Rozumieš, nie?"

Markus: „No, nie je to úplne jednoduché, ale poviem ti čo viem."                        Do vášho hostinca pár razy zavítala staršia bylinkárka. Tobias raz začul jej rozhovor s nejakou turistkou. Tá turistka hľadala Hranu. Všetci ju posielali na horu, ale ona myslela tú jaskyňu. Bylinkárka ju varovala, že je to nebezpečné a nemusí sa vrátiť. Nechcela jej poradiť. Údajne, naša jaskyňa, o ktorej sme doteraz ani len netušili, je miesto prepojenia svetov, alebo skôr dimenzií. Čosi ako hierarchia - Nebo, Očistec, Zem, Peklo a iné svety. Akokoľvek si to nazveš. Nedá sa ľahko nájsť. Dôležitý je spln mesiaca, lebo je to symbolický prelom niečoho starého s niečím novým. Človek, ktorý chce z akéhokoľvek dôvodu absolvovať túto púť, musí prv nájsť lúku plnú divých makov. Byť na nej o polnoci, čo je ďalší prelom. Jaskyňa sa ti zjaví. Na cestu z nej nakoniec musíš prísť sám. Podarí sa to len pár ľuďom no ani po tomto výkone to vraj nie je všetko. Alica nie je úplný cvok, keď stále melie o narušení rovnováhy. Tobias tvrdil, že to má vymyslené. Chystal sa na to roky. Nepovedal síce ako, ale ubezpečil ma, že sa nemusím báť. Tak som sa ho ďalej nevypytoval. Ste si dosť podobní a viem, že by sa len hneval.

Ako som s Markusom komunikovala a snažila som sa odolávať jeho magickej príťažlivosti, všimla som si, že sa zvečerilo. Ochladilo sa. Fúkal jemný letný vánok, no striaslo ma. Keď to môj džentlmen spozoroval, navrhol, že kým sa rozhodnem ako ďalej, mohla by som u neho prespať. Jeho ponuka ma potešila. Cesta dolu trvá pár hodín a nie je práve nenáročná. Navyše, čím dlhší čas som nažive, tým viac ma opantávajú ľudské pudové potreby. Asi sa derie na povrch moja pôvodná divoká povaha.

Došli sme k Markusovi. Býva len pár minút od výhľadu, kde sme sedeli. Ešte sme ani poriadne nezavreli dvere na jeho dome a ktosi doslova zaburácal na dvere. Bola to Alica. Po otvorení takmer vletela dovnútra a so zúfalosťou v hlase nám oznámila: „Tobias zmizol!"

„Akože zmizol?": opýtal sa Markus.

„Nikde ho neviem nájsť a na jeho nočnom stolíku som našla tento list." Podala mi ho so slzami v očiach.

Roztvorila som papier a začala som čítať: „Drahá Alica, viem, že ti týmto spôsobím hlboký zármutok, ale ver, že pre mňa je nasledovná cesta najprijateľnejšia. Melánia prežije. Háčik je v tom, že ak chcem, aby sa tak stalo, podľa legendy o Hrane je potrebné, aby ju nahradil niekto z pokrvných príbuzných. Priama línia je dôležitá. Takže ja musím zomrieť. Inak by sa premenila v kosti a prach. Od začiatku som vedel, že máš pravdu v tom, že musí byť zachovaná harmónia. Vybral som si už dávno. Po tom, ako nám v detstve zomreli rodičia a pár rokov na to Mel, bol som stále vystrašený zo smrti. Teraz jej musím čeliť. Ty si silná, Alica. Viem, že zvládneš každú situáciu. Dokonca teraz máš možnosť dokázať sebe i ostatným, že Mel povedieš správnym smerom. Tak moc si ľutovala, že sa ti to nepodarilo. Ale čo zmôže človek v dvadsiatich rokoch, keď sám nie je dospelý? Patrí ti druhá šanca. Si dobrá sestra. Taktiež Melánia si zaslúži žiť. Bola mladá a pochabá, nevyrovnaná so stratou, tak ako aj my dvaja. Musí čeliť strachu z osamelosti. Dôležité však je, že stretla lásku. A aj keď si to predtým nevedela vážiť, verím, že dnes to už dokáže. Láska sa neopúšťa. Ľúbim vás. Stretneme sa na druhej strane.              Tobias"

Po dočítaní som klesla na stoličku a akoby do mňa blesk udrel, uvidela som všetko. Tobiasa ako skáče z Hrany. Plačúcu Alicu. Zúfalého Markusa. Potom nasledovali fyzické pocity. Cítila som všetku bolesť, ktorou si Tobias kvôli mne prešiel. Všetky Markusove depresie, ktoré skutočne tlačili a drvili hruď, a ktoré som mu spôsobovala svojím chladom. Všetky Tobiasove telesné zranenia spôsobené pádom sa u mňa hlásili k slovu. Bolelo to. Ukrutne. Opäť som si zažila svoj pád. Ďalej som prežívala všetkých silné emócie. Tobiasov strach, no zároveň odhodlanosť. Alicin smútok. Hlboko potlačovaný, no o to intenzívnejší. Markusov trýznivý pocit viny. Po tom, ako som si prešla všetkými obrazmi, fyzickou i psychickou bolesťou, otvorila som oči. Okrem toho, že som bola na smrť vyčerpaná, takmer nič som nevidela. Okolo mňa bola hustá hmla. Z nepriehľadnej steny vystúpil Markus.

Melánia: „Markus!" Skríkla som zo zúfalosťou v hlase a až vtedy som si uvedomila, že sa nemôžem pohnúť.                  „Čo sa to deje? Kde to som?"

Markus 2: „Mel, Mel, Mel... prichystali sme ti krásnu citovú ilúziu. Ty si tomu uverila. Ach jaj." Povedal veľmi ostro ironicky, s hraným úsmevom, doslova vysmievačne.

Melánia: „Nerozumiem ti, Markus. Povedz mi, kde som!"

Markus 2: „Dajme tomu, že nie som tvoj Markus, ale akýsi znepríjemňovač pobytu. A kde? Uhádni kam chodia neposlušné dievčatká, ktoré skáču z útesov?"            Hlboko a hnusne sa zasmial.

Melánia: „Očistec!"              Vyletelo zo mňa s posledným dychom.

Markus 2: „Bravo slečna."

Melánia: „Takže návrat, moja rodina a pravý Markus...?"

Markus 2: „Bola to lekcia, lož, trest. Nazvi si to ako chceš. Potrebovali sme ti pripomenúť, o čo všetko si prišla. Ukázať ti tvojich blízkych a nechať precítiť všetky pocity, všetku bolesť, ktorou si kvôli tebe prešli. Keď tak premýšľam, „trest" je najvhodnejšie slovo."             Povedal podpichovačne.

Poobzerala som sa opäť okolo seba. Boli sme tam len my dvaja v hmle. Nech to bol ktokoľvek, určite nebol anjelom. Ja som tam stála bosá, bez možnosti pohybu. Akoby som bola pripútaná neviditeľnými reťazami k čomusi, možno nejakej zemi podo mnou. Na bielej košeli, pripomínajúcej tie naše nemocničné, som mala zobrazené číslo. 1991986. Bolo horeznačky, takže zreteľné číslice boli len I66I6II. A vtedy som uvidela celý môj dovtedajší život úplne jasne. Žila som si len sama pre seba. Keď som sa akosi zvrátene zamilovala do Markusa, skôr som ho týrala ako robila šťastným. Alica si s mojou výchovou nevedela rady. Tobias jediný ma ľúbil takú aká som. Odvďačila som sa mu tým, že som bola na neho zlá. Vynechávala som ho zo všetkých mojich aktivít a plánov, aj keď sa veľmi chcel spolupodieľať na mojom živote. Bol to dobrý brat. Alica statočná sestra a Markus, napriek svojej melanchólii, dobrý človek. Už chápem, pre čo sa musím neustále pozerať na jeho obraz. Bola som bezcitná, sebecká, nevyspelá a nezaujímajúca sa o dôsledky svojich rozhodnutí. No tie nás vždy dostihnú. A vek neospravedlňuje naše správanie.

Pozrela som sa dolu do hmly. Kdesi v diaľke som uvidela presvetlený obdĺžnik. Pivničné okienko? Nádej predsa len umiera posledná.

 

KONIEC

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?