havRANY

Autor: Denisa Mateašiková | 19.11.2013 o 11:51 | (upravené 8.8.2014 o 13:12) Karma článku: 1,93 | Prečítané:  301x

Obsah: *Úvod *Na druhý deň *Domov sladký domov *Esmin príbeh (Anorexia) *Carmen (Hedonizmus/Narcizmus) *"Skamošenie viac" (príbeh na vyžiadanie ako Esma Carmen stretla, alebo naopak) *Manna (syndróm smrti - SS) *Život pred životom (Krásna a krutá Nataša) *Noc patrí Manne *Na ľade *Pod ľadom ***Koniec***


„havRANY"

Padli prvé mrazy. V kozube dohárajú posledné polienka a halúzky, prichystané už veľmi dávno. Osamela som. Spoločnosť mi robí už iba internet, a bytôstka, na ktorú nedám dopustiť, buldoček Vilko. V puberte som bola veľmi platonicky zaľúbená do speváka fínskej love-metalovej skupiny „HIM" Ville Vala, tak to chúďatko schytal na mene. Hlavne je to pripomienka toho, aby som sa už takto bláznivo nezamilovávala. „Očarenia" , ako to ja nazývam, nemávajú „happy endy", zo skúsenosti. Vilka mám už od psieho bábätka. Takmer som o neho zakopla, keď som jedno ráno vyletela z dverí domu smer škola. Bola to láska na prvý pohľad. Našťastie, psi sú verní, takže toto „očarenie" ma nestálo slzy, navyše bolo a stále je vzájomné. Ráno musím bezpodmienečne narúbať drevo a zájsť do dediny po nejaké zásoby, aspoň na týždeň. Esma mi poslala mail, že sa ukáže v priebehu týždňa aj s nejakou kamarátkou, ktorá potrebuje pomôcť. Viac povie osobne.

Odkedy tu bývam, vždy ma poteší kúsok kultivovanej civilizácie na kus reči. Po tom, ako mi vydali zbierku poviedok a zbierku básní, ktoré sa prekvapivo rýchlo rozpredali a dopyt je stále vysoký, splnila som si sen. Vždy som si priala bývať v chalúpke obklopenej lesmi, kúsok od malinkatej civilizácie a kusisko od tej mestskej necivilizovanej. Život v meste ma ubíjal. Denne som stretávala množstvo tvárí bez viditeľných emócií, naháňajúcich sa za vidinou peňazí. Množstvo „nevidiacich" a citovo vyprahnutých „dám", ktorých stredom záujmu ostalo baženie po kráse a mladosti, materiálne čačky a povrchný sex. Množstvo zakomplexovaných „pánov", ktorým ostal už iba fiktívny pocit moci a nástroj na „kočíkanie" umelých napodobenín žien. Na druhej strane, občas sa mi podarilo naraziť na „I/E"[1] vyspelého človeka, dokonca mám veľa kreatívnych priateľov. Pravdou však ostáva fakt, že všetci sa utiekajú, čo najďalej od konzumnej mašinérie, ktorá ako vírus zožiera človeka dneška. A tak sme všetci „tí najbližší" roztrúsení po krásach Slovenska, Česka, Maďarska, a dokonca škandinávskych krajín. Esma sa za mnou chystá až z Fínska. Žije kdesi hore. Má to taký krkolomný názov. Údajne nie v iglu.

Dosť bolo úvah, kritík a faktov, ráno skoro vstávam. Pridám ešte do piecky, nech tu s Vilkom neumrzneme. Hm, leží mi pri nohách, kým bicyklujem po FasaBooku. Najnovšie sa vzdelávam v oblasti byliniek. Keďže dnes je strašne v kurze všetko BIO/EKO, našla som hneď viacero stránok, kde sa adminovia venujú všetkému, čo s bylinkami súvisí. No, ale podstatné je to, že ten môj Vilko je akýsi pribratý. Neviem odolať tomu jeho „psiemu pohľadu" a vždy mu pridám čosi aj na úkor seba. Pre jeho dobro, začne so mnou cvičievať, keď mu tak chutí jesť. A teraz na mňa čumákuje, akoby si prečítal víry v mojej hlave. „Iba trochu pohybu Vill, neboj sa.": povedala som mu, hladkajúc ho po hlavičke a odhodlávajúc sa vyjsť von po drevo.

NA DRUHÝ DEŇ

Po trojhodinovom zostupe a polhodinovom nákupe čakám v čomsi zhrdzavenom, čo bola kedysi autobusová zastávka. Esma sa opäť nezaprela a v noci sa ozvala, že predsa len prídu zajtra, čiže dnes. Nechcela, aby som kvôli nim gruntovala dreveničku. Nepotrpí si na poriadok a o mne vie, že trpím poruchou zvanou „perfekcionizmus". „Maňáááá": vytrhol ma z myšlienok známy hlas, naberajúc na hlasitosti.

Manna: „Som Mana. Žiadne mäkčene navyše v mojom mene![2]": povedala som rázne, predstierajúc pobúrenie.

Esma ma objala: „Aj ja ťa rada vidím po takej dobe. Nezmenila si sa."

Manna: „Zato ty a tvoja priateľka ste ako čerstvé jahôdky. Kedy si prešla na červenú?"

Esma: „Pravidelne.": odpovedala a začala sa rehotať na plné hrdlo.

Dievčina vedľa nej sa zapýrila. „Myslela vlasy, hovado.": povedala s pokojom a zagúľala pri tom očami.

Esma: „Ach tááák, asi pred rokom sme tým spečatili náš vzťah s Carmen. Carmen Manna. Manna Carmen. Zoznámte sa."

Carmen: „Teší ma. Počula som o tebe len samé dobré veci."

Manna: „Takže nič pravdivé. Aj mňa veľmi teší." Podala som Carmen ruku a sprisahanecky na ňu žmurkla.

Manna: „Ja som to vedela." Obrátila som sa naspäť k Esme. „Bolo to zrejmé, keď aj ten posledný, akože sa to volal... hm, vychýrený satyr a nedokázal ťa uspokojiť."

Esma: „Však aj ty si bola kedysi hetero." Smiala sa Esma, pričom Carmen nechápavo pozerala z jednej na druhú.

Manna: „Ja stále som ty trúba. To si celá ty. Všetky tvoje domnienky sú pravdivé."

Esma: „Jasné, že sú. Ktorá stará panna, žijúca sama v lese je hetero?"

Manna: „Prepáč, ale ja nebývam sama. Mám psa Vilka a on je mužského rodu."

Esma: „Chudáááčik."

Manna: „Ja som to nemyslela tak!": osopila som sa na Esmu s predstieraným podráždením. Všetky sme sa schuti smiali, a potom som dodala: „Úprimne sa teším tvojmu šťastiu Esma. Sú to roky, ale čím viac podpichuješ, tým si na tom lepšie. To sa už poznáme."

Pozrela sa na mňa pohľadom, že vie o čom hovorím.

Manna: „A teraz sa vydýchame a vymyslíme si témy na tri hodiny cesty do kopca. Možno štyri, s tými vašimi skriňami na chrbte."

Lesbické jahôdky trochu pobledli, no napriek tomu ich dobrá nálada neprešla počas celého stúpania.

DOMOV SLADKÝ DOMOV

Výstup k môjmu príbytku trval dlhšie. Tak som aj predpokladala.[3] Po otočení kľučky sa nám vyrútil oproti Vill (Vilko). Moje kamarátky sa opäť pustili do smiechu.

Esma: „Mana, tvoje domáce zvieratko vyzerá ako safaládka. To, čo si mu urobila?"

Manna: „Hej, hej... už som aj ja prehodnotila jeho tukové vankúšiky."

Carmen: „Je zlatučký, ale dávaj na neho pozor, lebo to je aj o zdraví, vieš."

Manna: „Nebojte sa, mám na to plán. A teda, vitajte v mojom skromnom domčeku."

Vošli sme dnu. Slečnám som ukázala ich izbu, resp. moju izbu, ktorú im prenechávam. Má to tu len dve väčšie miestnosti. V spálni skutočne len spávam, lebo je tam obrovská posteľ a knižnica, ktorá zaberá zvyšok miesta. Po vstupe sa hneď ocitnete v miestnosti s kozubom. Tu varím, je tu priestranný gauč, konferenčný stolík, po domácky vyrobené „fat boye" a kadejaké čačky po poličkách na stene. Od sviečok, olejov, vonných tyčiniek cez bylinky, čaje a koreniny, až po šité bábiky podľa mojich obľúbených postavičiek z rozprávok. Je tu útulne, no čo vám to tu budem všetko vypisovať.

Carmen: „Máš to tu pekné Mana. Len samej by mi tu bolo asi clivo."

Manna: „Aby som ti neklamala, úplne sama tu nie som. Zhruba pol hodinku pešo býva jedna milá rodinka. Manželský pár. Bývalí vysokoškolskí profesori a majú dcéru Lenoru[4], a tiež psíka. Občas sa navštívime. Takí rozumní ľudia na našej vlne. A potom, za jazerom, to je už ale dosť hlboko v lese, býva jedna stará mama s vnúčatami. Tam nechodievam. Hovorí sa, že je tam veľa vlkov. Nieže by sa tu občas dáky neukázal."

Carmen: „Čo?"

Manna: „Neboj sa, fakt málokedy, možno raz za rok."

Carmen: „Aha. No dobre, susedov teda máš. Ale čo ktosi tu? Ja by som nevedela sama zaspávať."

Manna: „Rozumiem ti. Z tohto som sa vyliečila veľmi rýchlo, lebo som bola presvedčená, že medzi ľuďmi mi už stačilo."

Carmen: „A nie je to únik pred čímsi?"

Manna: „Sebe neutečieš. Dlho som meditovala a cvičila, aby som si nepripustila zbytočné strachy a tak, to je na dlhšie. Nie je ti zima?"

Carmen: „Trochu."

Manna: „Urobím čaj. Zázvor-rasca-škorica a med?"

Carmen: „Áno."

Manna: „Esma, čaj? Kde si?"

Esma: „Vybaľujem. Dám si. Ďakujem."

Manna: „Máš čas. Poď sem."

Esma: „Tu ma máte. Čo potrebujete?"

Manna: „Iba zaleješ čaj, keď zovrie voda. Ja idem dorúbať drevo."

Carmen: „Ale už je tma . . . „

Manna: „Tie zbytky, čo sú momentálne v kozube nás moc neohrejú počas noci. Okrem toho, ak si dobre spomínam, prišli ste skôr ako bolo v pláne."

Esma: „Pre tvoje dobro. A neboj sa, keby je najhoršie, tak my ťa ohrejeme."

Manna: „Ďakujem za ponuku, ale vyspím sa tu na gauči. Dá sa trochu roztiahnuť. Postačí."

Esma: „Ty vieš."

Manna: Idem teda. Len ešte hoďte tú salámu na dres, lebo Vill už hypnotizuje nákupnú tašku na konferenčnom, ktorý je dosť nízko."

Zavrela som za sebou dvere a nadýchala sa čerstvého rezavého vzduchu. Cítiť Zimu. V noci bude určite snežiť. Ani som nedomyslela predpoveď a už sa na mňa sypali pierka labutie. Kým sú takto poriedko púšťam sa do práce. Moje ruky si stále nezvykli. Vždy som ich mala slabšie, hoci práce sa nebojím. Fuj, normálne mi je teplo. Ale za tú prírodu a pocit pokoja stojí aj táto drina. Jediným mojím problémom za posledný polrok sú tie divné sny. Ku Carmen som nebola úplne úprimná, zatiaľ. Nespí sa mi samej dobre. Nieže by som sa bála medveďov, to nie. Vídavam vrany. Veľmi hlasno krákajú. Letia ku mne. Búši mi v hlave. Čosi akoby mi unikalo. Ešte nejaká časť sna. Potom sa zobudím a cítim sa zvláštne. Stále nepoznám zámer toho sna, ale je to hlbšie. Určite to rozlúštim a zmizne to, len ma to už začína oberať o sily. Každá máme svoje problémy. Esma určite a Carmen síce ešte nepovedala prečo potrebuje les, no cítim, že aj ona má za sebou mnoho smútku. Porozprávame sa pri čaji. Len dúfam, že sa Esma neopije. Ona je ako chlap. Do všetkého si leje rum, a potom vyvádza. Radšej by som sa porozprávala, ako skončila v posteli s kamoškami, hoci ich mám veľmi rada, a to Carmen poznám iba deň. Hmm, myslím, že táto kopa postačí na noc. Zvyšok zajtra.

ESMIN PRÍBEH (ANOREXIA)

Bola som mladá baba na začiatku puberty. Nič moc som nemala za sebou. Myslím si, že skúsenostne som zaostávala za mojimi spolužiačkami. Problémom bolo, že nie iba skúsenostne. Hoci som bola vždy pekná do tváre, na mojej postave sa odrazil každý pohár vody navyše. Ja fakt neviem prečo ma to vtedy tak štvalo. Možno davový ošiaľ, ovplyvnený aj tým, že moje kamarátky boli všetky chudé. Vtedy mi nedopínalo, že ja vlastne ani nie som tučná v tom pravom zmysle, len mám ženskú postavu. Okrem toho, intelekčne som bola omnoho vyššie ako ktorákoľvek z tých sexy kostí. To tiež nerobí dobrotu. Môj vnútorný život bol na vysokom stupni rozvoja. O tom vonkajšom sa to povedať nedalo.

Vyrastala som s mamou a bratom. Otec zomrel pri autohavárii, keď som mala čosi vyše dvoch rokov. Vraj ma to poznačilo. Neviem. Nikdy som nepocítila ten pocit, keď pri tebe stojí otec, a nič na svete ťa nemôže zraniť. Nikdy som nevidela súžitie muža a ženy. Či už dobré, alebo zlé. Doteraz som si nie istá, či seriálové modely rodiny možno aplikovať na realitu, hoci pevne verím, že nie. Jedno je však isté. Ak som chcela prežiť, musela som sa stať napoly chlapom. Odrezať svoju emočnú stránku do takej miery, ako to len ide a zamerať sa na čisté prežitie medzi vlkmi. Prv som sa však musela dostať na úplné dno. A nestalo sa to raz, ale toto bolo prvýkrát. Popri knihomoľšstve, občasnom písaní depresívnych básničiek a občasnom pití, ma napadol „geniálny plán". Tkvel v tom, že „každému" dokážem, že vo mne je viac, že vytrieskam zo svojho výzoru čo najviac najlepšieho, a to ma dostane konečne do prúdu diania. Netušila som, že stačí len vyjsť von z bytu a nájsť si kamošov podobného subkultúrneho zamerania, čiže ľudí podobného zmýšľania, záujmov atď.

Začala som cvičiť. Každý deň. Zdravo jesť. Žiadne sladkosti. Minimalizovať porcie. Dokonca som si písala, čo jem, aby som nepresiahla mnou stanovenú dennú normu. Keď sa tak stalo, trestala som sa tým, že na ďalší deň som musela zjesť menej, aby sa to vyrovnalo. O pol roka som vyzerala ako zdravá teenagerka. Bola som spokojná a občas som si dopriala aj čosi sladké. Zlomom boli Vianoce. Všade samé jedlo, koláče, medovníky, ničnerobenie. Pribrala som dva kilogramy naspäť. Totálne ma to nasralo. V duchu som si hovorila, že keď už nedokážem mať nič vo svojom živote pevne v rukách, tak aspoň tú posratú váhu by som si mohla udržať, keď som sa toľko nadrela. Mala som len štrnásť rokov a strašne som sa opila. Potom som sa snažila vynechávať jedlo ako to len šlo. Akoby som samú seba trestala za vlastnú existenciu. Bola som stále chudšia a chudšia, ale netešilo ma to. V hlave som mala naprogramovanú úplnú kontrolu nad jedlom. Číra posadnutosť. Potom mi v rukách začali ostávať chumáče vlasov. Bolelo ma celé telo. Akoby som umierala. Možno som aj. Ledva som do seba dostala jedno jablko za deň, neskôr ani to. Iba voda a káva, ale to tiež iba občas. A tie depresie. Totálne mi šibalo. Priala som si umrieť, nech už to mám za sebou. V hlave mi denne kričalo podvedomie návodmi na samovraždu. Bojovala som sama so sebou, či to urobiť, a či nie. Iba som tak prežívala, nenávidiac celý svet. Sedela som doma nad knihami. Na strednú ma vzali bez prijímačiek. Bola som výborná žiačka. Síce čudná, lebo už v tej dobe som sa obliekala ako Charlotte Roche[5] z Viva Zwei. V našom zapadákove to nevedel nik pochopiť. Až časom mi nejako doplo, že mám anorexiu. Depresívne stavy, nočné mory a kadečo podobné ma už postretlo aj predtým, ale toto bolo všetko dokopy a znásobené. Jasné, že okolie do mňa rýpalo, že čo mi je, čo nejem, že vyzerám ako smrtka. Myslím, že najviac si to aj tak odniesla moja mama. Tým, ktorých máme najradšej ubližujeme najviacej. Časom ma nejako strčili na liečenie a zvyšok už poznáte. Množstvo nevydarených vzťahov s chlapmi. Buď sa na mňa lepili totálni kokoti, alebo príliš dobrí chlapci, s ktorými to vyzeralo sľubne, ale po čase ma totálne unudili. Boli nekreatívni. Nemali zmysel pre umenie. A čo je úplne najhoršie, v posteli to bolo jedno veľké sklamanie. Dlho som nevedela, čo to je poriadny orgazmus.

Manna: „Detaily si nechaj na inokedy. Mňa zaujíma, ako si sa zbavila tej anorexie. Ono to je vlastne celé choroba mozgu. To ťa na tom liečení vygumovali, či čo?"

Esma: „Na tom liečení ma akurát tak napchávali rožkami, aby som prežila. Po psychologickej stránke boli na piču."

Carmen: „Esmaaa, tie nadávky vypusť."

Esma: „Prepáč, je to zlozvyk. Ale potrebovala som zdôrazniť fakt, že celé to bolo iba o programovom jedení. Žiadna komunikácia, terapie, snaha nájsť dôvod „prečo". Oni to mali u riti. Vedela som, že keď urobím to, čo očakávajú, pustia ma domov. A tak aj bolo."

Carmen: „A čo ti pomohlo miláčik, keď nie oni? To sa pýtala aj Mana."

Esma: „Ono časom... myslím, že ešte dva-tri roky som s „Anou" žila.[6] Potom som nejako nabrala sebaúctu. Možno dáky skúsenostný posun. Aj partiu punkáčov som si našla, kde sme sa všetci brali takí akí sme."

Manna: „Úprimne, netušila som, že si si týmto prešla. My sme sa stretli až na výške."

Esma: „Moc som sa tým nechválila. Ani Carmen to doteraz nevedela."

Carmen: „Plán bol vyliať sa z našich najhlbších rán. Nechať to tu. Ďaleko od civilizácie. A domov sa vrátiť po psychologickej očiste."

Manna: „Pekne, a teba sem čo priviedlo, keď sa môžem opýtať?"

Carmen: „Asi by som to nechala na zajtrajší večer. Je to tiež ťažšia téma a dnešok by som potreboala spracovať."

Manna: „To je dobrý nápad. Dnes je Esmin večer."

Esma: „Beriem ťa za slovo. Takže nám ešte ulejem trošku rumu do toho skvelého čaju a do rána ma vyliečite zo všetkých bôľov."

CARMEN (HEDONIZMUS/NARCIZMUS)

Moje detstvo bolo ako z rozprávky. Rodičia mi dopriali, čo mi na očiach videli. Možno aj viac. Okrem toho som mala veľa voľnosti. Myslím si, že mi tým kompenzovali čas nestrávený so mnou a ich časté výstrelky proti morálke. Otec si domov často vodil „kamarátky" a mama pila. Pokojne sa mohla dať rozviesť, ale bolo jej pohodlnejšie utápať sa v žiali popri míňaní otcových ťažkých prachov na kadejaké materiálne vymoženosti doby. Keď sa na to pozerám s odstupom času, je to klasický scenár nefunkčnej bohatej rodinky. V mladosti som videla len to, že mám všetko povolené. Na rozdiel od Esmy, ja som zdedila preferovaný model postavy i celkového vzhľadu. Vždy sa okolo mňa točilo množstvo opačného pohlavia a ja som si to patrične užívala. Bola som skutočne mrcha. Dnes sa za to hanbím. Len tak z rozmaru som preberala kamarátkam frajerov. Veľa som pila. Poskúšala som aj kadejaké drogy a od mladého veku som experimentovala v sexe. V borení hraníc som bola expert. Jednu som prekonala a druhá už bola spolovice nabúraná. Večný kolobeh párty výtržníctva a osamelosti. To bolo na tom asi to najhoršie. Nemala som jedinú skutočnú priateľku. Teraz už viem, že som si ju ani nezaslúžila, ale vtedy som za svoju osamelosť vinila celý svet. Neskôr som sa stala modelkou.

Zhruba pred piatimi rokmi som dostala ponuku z agentúry na fotenie v Taliansku. Jednalo sa o také cliché, bikiny kalendár, ale bolo to dobre platené. Plus výlet k moru zdarma. Šlo nás šesť báb. Do troch dní sme vymietli všetky bary v centre toho malého mestečka. Dokonca si nepamätám ani meno toho miesta. Fotilo sa priebežne a ešte nás čakali dva dni. Keďže sme boli všetky podobné nátury, hľadali sme nejaké dobrodružstvo. V podvečer sme objavili na výklade menšieho obchodného domu takmer nepostrehnuteľný oznam, že o 21.hodine sa koná recepcia otvorenia nového sexshopu na poschodí. Iba na pozvánky. Využila som svojho šarmu, aspoň to som si myslela. So staršou organizátorkou, ktorá pobehovala po prízemí, som sa dohodla, že nás šesť večer pustí. „Ste kočky, nestratíte sa tam.": zneli jej slová. Hneď sme všetky bežali do hotela „vykočkovať sa". Tesné šatičky, korzety, výstrihy po pupok a 13 centimetrové podpätky nestihli v kufri vychladnúť. Na recepciu sme nakráčali ako „najväčšie". Hneď po vstupe do miestnosti sa mi čosi nezdalo, ale neprikladala som tomu širší význam. Pani organizátorka za nami zamkla mrežu na dverách. Potom som si povedala, že je to možno pre to VIP. Posadali sme si k jednohubkám a tešili sa pohľadom neobyčajne honosne vyobliekaných pánov. Stále nám nedochádzala pointa. Boli sme také zaujaté samými sebou až je mi z toho teraz zle. Kým sme popíjali šampus, rozpŕchli sme sa po miestnosti. Ja som ostala sedieť s Elenou. Ju poznáte. Sledovali sme zvláštnu módnu prehliadku erotického prádla a sexuálnych pomôcok. Hudba bola hlasná, takže sme sa ani nemohli rozprávať. Po chvíli ma tie sexy dievčatá začali nudiť a lepšie som sa rozhliadla po celej miestnosti. Bola obrovská ako telocvičňa. V strede bar a všade dlhočizné stoliská s jedlom a pitím. Zamerala som sa lepšie na bar a vtedy som dostala šok. Vnútrajšok barového pultu bol plný vody, alebo čohosi. V nej „plávali" dve ženy, iba v čipkovanom spodnom prádle, podväzkoch a na hlavách mali plynové masky. Zbledla som. Nehýbali sa.

Podišla som naoko nenútene bližšie a oprela som sa o pult. Snažila som sa overiť si, či ma oči neklamú, ale nešlo to. Vtom sa ku mne otočil vyšperkovaný mladík a ponúkal mi čosi na pitie. Zdvorilo som odmietla a ukázala na poloplný pohár šampanského, ktorý som si predtým zobrala zo stola. Vzal dáky alkohol a predo mnou tam čosi nasypal. Chcel ma ohúriť tým, že mi dá drogy verejne. Toto už nebola sranda. Stále som hrala nenútenú. Zasmiala som sa a pokračovala vo svojom prieskume, pričom som si všimla, že občas vrátnička odomkne dvere, aby vpustila zainteresovaných. Pri pohľade na „bazén" pod druhým stolom ma naplo a roztriasla som sa. Nečakane sa pri mne objavila Elena, ktorá mi naznačovala, že čosi tu nie je v poriadku. Očami som ju nasmerovala na temnú dekoráciu stola hlbšie v miestnosti. Vo vode „plávali" opäť dve nahé ženy s BDSM náhubkami, spojené obojkami s reťazami a v neprirodzenom skrútení odhaľovali svoje vnady. Dala by som ruku do ohňa za to, že mali vyškriabané oči. Ďalej som neskúmala. Všetko mi došlo, aj Elene. Až potom sme pochopili, prečo sú modelky také roztrasené. Nebolo to tým, že boli amatérky. Kútikom oka som pozorovala východ. Vrátnička vzala zámok a začala zaťahovať mreže. Schytila som Elenu za ruku a o život sme bežali k dverám. Hneď za nami vyštartovalo zo päť goríl. Vrátničku som odstrčila a schodmi sme doslova lietali. V mžiku sme sa zbavili nepraktickej obuvi, no mafiu sme mali stále za krkom. Dlho sme bežali úzkymi uličkami, tmavými prechodmi, ale tmavý opar noci nás zachránil. Aspoň som si to myslela. Keď som sa konečne odvážila zastať a otočiť sa, Elena tam nebola. V tom behu o holé prežitie som si absolútne nevšimla, kedy zmizla. Dodnes neviem, či sa kdesi skryla, alebo ju odvliekli oni. Pomalými krokmi som roztrasená smerovala tieň po tieni k hotelu. Nohy dorezané, šaty dotrhané, o desať odtieňov bledšia. Päť dievčat zmizlo. Agentúra skrachovala. Bol to obrovský škandál, ktorý je dodnes neobjasnený. Musela som si úplne zmeniť imidž. Strašne som sa bála mafie.

Manna: „Neviem, čo na to povedať. Som zhrozená... Nebol to náhodou ten škandál agentúry „Girls4you"? „

Carmen: „Áno, to boli oni."

Manna: „Veľa sa o tom písalo." (Po zamyslení) „Ako to potom s tebou dopadlo? Psychiku si musela mať kvalitne otrasenú."

Carmen: „Bola som dva mesiace na psychiatrii. Napriek Esminmu zážitku, mne to tam pomohlo. Mala som dosť času prehodnotiť svoj doterajší život, hodnoty, morálku, atď., nájsť si cieľ."

Esma: „A tam sme sa spoznali, krásavička, to je tiež dôležité."

Manna: „Čoo?"

Carmen: „Esma si tam robila prax, a zároveň akosi ľudsky pôsobila na pacientov... však po tom jej zážitku... tak si ju tam nechali na výpomoc."

Manna: „Úžasné."

Esma: „Aj po odchode z liečenia sme ostali kamarátky, a potom sme sa „skamošili" viac. To je tiež dobrý príbeh. Ten ti niekedy porozprávame."

Manna: „Zajtra večer:"

Carmen: „Zajtra máš ty svoj večer. Esma spomínala, že máš toho za sebou viac ako dáka mučeníčka."

Manna: „Esmaaa, nepreháňaj."

Esma: „Tak, je to porovnateľné. Ak chceš, Carmen ti ešte povie ako sme sa zoznámili[7, na vyváženie atmosféry."

Manna: „To by bodlo."

Carmen: „Kde bolo, tam bolo, žila jedna stroskotaná modelka a preliečená anorektička, ktoré spájala spoločná vášeň pre . . .

 

„SKAMOŠENIE VIAC"

(príbeh na vyžiadanie ako Esma Carmen stretla, alebo naopak. Pre Moniku, Ďakujem :*)

 

. . . fotografiu. Ale tým to nezačalo, takže idem pekne po poriadku. Bolo krásne slnečné ráno. Presne mesiac v blázinci. Keby neotvorím okno a neovanie ma chlad, neverím že je október. Cítila som sa už pomerne dobre. Ako som už spomínala, mala som dosť času prehodnotiť svoj dovtedajší život. Bolo to ako tresnutie lopatou po hlave. Z čista-jasna, akoby ma osvietilo, alebo čo. Vedela som, že ten zážitok ma nestretol náhodou. Bolo to varovanie, a zároveň šanca zmeniť môj život k lepšiemu. Hoci ma stále trápili traumatické sny, vrátila sa mi chuť do jedla a rozhodla som sa absolvovať raňajky v spoločnej jedálni.

Esma: „Čo bolo skvelé rozhodnutie, mimochodom. (žmurkla na Carmen) Keď som ju videla vo dverách... hnedé dlhé vlasy, obrovské hnedé okále, v mandarínkových šatičkách a zelených punčochách. No, vyzerala ako zrelá dyňa s takým latino-americkým sexepílom." (smiech)

Carmen: „A to som pravá blondína, len teda..., veď viete. „ (obe prikývli)

Carmen pokračuje: Hodila som teda na seba, čo ma prvé postretlo v šatníku a zbehla som po schodoch dolu do jedálne. Otvorila som dvere a zamierila k výdajovému pultu. Slečne, ktorá stála za ním vyletela káva  ruky. Bolo to ako z filmu. Jasné, že sa obarila, tak som ku nej prehovorila, či je v poriadku. Našťastie mala na sebe taký ten nechutný biely plášť, a pod ním tričko, takže k telu toho preniklo menej. Naoko nenútene so štipkou humoru prehovorila: „Nevadí, budem vydávať jedlo nahá. Aspoň sa psychouši trošku potešia ženským vnadám." Zasmiali sme sa a navrhla som jej, aby zbehla ku mne, že jej dáke tričko darujem. Až moc nadšene súhlasila, a ja som tiež mala radosť zo „zdravej" spoločnosti. Nabrali sme si chlebíčky a novú kávu a šli sme ku mne na izbu. Šťastím je, že máme rovnakú veľkosť topu, takže Esma si hneď vybrala. Riadne sme sa potom zakecali.Porozprávali sme si čosi zo životných príbehov, záľub, plánov do budúcnosti a zistili, že máme toho mnoho spoločného. Zvyšné dva mesiace liečenia sme prežili ako najlepšie kamarátky. Stále sme boli spolu. Pochopiteľne, Esma veľa pomáhala v kuchyni, s ostatnými pacientmi, a tiež okolo liečebne. V decembri tam nasnežilo a bolo potrebné odpratávať. Nikdy som sa jej nespýtala „prečo" (tam robí), ale tušila som, že má za sebou čosi ťažšie. Zamerala som sa na to, že jej budem pomáhať, a keď rýchlejšie porobí, čo treba, budeme mať viac času na pokec. Každé ráno sme spolu kávičkovali na zimnej terase. Esma si aj zapálila, čo bolo pokušenie, lebo ja som prestávala. Toľko veselých historiek s nepodarenými chlapmi mi narozprávala, že by si neverila, keby ju nepoznáš. Na druhej strane, ani vo sne by ma nenapadlo, že by bola aj na dievčatá. Celé to bolo také kamarátske, dokonca vtedy chodila s tým Mišom. Takého egoistického narcisa som jakživ nestretla, ale... vypomstilo sa mu to. O tom potom.

Stále nič netušiac, pomaly sa mi končili „prázdniny" a začala príprava na „real life". Esma mi navrhla, že by som jej mohla pomôcť vo svete fotografie. Bola v tom dobrá a ja som mala prax v pózovaní. To som ešte netušila, že ma čaká „soft porno" s krvou na prsiach. (smiech) Doteraz netuším, kde chodí na tie kreatívne temnošiny. Rozhodla som sa opustiť rodný dom plný melanchólie. Našla som si podkrovný bytík v centre mesta, kúsok od Esmy. Vídali sme sa denne a riešili sme všetko od jedla, módy, chlapov, až po umenie. Dokonca sme sa zapísali na trojmesačný kurz zdravého stravovania. Všetko bolo také ružové. Ani som si neuvedomila, kedy to prešlo do silnej naviazanosti. Výrazný zlom prišiel niekedy vo februári. V jednu sobotu... bola taká silná fujavica. Rozhodla som sa, že ostávam doma s knihou a čajom. Napackala som si na tvár masku, vlasy som si tiež hodila do bylinkovej regenerácie a obsadila som mohutné kreslo pod strešným oknom. Na okno klopali obrovské vločky a ja som si konečne vydýchla, že relax. Zrazu zvonenie pri dverách prerušilo moju „meditáciu" nad knihou. Bežne sa nezamkýnam. Nikto ku mne nechodil okrem Esmy a ona to vedela, takže mi bolo čudné, že počujem zvonček. Šla som otvoriť. Nestál tam nik iný ako Esma. V jednej ruke fľaša vína, v druhej foťák celý od krvi a v očiach slzy.

Esma: „Ten idiot ma podjebal... a ešte s takou silikónovou pičkou... Vraj sa mu nevenujem, a že furt len to umenie..." (plač)

Carmen: „Aj tak bol pod tvoju úroveň. Ani nepracoval, chumaj! ... A čo máš s rukou, ty blázonko?"

Esma natrčila dorezanú ruku, že nevedela ako sa podrezať, tak to vzdala. Bola kvalitne opitá, tak som jej to ošetrila.

Carmen: „Tu si sadni. Dám ti vodu. Vypi to! ... Idem si zmyť tieto gebuzinky z hlavy a tváre, a potom čosi vymyslíme na zlepšenie nálady."

Esma: „Opiješ sa so mnouu?" (prosíkala pripito, a zároveň zaliečavo detinsky)

Carmen: „Vieš, že sa už neopíjam."          Hodila na mňa psie oči.

Carmen: „Tak dobre. O 3 minúty som späť."

Esma: „A vymyslíme dáke fotky, dobrééé? (kričala za mnou)

O chvíľu som bola naspäť. Esma sa celkom upokojila a riadne mi uliala červeného. Sedeli sme v kreslách. Popíjali, a popri vymýšľaní šialených konceptov sme sa toľko nasmiali, že aj zabudla na nejakého Miša z „Hornej-Dolnej". Padla fľaša z mojich tajných zásob na výrobu punču. Boli sme kvalitne pod parou. Pustili sme si „Lacrimas Profundere: Burn"[8] je to Esmina obľúbená rozchodová songa. Rada si ju vypočuje po každom rozchode, tak som jej pomohla dodržať tradíciu. Nedbajúc na susedov, vybľakovali sme pieseň na celé hrdlo-hrdlúce. Vieš si to predstaviť, dve zrovna nie spevácky nadané ženské a hulákajú o dušu. Čudujem sa, že sa nik zo susedov nesťažoval. V najväčšej záplave rehotu ma napadlo, že teda zrealizujeme aspoň jeden z tých šialených konceptov, na vlastné účely. Esma ma hneď zatiahla do spálne a vymyslela realizáciu dvoch obrazov. Prvý: „Ak si trúfaš, obleč si hocijakú bielu nočnú košeľu na ramienka, najlepšie čipkovanú a vylez na zábradlie svojho balkóna. Sadni si tak, že riťou ku mne a nohy nech ti visia dole. Predstav si ten obraz teba. Okolo fujavica a ty ako Eulália. Vieš, tá víla padlých anjelov. Blackswan to napísala.[9] Také príjemné zasnežené čítanie. Pošleme jej fotku. Vraj je to dosť otvorený človek. Počkaj, ešte nám poďakuje!" Asi takto Esma popísala jej šialený nápad. V tej pripitej hlavičke sa to aj mne zadalo ako sranda. Hodila som na seba košieľku a s mottom „Na čo gaťky" som si sadla na to zábradlie. Ešte teraz je mi zima, keď si na to spomeniem, ale stálo to za to. Esma už mala nastavené tie všetky fotografické techniky a v izbe sme vypli svetlo, aby krajšie ukázalo svetlo pouličných lámp podo mnou. Mrzli mi prsty. Asi mi aj začali modrieť. Trvalo to celé do piatich minút, za ktoré som dokonale vytriezvela. Keď som sa chystala zliezť, uvedomila som si, že mám tie prsty také skrehnuté až sa neviem poriadne chytiť. Šmykla sa mi ruka a celý život mi prebehol pred očami. Prevažne tie situácie, ktorými som ublížila druhým. Tak mi mysľou bleslo, že aspoň som sa stihla polepšiť. Keď tu ma zrazu niekto chytá, vtiahne dnu a zabalí na posteli do deky. Ani som sa nestihla zľaknúť, len som bola v akomsi snovom delíriu. Možno som predsa len ešte nebola úplne triezva.

Esma: „Tak som sa zľakla. Sory, že ťa zas prerušujem, ale keby sa mi tam vtedy zrída, skočila by som za ňou. Vieš si predstaviť ten pocit, že za jednu kravinu taká tragédia?"

Manna: Ani nechcem, úprimne... Ale tú fotku som videla na obale nového vydania „Zamrznutých príbehov". Skvele si ju „doshopovala". Netušila som, že je to tvoja práca. Gratulujem."

Esma: „Dík. No ale pokračuj! (pozrela na Carmen) Toto je moja obľúbená časť, na ktorú všetci čakáme."

Carmen pokračuje: Keď som sa prebrala „zo sna" a asi tomu pomohlo aj to zohriatie, uvidela som pred sebou Esmin vydesený výraz. Vtedy mi doplo, že mi vlastne zachránila život. Hodila som sa jej okolo krku. Silno ma objala a začala plakať. Ja som ju utešovala a objímali sme sa možno aj pol hodinu, neviem, prešla hodná chvíľa. Keď sme sa obe „jakž-takž" upokojili, chytila mi tvár oboma rukami, a kým som pochopila, vlepila mi poriadnu pusu. Automaticky som jej bozk opätovala a začali sme sa vášnivo bozkávať. Bolo mi také teplo. Celá som sa chvela. Esma si zhodila tričko, potom podprsenku... ja som jej stiahla gate. Košeľu som odhodila v mžiku. Boli sme úplne nahé, bozkávali sme sa v pohodlí mojej postele, a pomaly to smerovalo k čomusi vážnejšiemu.

Manna: „Úúha, budú aj detaily?"

Esma: „Keď už eroťák, tak už. Nemáme sa za čo hanbiť, a poznáme sa. Či vy panny nezvládate takéto „porno"? (povedala veselým tónom, no neodpustila si podryť)

Manna: „Esma, ty si vôl! (pozrela na Esmu a ťukla si po spánku na znak toho, že jej šibe) Vlož sa do toho Carmen!"

Carmen pokračuje: Ja by som to tak zľahka pomaly ukončila. Dva najsilnejšie momenty v mojom živote vyrozprávať za jednu noc je pre mňa celkom vyčerpávajúce. Pravdou je, že jeden bol silne negatívny, a druhý extrémne pozitívny. Ale skúsim decentne. Pravdaže, dopadlo to celé prekvapujúco pre nás obe. Esma sa síce vždy pokladala za bisexuálku, no nikdy predtým sa jej to nepodarilo vyskúšať v praxi. Mňa by ani vo sne nenapadlo, že by som sa mohla zaľúbiť do osoby rovnakého pohlavia. Ráno to bolo zaujímavé. Zobudili sme sa ako po najväčšom fláme u mňa v posteli. Vlasy rozcuchané, make up v stave ako nosí bežne Marilyn Manson[10] a úplne nahé až „na kosť". Vstala som z postele a snažiac sa nebyť divná, opýtala som sa Esmy, či si dá kávu. Ona, snažiac sa nebyť divná, navrhla, že ju urobí ona. Prirodzene „naturálne" vstala a šla. Keď som videla ako sa špičky jej havraních vlasov dotýkajú toho matersky guľatého pozadia, zvlhla som. Vtedy mala také nádherné vlasy. Ten „Rihanna účes"[11] som jej doteraz moc neodpustila, aj keď jej sekne. O chvíľu sa vrátila s dvoma horúcimi hrnčekmi lahodnej rannej drogy a položila ich na parapetu pri pootvorené okno. Nehovoriac, o mojich pocitoch pri pohľade na jej plné prsia, stále som si nevedela usporiadať myšlienky. Začala ona tým, že ju veľmi mrzí ako ma strašne zneužila v slabej chvíli, že aj ten balkón a všetko, a dokončila to tým, že by moc nerada pokazila to, čo je medzi nami. Bolo to také milé. Ja som si asi za pol sekundy ujasnila, čo je medzi nami. Keď dorozprávala, vlepila som jej francuzáka, ktorého dôsledkom bolo to, že sme celú nedeľu nevyšli reálne z postele. Zvyšok už asi poznáš. A teraz sme tu u teba, a keď môžem hovoriť za obe, cítime sa skvelo.

MANNA (SYNDRÓM SMRTI - SS)

Takže, dnes je môj večer. Po tom včerajšom pozitívnom príbehu o vašej „love story" sa mi do toho ani moc nechce. Aj tá dnešná túra mi dala zabrať, aj to varené vínko, čo Esma s radosťou mení na punč s tou jej rumovou obsesiou.

Esma: „Z toho sa nevykrútiš, Manna."

Manna: „Cítim sa ako námorník."

Carmen: „Odkiaľ vieš, ako sa cíti námorník?"

Manna: „Raz sa mi snívalo, že som ním bola."

Esma: „Odvádza od témy!"

Carmen: „Ty si bola chlap vo sne?"

Manna: „Nehovor mi, že sa ti to nikdy nesnívalo."

Carmen: „Asi som moc ženská."

Esma: „Manááá, spusti! Prečo si skončila v lese?"

Manna: „Dobre, dobre. Ale Carmen by sa nechala oblbnúť." (smiech)

MANNA rozpráva: Moje detstvo nebolo ani zlé, ani úžasné. Skôr taká slovenská klasika. Rodičia, priemerná nižšia stredná trieda, pracujúci ľud. Moju sestru poznáte. Typická teenagerka dnešnej doby typu: „Musím mať I-Phone; určite som tučná (má 50kg na 170cm výšky v 18-tich rokoch); chcem super fotky na Facebook, lebo aj „Zuzka-Ivka-Lucka.." má také; chalana chcem iba s BMW a podobne. Taká bola od mala, ale našťastie ja som sa už po jej narodení sťahovala z domu. Moje detstvo, nič moc. Za každý samostatne vytvorený názor na svet som bola idiot. Však, v televízii určite neklamú. Doma som sa necítila emočne podporená. Hoci jedla bolo vždy ako pre armádu spásy a v škole ma tiež naši podporovali. Myslím si, že problémy sa mi začali už vtedy. Cítila som sa strašne osamelá. Okrem toho som nevedela spávať. Nekonečné noci, ktoré som prebdela kvôli divným nočným morám. Mám ich odjakživa, ale nechcem predbiehať. Keď som bola piatačka na ZŠ, našla som si kamaráta. Volala sa Karol, ale všetci ho volali Kari. Kari bol úplne ako ja. Rozumeli sme si aj bez slov, ale napriek tomu sme sa veľa rozprávali. Vedeli sme o sebe asi všetko. Jeho osud bol tiež ťažký. Otec znásilňoval mladšiu sestru a matka, namiesto toho, aby to riešila, pila. Našťastie skončil za mrežami. Nechce sa mi to moc rozpitvávať, je mi z toho ťažko. Už vtedy sa mi z toho všetkého dvíhal žalúdok. Ale čo zmôžu deti (?) ... Kamarátstvo s Karim bolo pre mňa stredobod života. Počúvali sme spolu Metallicu a cítili sa ako rebeli. Neskôr sme objavili čaro skutočne kvalitnej muziky „A perfect circle" „Tool" a pod. Keď sme boli v puberte, sľúbili sme si, že sa vezmeme. Ja som bola jeho gothic-ká princezná a on môj rock-ový ideál muža. Asi tam už bola aj láska, ale nikdy sme to neriešili, nikdy sme sa ani len nepobozkali. Hoci som často u neho spávala, nikdy nič, budil ma z tých nočných môr. Bolo to krásne nevinné priateľstvo s prímesou rocku a rebélie. Boli sme čierne ovce. Na gympli sme aj spolu sedávali. Napriek emočnej a inteligenčnej tuposti a zvrátenosti našich rodičov sme mali svoj pekný svet. Nečakala by som, že sa to môže zmeniť. Jednej noci som opäť spala u neho a mala som ťažkú moru. Aspoň objasním Carmen, čo za mory mávam. Esme som už spomínala. Precitla som v stave medzi spánkom a bdením. Volám to Alfa stav, alebo teda nočná mora, z toho dôvodu, že v tomto stave sa mi furt ktosi-čosi snaží akoby ublížiť. Vnímam miestnosť, kde spím; vnímam aj akúsi inú dimenziu, ale nedokážem sa pohnúť. V tomto položení som cítila nesmierne bolestivý tlak na hrudi, akoby ma niekto dusil. Potom sa to presunulo na bok nad panvou, akoby ma niekto-niečo hrýzlo. Strašne som sa bála a chcela som sa zobudiť, ale nešlo to. Tá bolesť bola v istej chvíli taká neznesiteľná, že moja duša, alebo duchovné čosi, vyletelo z postele na dlážku. Ešte viac som sa zľakla, lebo „z tela" som v tomto stave „spánko-bdenia" bola len raz. Ako som lapala po imaginárnom dychu, počula som sipotavý hlas, ktorý mi hovoril: „Aj tak ti nik nepomôže.", a opäť to dusenie, škrtenie, až som sa celá spotená prebudila. Kari mnou lomcoval. Vraj si už myslel, že sa zadusím. Išla som z posledného. Rýchlo mi hodil tričko na prezlečenie a objal ma. Pocit domova v jeho náručí bolo to najkrajšie, čo som si mohla priať po takom zážitku. Šťastie netrvalo dlho. Začuli sme jemný vzlykot a dáke iné zvuky. Neveštilo to nič dobré. Bola hlboká noc. Kari mi povedal, aby som nevyliezala z izby a šiel na prieskum. O chvíľu som počula už len nasledovné Kariho slová a zvuky zápasu: „Ty prasa, choď od nej preč!" Vybehla som práve tak, aby som uvidela desivú scénu. Kari ťahal ožratého otca od jeho malej sestričky. Malá sa triasla. Bola krvavá a bledá ako krieda. Pribehla som k nej a vzala som ju stranou, nech je v bezpečí. Kari stále zápasil s otcom. Dieťa sa rozplakalo, asi po prvotnom šoku zo všetkého. Na to prišla matka, ktorá keď uvidela, čo sa deje, schmatla fľašu čohosi, čo nechal otec pri posteli a poriadne si logla. Strašná situácia. Ich otec bol ožratý ako doga a malá po znásilnení. Pomaly som sa aj s vydesením dieťaťom presúvala k mobilu, že zavolám políciu. Vtedy Kari vykríkol. Videla som už iba hlbokú ranu na hlave a to ako padá... Prepáčte (Manna plače), musím sa upokojiť. Snažím sa nemyslieť na to. Mala som len osemnásť. Sú to roky, ale ... musím ísť na vzduch.

Esma: „Pôjdeme sa s tebou prejsť?"

Manna: „Ďakujem, len to predýcham. Doteraz som o tom nikomu nehovorila."

DO PRÍBEHU VSTUPUJE ROZPRÁVAČKA:[12] Manna vyšla z jej útulného vyhriateho domčeka a zavrela za sebou dvere. Hlavou jej vírilo milión myšlienok. Čo iné sa dá čakať, keď človek otvorí „Pandorinu skrinku". Prečo skončila v lese? Uteká sama pred sebou. Nechcela si to priznať, ale tentokrát sa to vyplavilo na povrch z čista - jasna ako láva. Hlavná vec, že poučuje všetkých naokolo. Až teraz si uvedomila ako zážitok z prelomu dospelosti ovplyvnil jej život. Obava zo straty spôsobila, že každý jeden partnerský vzťah, ktorý mal akú-takú vyhliadku na pozitívne, možno celoživotné trvanie, opustila. Každého opustila skôr ako ju mohol opustiť dotyčný. Traja silní muži v jej živote a ona to radšej pokazila, akoby sa snažila o harmonické trvanie. A prečo? Pretože už raz stratila, trpela. Pretože radšej bola ona „tou zlou" ako „tou dobrou trpiacou". Teraz si to všetko uvedomila a plakala. Každého opustila. Do lesa sa odišla vyhýbať utrpeniu. Ale ako sa dá vyhnúť čomusi, čo nosíš v sebe? Tomu sa dá iba čeliť, alebo sa s tým zmieriť, ale toto predtým nevedela. Všetko zapadlo. Celý jej život dával dokonalý zmysel. Dokonca aj Esma s Carmen. Tiež nosia v sebe rany. Ale žijú, neprežívajú . .. Vtedy Manna pochopila aj význam snov s vranami, ak to teda boli sny. Ale o tom neskôr, lebo teraz sa vracia do domu dorozprávať svoj príbeh. . .

Carmen: „Ak nechceš, nemusíš pokračovať, ak sa na to necítiš."

Esma: „Presne tak, nemusíš sa týrať. Dáme si čaj a ..."

Manna: „Je to v poriadku. Dopoviem to. Príliš dlho som to potláčala. A je to celé omnoho zložitejšie ako by ste si mysleli."

Esma: „Piškóty k vínu?"

Manna: Vidieť, že ma poznáš." (trochu veselšie)

MANNA pokračuje: Ako ste asi pochopili, otec Kariho zabil vlastného syna. Bola to nešťastná rana. Kari bol na mieste mŕtvy. Neregistrovala som okolie. Pamätám si len tlmený zvuk sirén, keď som sa na neho hodila a psychicky sa zosypala. V mojej hrudi ostala prázdna diera. Akoby mi niekto vytrhol kus srdca spolu s dychom. Slzy padali z mojich očí  a ja som si nevedela predstaviť, čo ďalej. Čistá tma. Potom zazvonil zvonček. Susedia zavolali políciu. Ten zbytok je zbytočné popisovať príliš detailne. Na vypočúvaní zo mňa ledva dostali slova, len som im pritakala na všetko, čo si priebežne zistili. Otec dostal pár rokov. Matka bola spolupáchateľ, keďže mlčala o opätovnom znásilňovaní a skončila na protialkoholickom. Malú premiestnili do detského domova. Ako zo zlého filmu. Emu, tak sa volá, som chodila navštevovať. Vzhľadom na to, čo prežila, bola na začiatku puberty veľmi problémová. Pred rokom mi volali naši, že sa pokúsila o samovraždu. Kontaktovali ich z nemocnice, lebo si mysleli, že bývam stále s nimi. Má osemnásť, ako moja sestra. Je hrozné, ako ti dokáže ovplyvniť život trauma z detstva. Z detského domova šla rovno na psychiatriu. Ponúkla som jej, že keď ju pustia, môže bývať u mňa. Ešte mesiac. Ale z hlasu a mailov sa už zdá byť na tom lepšie. Vrátim sa však k sebe. Od Kariho smrti som sa ešte viac upla na tvrdú hudbu. Čiernu farbu som nevyzliekla desať rokov. Až minulý mesiac som si povedala, že „Dosť!". Z domu som sa odsťahovala do miesta štúdia. Bolo to istým spôsobom vykúpenie, lebo naši sa fakt nedali zniesť. Na celú udalosť okolo Kariho povedali, že je im to strašne ľúto, ale že oni mi vraveli, že tá rodina nie je úplne v poriadku. Už dávno som vedela, že sme z iných svetov, ale toto ma dostalo. Na výške som sa začlenila medzi ľudí, ktorí boli prevažne umeleckého zamerania. Mimochodom, tak sme sa stretli aj s Esmou. Robili sme divadlo, happeningy, chvíľu som spievala v kapele, veľa sa pilo. Zabíjala som bolesť absintom. Bála som sa byť sama, tak som chodila týždenne na milión kultúrnych akcií. Spávať som chodila nad ránom. To som už ani nevnímala tie mory, čo ma samozrejme sprevádzali spolu s obrazmi Kariho umierania.

V piataku som sa zoznámila s jednou hippies dredatou blonďatou. Zuzka, spomínala som Esme. Minuli sa, lebo Esma odišla doštudovať do Škandinávie. Zuzka si všimla, že sa stále vláčim s „čiernymi". Raz na jednej výstave ma oslovila. Zanadávali sme si na súčasné postmoderné galérie, že doslova „aké sú to sračky" a dala mi kontakt na dáku ľudovú liečiteľku alebo čo je zač, menom Liliana. Pred odchodom sme si vymenili čísla a úplne bez podnetu mi povedala: „Netýraj sa za to, za čo nemôžeš." V podstate, ona je tým nakopnutím, ktoré ma dostalo až sem. Na jej podnet, rady, impulzy som si začala otvárať oči. Prv som prestala piť, potom som prehodnotila fajčenie, stravu, začala som cvičiť jogu, meditovať, a ako som už spomínala, pred mesiacom som sa zbavila čiernej v šatníku. Doslova, spálila som všetky kusy starého oblečenia. Toho, čo patrilo do mojej minulosti. Inak, stále sme s ňou v kontakte. Teraz je kdesi v Thajsku. Čosi duchovné tam rieši. Ale to najdôležitejšie som vám ešte nepovedala. Šla som za tou liečiteľkou. Je mladšia asi o tri roky, čo vo mne prv vzbudilo nedôveru. Keď začala rozprávať, zmenila som názor. Mala som pocit, že sa rozprávam s bytosťou, ktorá žije večne a pozná všetky zákony medzi nebom a zemou. Hneď na mňa vychrlila toľko právd o mne samotnej, že som si musela sadnúť. Čerešničkou na torte bolo, keď spomenula, že musíme prísť na príčinu mojej „nespavosti", lebo moje nočné zážitky nie sú moc bezpečné. Nespomenula som jej svoje „nočné mory". Povedala mi: „Slečna Winterová, budeme sa zameriavať na Vašu karmu. Je dosť možné, že ste niekoho zabili. Myslím, v minulom živote. Je to jeden z najťažších hriechov. Možno ste sa prirýchlo narodili a toto je len zvyšok Vášho očistca. Ale nebojte sa. Všetko má svoj čas."

ŽIVOT PRED ŽIVOTOM (KRÁSNA A KRUTÁ NATAŠA)

 

Nebolo mi dvakrát do smiechu, ale priala som si zistiť, čo je príčinou mojej insomnie. Navrhla som Liliane, aby sme si potykali a pár razy zašli na čaj, kým sa odhodlám. Súhlasila, vraj ma to viac uvoľní. Prišiel „deň D" a cítila som sa pripravená. Lily ma zhypnotizovala a razom som sa ocitla na úplne inom mieste, v odlišnom čase a nebola som to presne ja. Zo zrkadla sa na mňa pozerala extrémne nádherná žena. Za jej chrbtom sa ju (mňa) snažila, čo najviac stiahnuť (v korzete) mladučká slúžka. Hovorila akosi inak, ale všetko som jej rozumela. Samoľúbo som sa vykrúcala a obdivovala svoje husté tmavohnedé kučery, siahajúce až k pásu. Ktosi zaklopal na dvere.

 

Nataša (ona/ja): „Vstúpte!"

Sluha: „Pán Jevgenij práve dorazil na ples."

Nataša: „Ďakujem, Anna môžeš ísť."

Vedela som, že tá žena čosi spriada, hoci som úplne nepochopila prečo. Budem o nej hovoriť v prvej osobe jednotného čísla, keďže som to ja v minulosti. Bude to tak jednoduchšie.

Obliekla som si nádherné tyrkysové šaty, prešívané zlatými niťami a k nim som si ako doplnok nasadila šperky s perlami. Nikdy predtým som nič také nádherné nevidela. Pre mňa ako Natašu to nebolo nič neprirodzené. Pod dlhé šaty som si obula čižmy s vysokým lemom. Do jednej som si ukryla malú dýku. Posledným doplnkom boli čipkované rukavičky a prsteň s jedom. Otvorila som okno na svojej komnate a zhlboka som sa nadýchla. Bol čerstvý zimný večer. Nádherný výhľad na udržiavaný park pod oknami som doteraz nezabudla. Po opustení miestnosti som si „nasadila masku". Vyzerala som ako úplne bez-emočná žena. Keď som zostupovala schodmi, množstvo mužov v miestnosti úplne skamenelo. Moja krása bola vražedná a ja som to vedela. Priestranná sála bola plná tancujúcich veselých ľudí. Ja som pevne kráčala k jednému jedinému, odetému v tmavých farbách. Zastala som pred ním, poklonila sa a prvý raz som sa mu poriadne zadívala do tváre. Bol to Kari. Zatackala som sa, akoby som aj v minulom živote zažila záblesk čohosi... Chytil ma za ruky a vyviedol do záhrad. Mlčali sme pomerne dlho. Konverzáciu začal on, keď sme už boli poriadne ďaleko od sídla.

Jevgenij: „Slečna Nataša, situácia sa skomplikovala a záležitosti, ktoré som vybavoval dopadli horšie ako som očakával."

Nataša: „Čo sa stalo Jevgenij? Hovor k veci!" (vybuchla som)

Jevgenij: „Tvoja staršia sestra stále žije. Rodičia trvajú na svadbe. Jedinou možnosťou je útek do cudziny."

Nataša: „Dobre vieš, že sa nevzdám prepychu, v ktorom žijem. Nebudem kňažnou na úteku ani nič podobné!"

Jevgenij: „Takže lepším riešením je zabitie Vašej sestry." (ironicky)

Nataša: „Nespochybňuj ma!"

Hnev vo mne narastal. Vedela som, že prežívam silný rozpor v emóciách. Na jednej strane som milovala Jevgenija, no vyrastanie v pohodlí a výchova v elitnom duchu mi nedovoľovali „púšťať" hranice svojho konania až natoľko, aby som poškvrnila povesť svojej rodiny. Matne si spomínam, že moja vtedajšia staršia sestra bola chorľavá katolícka svätuškárka. Majetkové dohody medzi našimi rodičmi a rodičmi grófa Jevgenija boli nepriaznivé našej láske. Mal si vziať moju sestru. On by sa bez všetkého vzdal majetku. Veľmi ma miloval. No ja som bola rozmaznaný fracek. Myslím, že mi šlo skôr o bohatstvo ako o nás dvoch. V tomto som si doteraz nie istá, hlavne kvôli tej udalosti, čo nasledovala.

Jevgenij: „Milujem ťa. Nezáleží mi na hlúpostiach. Chcem, aby sme boli naveky svoji!"

Schytil ma silno za predlaktia a ostro mi pozrel do očí. Pobozkali sme sa. Predstavte si, čo to bol za pocit, keď som si uvedomovala svoje zdvojenie. Seba vtedy a teraz, Jevgenija a Kariho. V tomto živote sme sa nikdy nepobozkali. Mala som pocit, že som prežívala náš prvý, no zároveň posledný bozk. Kým sa stihol spamätať, vytiahla som z čižmy dýku a vrazila mu ju rovno do srdca.

Nataša: „Keď nebudeš môj, tak ničí. Raz budeme spolu, navždy!"

Potom sa mi výjav akoby zatienil a vyjavil sa ďalší, kde som bežala hustým lesom. Za sebou som počula mužské hlasy. Hľadali ma. Padli výstrely. Bola som strhaná, otrhaná, bledá a vedela som, že sa blíži môj koniec. Pri pomyslení na chladnokrvný čin mi bolo zo seba zle aj vtedy, ale bol skutočne chladnokrvný ?  Potom som si predstavila Jevgenija a zastala som. Padol ďalší výstrel. Prešiel rovno mojím chrbtom. Vedela som, že som si to zaslúžila. Keď som padala k zemi, priala som si len jedno: „Byť s ním."

Liliana ma prebrala. Vraj som už mala aj tak dosť. Povedala mi, že ak by som sa chcela dozvedieť viac, pokojne môžeme pokračovať aj v ten deň, prípadne sa dohodneme na inokedy. Podstatné otázky mám zodpovedané, tak som sa už do „Ruska" nevracala. Problémy, ktoré dnes riešim majú karmický základ. Prv som Kariho (Jevgenija) zabila, čo je jeden z najťažších hriechov. Duša si to pamätá a pocity viny sa zhmotňujú v živom očistci tým, že ma po nociach dusieva. Dá sa toho zbaviť tak, že pretrhnem cyklickosť karmy. V tomto živote som ho stratila nechcene. Situácia sa akoby vymenila. Tým pádom už nemám možnosť to zvrátiť, až potom, keď sa znova narodím. Podľa Liliany sa stretávame už po mnohé životy. Došlo jej to po tom, čo Kari vyslovil, že chce, aby sme boli navždy svoji. „Pozor na želania!": povedala mi. Sú to silné energetické zhluky, ktoré pretrvávajú. Telo umrie, no duša ostáva s najsilnejšími zhlukmi. Či už dobrými, alebo zlými. A potom si ich nesie životmi. Kým nepochopí, samozrejme. Je dosť možné, že toto „navždy spolu" sa nás drží už viaceré životy. Pomohlo by viac sedení v hypnóze. Lilianu zaujalo to, že aj v minulom, aj v terajšom prípade, to skončilo spravidla negatívne. Akoby sme si to predtým, dávno predtým, samy pokazili. Rada by ma študovala, lebo s takým niečím sa ešte nestretla. Tiež by bola spokojnejšia, keby nájde nejaký kľúč, ktorý by ma už teraz zbavil tých „môr". Čo mňa dostalo, ku tomu všetkému navyše, bolo to, že miesto na chrbte, kde ma vtedy zasiahla guľka, ma dnes pravidelne bolieva, dokonca ma tam sekáva. A nech robím, čo robím, nepomáha to.

NOC PATRÍ MANNE

Keď Manna dokončila svoju nadrealistickú story, všetky tri sa zhodli na tom, že by bolo najlepšie vyhnúť sa návratom k minulým traumám a podniknúť čosi uvoľňujúce.

Manna: „Dnešný večer bol už dosť negatívne ladený. Čo keby sme si zajtra dali očistnú prechádzku po lese? Len tu blízko, alebo... nechám na vás."

Carmen: „Ja by som sa prešla aj ďalej, ak by sa vám chcelo. Poriadne prevetrať hlavu."

Esma: „Mohli by sme skočiť aj k tomu jazeru, čo si spomínala v prvý deň. Ak budeme mať šťastie, stretneme nejakého vlka a budú pekné fotky."

Carmen: „Ty tu máš foťák?"

Esma: „Nemohla som si nechať ujsť kombináciu lesa a snehu. To si priam pýta fotky."

Manna: „No dobre, ale čo ak si v klídku odfotíš vlka, a potom si nás on v klídku dá na večeru."

Esma: „Neboj sa, vezmeme Vilka, ten mu postačí."

Carmen: „Nebuď zlá, Esma!"

Esma: „To bol vtip."

Manna: „No dobre, takže ráno si trošku privstaneme, nech sme poobede do tmy naspäť. A čo večer?"

Carmen: „Večer by sme mohli každá zrekapitulovať svoje nové postoje, plány, ciele do budúcnosti..."

Esma: „... a pecka by bola, keby urobíme takú vec, že symbolicky za sebou spálime minulosť."

Carmen: „Áno, tak ako Manna spálila svoje staré šaty, a tým akoby zmizlo, alebo vygumovala to, čo nimi, s nimi, prežila."

Manna: „To je skvelý nápad! Napíšeme si na papieriky všetko, čo nechávame za sebou, a spálime to v krbe. A potom si môžeme spísať naše plány do budúcnosti, prípadne to, čo chceme, aby ostalo v našich životoch."

Večer, venovaný mojej „psycho-očiste" sme zakončili veselým podpichovaním a nápadmi okolo výletu na ďalší deň. Videla som na babách, že majú na mňa ešte množstvo otázok, čo sa týka „Nataši". Napriek tomu boli taktné a nechali si to na inokedy. Asi na náš posledný večer, uvidíme. Každopádne som sa veľmi tešila na osviežujúcu turistiku a deň strávený doslova medzi stromami. Kamošky som nahnala do postele a ja som si ešte uvarila lipový čaj s medom. Nevedela som spať. Na jednej strane zo mňa opadol veľký traumový balvan, ako som to všetko zo seba dostala. Na druhej strane vo mne doznieval zážitok „z Ruska" a premýšľala som, či by som predsa len nepodstúpila ďalší regres. Mala by som sa ozvať Liliane. Neviem kedy sa presne vracia späť na Slovensko. A možno je za tým len túžba opäť uvidieť Kariho (Jevgenija). Kto vie, čo by sa stalo, keby prežil. Dali by sme sa do kopy, a možno by sa to pokazilo... ale aspoň by som mala možnosť to zistiť. Možnosť zistiť, či máme byť spolu, alebo nie. Čo by som dala za tú možnosť...

Sedela som v kresle a uvažovala spôsobom „čo by bolo keby". Vedela som, že to nemá zmysel. Mala by som o tom napísať. Uzavrieť si „Rusko" tým, že napíšem román na základe vlastného minulého života. Psychoanalyticky si dokončím príbeh podľa prvotných asociácií. Môžem ja spaľovať papieriky, je to tiež očistný rituál, ale kým si neuzavriem príbeh, nebudem pokojná.

Vilko sa nepokojne zamrvil a začal skučať na dvere. Manna: „Zlatinko, teraz nepôjdeme vonka. Vieš aká je zima (?) Zajtra pôjdeš s nami na túru." Ani som nedokončila vetu a začal štekať na dvere. Zahriakla som ho, aby nezobudil Esmu a Carmen. Stíchol, ale gánil smerom von. Rozhodla som sa, že preskúmam okolie domu. Vzala som si poľovnícku pušku, keby čosi. Vtedy ktosi jemne zaklopal na dvere. Preľakla som sa. Kto by takto v noci chodil na návštevu? Najmä, keď sme minimálne dve hodiny chôdze od civilizácie. Váhala som, či otvoriť dvere, a či nie. Po druhom zaklopaní som sa pohla ku dverám.

Vilko zaskučal. Chvíľu na to sa ozval mužský hlas: „Haló, je tam niekto ?! Prepáčte, že vyrušujem takto v noci, ale zablúdil som. Halóóó!" Otvorila som dvere: „Dobrý deň, noc (?) Kto ste?" Kým návštevník stihol čokoľvek povedať, všimla som si jeho prenikavé modro-zelené oči a cícerky svetlých vlasov, trčiace spod čiapky. Ustúpila som dva kroky vzad. Niečo mi hovorilo, že tohto človeka poznám. Potom sa objavili záblesky z mladosti s Karim, prestupujúce obrazy s Jevgenijom. Zakrútila sa mi hlava a podoprela som sa trámu dverí.

Návštevník sa ozval: „Nie je Vám dobre slečna?"

Manna: „Som v poriadku, len ste mi pripomenuli kohosi z minulosti. Pomôžem Vám?"

Návštevník: „Nechcem byť nezdvorilý, ale mám pocit, že som sa stratil, a napriek tomu, že som chlap, nerád by som sa v noci túlal lesom. A volám sa Norbert." Dopovedal, podávajúc mi ruku so zámerom zoznámiť sa.

Manna: „Ja som Mana. Môžete tu prenocovať. Urobím Vám čaj. Môže byť lipa a med, alebo si radšej dáte zázvor?"

Otočila som sa, že postavím vodu na rozohriatu pec, no prv som šibla pohľadom k Vilkovi. Chcela som zistiť, či sa mám prišlého človeka obávať. Určite by hneď zavrčal. V priebehu desiatich sekúnd sa udialo podivuhodné prevrstvenie časov, alebo čosi v tomto zmysle. Keď som zdvihla hlavu od pohľadu na môjho psíka, ovial ma studený vánok. Bolo to divné, vánok v interiéry, pričom všetky okná a dvere boli zatvorené. Ani neviem ako, ale stála som pred masívnymi dverami a už som nebola Manna. Bola som Nataša. Hneď ako som sa spamätala, zistila som, že počúvam rozhovor svojej staršej sestry Jany s akýmsi mužom.

Jana: „Pán Boh nesmie dopustiť, aby Jevgenij ostal s Natašou. Ak by sa náhodou pokúsili spolu utiecť, budete im v pätách aj s Vašimi mužmi."

Muž: „Zariadime nejakú nehodu a Vaša sestra Vám už nebude stáť v ceste, pani moja."

Jana: „Ďakujem. Prípravy na svadbu sú už v procese a nerada by som bola, ak by naša rodina utrpela na povesti. Spolieham sa na Vás."

Muž: „K Vašim službám, pani moja."

Jana: „A teraz ma nechaj. Musím sa venovať modlitbám a spojením s naším pánom."

Muž: „Áno madam. Bolo mi potešením."

Reflexívne som odstúpila od dverí, a popri tom mi došlo, že musím utiecť. Ani neviem ako som poznala cestu, ale o krátky čas som bola vo svojej komnate. Prelínal sa mi môj súčasný život so životom Nataši v Rusku. Veľmi silno som cítila to zdvojenie a vtedy mi začala skladačka do seba zapadať. Moja sestra bola vypočítavá intrigánka, ktorá ma od malička nenávidela. Neviem, či to bolo tým, že krajšia, zdravšia, alebo skutočnosťou, že Jevgenij preferoval moju spoločnosť. Vyzeralo to tak, že mi závidela. Jej najväčším triumfom bolo, keď ich s Jevgenijom zasnúbili. Mala na to právo vzhľadom na vek. V našej rodine moc neprihliadali na city. Vychovávali nás opatrovateľky a rodičia riešili aristokratické záležitosti. Nikdy sme sa nebavili o ničom, čo by nás mohlo zblížiť. Jana zapadla. S maskou silne veriacej, nevinnej a nevýstrednej ženy, získala aj náklonnosť rodičov. Ja som bola vždy tá divoká. Milovala som krásne veci, prechádzky v záhrade, ba dokonca som si pestovala svoje kvietky. Z toho mali rodičia ťažké stavy. Po zásnubách Jany a Jevgenija som sa utiahla do komnát. Stále som bola najlepšie vyzerajúcou a obliekajúcou sa kňažnou v Rusku, no začalo sa o mne šíriť, že sa zo mňa vytratilo ľudské teplo. Čo iné si začnú pošuškávať ľudia, keď opúšťate svoju komnatu iba najnutnejšie a ľuďom sa ukazujete na oči iba počas najväčších plesov. Preto tie pohľady mladých šľachticov. Mala som povesť najkrajšej a najneprístupnejšej ženy v Rusku. Rodičia boli na mňa hrdí. Podľa nich som sa konečne začala správať ako elita. Bola to iba maska. Maska bezcitnosti, aby som samú seba ochránila. Dokonca som si ju nasadila aj pred Jevgenijom. Vedela som, že by ho omnoho viac bolelo, keby ma vidí utrápenú. Vo vnútri som však kričala a horela. Bolo len otázkou času, kedy vybuchnem. V inkriminovaný večer som stála pred zrkadlom, a keďže som mala v izbe slúžku, hrala som pyšnú. Za tie roky som sa naučila hereckému remeslu dokonale. Možno som svojej roly nakoniec aj podľahla.

NA ĽADE

Zobudili ma zvuky Vilkovho žalúdka a cupoty báb, ktoré sa snažili potichu pripraviť čaj. Zaspala som vo väčšom „fat-boy-i". Kamarátky už boli vystrojené.

Manna: „Nevideli ste tu náhodou jedného turistu? V noci zablúdil a . . . „

Esma: „Ty si už dosť dlho bez chlapa, že?"

Manna: „Čo?"

Carmen: „Včera asi hodinu po tom, čo sme zhasli, som zbehla pozrieť či už spíš. Esma ma poslala, lebo sa o teba bála a tak."

Esma: „Bola si tuhá na „fat-boy-i" a na stole ti ostal vychladnutý nedopitý čaj... Aha tu!"

Manna: „Nemožné."

Esma: „Mala si zlé sny?"

Manna: „Skôr jeden pomerne zvláštny a príliš živý. Ufff... Viete čo, porozprávam vám všetko po ceste. Ideme teda k jazeru?"

Esma a Carmen naraz: „Áno."

Počas cesty lesom som im dopodrobna vyrozprávala nočný zážitok. Sústredila som sa na každý detail, aby sa mi potom mohli objektívne vyjadriť.

Prvá sa vyjadrila Esma: „Možno si nad tým toľko vnútorne uvažovala, že keď si si to vnútorne pripomenula, tvoje podvedomie alebo nadvedomie sa aktivovalo a snažilo sa ti odpovedať."

Carmen: „Znie to ako sci-fi, ale keby sa psychologické teórie pritiahnu za vlasy, čosi na tom je."

Manna: „Už mi chýba iba zistiť, prečo som ho vlastne zabila. Ľúbili sme sa a nedáva mi to zmysel. Posledný dielik do skladačky a možno budem konečne pokojne spať."

Carmen: „A čo tá Liliana?"

Manna: „Asi sa jej ozvem... Hmmm, ale prv potrebujem prečistiť hlavu."

Esma: „Ešte je to ďaleko k jazeru?"

Manna: „Už sme skoro tam."

Esma vytiahla foťák a začala dokumentovať zasneženú prírodu okolo nás. Okrem toho nevynechala ani Carmenine pozadie. Nálada sa zodvihla a čochvíľa sme dorazili na miesto. Bolo to tam nádherné. Jazero bolo do poslednej kvapôčky zamrznuté. Ani som si nestihla uvedomiť, že sa za noc až tak ochladilo. Síce ma štípali líca, ale tomu neprikladám širší význam, keďže som zimomrivá bežne. Carmen neváhala a rozbehla sa šmýkať. Esma sa pridala a popri tom sa snažila aj čosi zvečniť. Ja som si nebola istá, či to riskovať, ale pri pohľade na baby ma strach prešiel. Bláznili sme sa ako decká. Až kým... Carmen vykríkla: „Vlk !" A skutočne, na kameni, na opačnej strane jazera stál obrovský hnedý vlčisko.[13] Pozoroval nás a ani sa nepohol. Čo my vieme nad čím premýšľa? Možno si nás delí na raňajky, obed a večeru. Spanikárila som a utekala späť k brehu. Kamošky tak isto. Samozrejme, pri mojom šťastí som sa o čosi potkla a zletela som na nos. Nadávajúc, vstávajúc, akosi som si nevšimla, že to podo mnou zapraskalo. Kým som sa stihla oprášiť, treslo ma to pod vodu. A kým som si uvedomila, čo sa deje, chytila som taký kŕč od zmy, že mi len rýchlo doplo, že umriem.

Bolesť, ktorá bola skutočne nezvládnuteľná, vystriedali zvláštne zvuky, smiech. Otvorila som oči a nachádzala som sa kdesi pri jazere plnom detí. Korčuľovali sa a hovorili po Rusky. Bola som v prestrojení. Jednoduché vlnené šaty a hrubý šál, ktorý mi zakrýval hlavu i časť tváre. Čakala som Jevgenija. Netrvalo dlho a objavil sa v jednoduchom ľudovom odeve. Toto bolo miesto, kde sme sa schádzali a mohli sme sa nerušene porozprávať. Jevgenij ma informoval, že jeho muži sa snažia zabiť Janu. Je to vraj obtiažne, lebo stále má okolo seba tých cirkevných pajácov.

Jevgenij: „Ona ti neublíži. A naša láska vyhrá!"

Nataša: „Jej banda ma stále špehuje. Čudujem sa, že tu ešte nie sú. Ples je už o týždeň. Ak sa to dovtedy nepodarí, oficiálne vyhlasujete dátum svadby."

Jevgenij: „Podarí sa to. A keby nie, zomrieme spolu a naša láska sa naplní v ďalšom živote."

Nataša: „Nehovor hlúposti! Nik nevie, čo je po smrti. Vražda je hriech."

Jevgenij: „Uteč so mnou, alebo ma zabi, a potom seba. Viem, že ty to dokážeš. Si silná žena."

Nataša: „Znieš zúfalo. Zobuď sa!"

Jevgenij: „Sme mladí. Nemienim po zvyšok života trpieť."

Nataša: „Milujem ťa. Uvidíme, čo zmôžu tvoji muži proti cirkvi. O týždeň sa dozvieme náš osud." ...

POD ĽADOM

Prvý obraz: Opäť bolesť, ukrutná. Dusím sa. Potom otváram oči. Ležím na posteli kdesi, kde to pôsobí trošku uniformovanejšie ako v hoteli. Asi nejaká lepšia nemocnica. Že by som to prežila? Ktosi kráča, počujem kroky.

Esma: „Carmen, zlatíčko, prečo ešte spíš? Včera si mi sľúbila, že mi pomôžeš s výdajom raňajok." ...

Druhý obraz: Voda sa mi pomaly dostáva do pľúc. Už nebojujem. Zvykla som si na bolesť. Trvá to dlho. Opäť otváram oči. Tento krát zvoní budík. Prevraciam sa v prevoňaných perinách a uvedomujem si, že nie som sama. Vedľa mňa leží Carmen. Bože na nebi, hádam som sa len nevyspala s Esminou životnou láskou?! Carmen sa zobudí a usmieva sa na mňa: „Esma, láska, čo sa na mňa pozeráš akoby si videla ducha? Zlé sny?" ...

Tretí obraz: Už necítim chlad. Mám pocit akoby ma chápadlá mrazivej vody pustili a ja som akási odľahčená. Precitnem na známy hlas.

Jevgenij: „Nataša, nehraj chladnú! Poznám ťa."

Som opäť v záhrade. Prituhlo. Jevgenij mi ohrieva ruky a ja sa snažím vymaniť z jeho zovretia.

Nataša: „Už zajtra je ples."

Jevgenij: „Jana je nepriestrelná. Jej muži sú ako z ocele. Ilija zistil, že zajtra ťa majú zabiť."

Nataša: „Je to stratené. Urobím, čo musím."

Jevgenij: „Čo máš v pláne?"

Nataša: „Chceš Janu?"

Jevgenij: „Radšej umriem."

Nataša: „Ak tvoji muži neprelomia ľad, splním ti prianie. Nedokážem a nechcem si predstaviť, že budeš patriť inej. Mal si pravdu Jevgenij. Odpusť mi môj chlad, ale je to maska smútku.                  Áno, dobre ma poznáš."

Rozplakala som sa a nechala sa hladiť po chrbte.

Jevgenij: „Milujem ťa, Nataša. Už od zajtra budeme navždy spolu. Živí, či mŕtvi!"

Konečne som pochopila „prečo". Bola to zúfalá láska s jediným východiskom. Vražda je smrteľný hriech. I tá vyžiadaná.

Štvrtý obraz: Moje telo ostalo pod ľadom. Bol príliš čerstvý a ja pochabá. Alebo my? Kto som? Kto sme?. . . Cítim sa voľná, slobodná, bez tiaže. Alebo ma predsa len čosi ťaží?

Vtedy ktosi jemne zaklopal na dvere. Preľakla som sa. Kto by takto neskoro v noci chodil na návštevu. Najmä, keď bývam minimálne dve hodiny od civilizácie. Váhala som, či otvoriť dvere a či nie. . . Po druhom zaklopaní som otvorila dvere. Pred chalúpkou bol čerstvý sneh a po celom priestore okolia domu sa potulovali havrany. Zopár ich sedelo na prístrešku, ktorý chránil narúbané drevo. Bola hlboká noc. Iné sedeli na stromoch v okolí. Ich krákanie bolo ohlušujúce. Jedna cez druhú. Akoby vo vzduchu čosi viselo. Potom stíchli.

Havrany vraj žijú stovky liet. Zrazu predo mnou stojí Kari ako nádherný dospelý muž. Usmieva sa. Vzal mi ruky do svojich dlaní a po nekonečnom pohľade do mojej duše ma pobozkal.

Odlietajú. . .

 

KONIEC

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


[13] Odkaz na poviedku: „Lenora - biela vlčica". Nájdete tiež na mateasikova.blog.sme.sk

 


[12] Kto iný ako DenissaBlackswan , ktorá samú seba rada propaguje ; )


[8] Odporúčam vyhľadať si na youtube aj s textom ; )

[9] „Eulália - víla padlých anjelov": poviedku nájdete na mateasikova.blog.sme.sk.

[10] Brian Warner, kontroverzný americký rocker. Ľutujem tých, čo nepoznajú, ale googlite : P

[11] Krátky strih na chlapca. Dlhšia ofinka cez jedno oko a na druhej strane vyholený kúsok boku nad uchom.


[7) Historku o Esminom a Carmeninom zoznámení  a „skamošení sa viac" dopíšem na vyžiadanie ; )

 

[5] moderátorka hudobných relácií nemeckého pôvodu veľmi extravagantného neurčitého štýlu obliekania, maľovania i života

[6] Ana: anorexia. Od hudobnej formácie „Silverchair" pieseň „Ana´s song".

 

[3] V prípade, že by niekoho zaujímal podrobný, alebo zbežný opis výstupu, babské rečičky s lesbickým podtónom a opis okolitej prírody, dopíšem na vyžiadanie. Rada pridám aj vaše „nie-moc-strelené" nápady. Smelo do toho!

[4] Odkaz na poviedku: „Lenora_biela vlčica", napísanú v roku 2009 , vydanú v Dotykoch 4/2010. Dostupná tiež na mateasikova.blog.sme.sk

 

[1] „I/E": Intelekčne/Emočne vyspelého...

[2] Sorry Mäkčeň za verejnú dehonestáciu mäkčeňov v mene. Nebolo to myslené v zlom. To len moja poviedková hrdinka čosi melie. Vybav si to s ňou : )

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?