Lenora_biela vlčica

Autor: Denisa Mateašiková | 7.1.2013 o 14:55 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  158x

 

Lenora, biela vlčica


„Už praskla zlatá nádoba! Už duša navždy vzlieta!

Nech zvoní zvon! K tmám záhrobia sa plaví Styxom - svätá.

Niet v tebe sĺz? Plač, Guy de Vere - dnes, lebo nikdy nie!

Hľa - Lenora - chlad nemých pier, tie máry príšerné!

Poď bližšie! Nech znie rituál a nech zbor zanôti

requiem za tú, čo šla v diaľ už v kvete mladosti,

tým väčší žiaľ, že išla v diaľ

už v kvete mladosti!" (E. A. Poe, 2005, s. 28)

 

Odkedy sme sa presťahovali do chalúpky pod Čiernou Horou, môj život sa spomalil a začalo ma pohlcovať zúfalstvo. Nieže by som mala námietky voči voňavému lesu a čistému vzduchu, to nie, ale všetci moji kamaráti zostali v Nitre. Tam som chodila na strednú školu a chcela som aj na vysokú. Obaja moji rodičia tam učili na Kulturológii. Avšak, oni sa znenazdajky rozhodli presťahovať a mne zakázali ísť na výšku. Vraj si dáme všetci pauzu od rušného a stresujúceho života. O rok, o dva, sa aj tak sťahujeme niekde severnejšie, pretože letné teploty na Slovensku, okolo 40 stupňov, sú neznesiteľné a toť vše. Rozhodli, škoda, že mňa sa nik nepýtal - fňuk. L Teraz zvažujem svoj život, čo s ním a čo s voľným časom. Pravidelne sa túlam lesom ... a zvažujem.

 

Rodičia

Moji rodičia sú v podstate skvelí ľudia. Kamaráti mi ich vždy závideli. Opomenúc fakt, že sme presťahovaní bez môjho súhlasu, samozrejme. Na druhej strane, je to aj moja chyba, že sa nechcem socializovať s medveďmi a veveričkami z okolia. J Ale niééé, fakt je, že nie som typ, ktorý si hľadá kamarátov rýchlo a hlavne sám. Radšej počkám, kým si niekto nájde mňa. Ale späť k rodičom a k tomu, prečo sú takí cool. Mama sa volá Elizabeth, ale všetci ju volajú Eli. Otec Erik a všetci ho volajú Erik. Sú veľmi harmonickým párom. Obaja dbajú na ochranu prírody a na živote v súlade s prírodou. Nie sú typickí greenpiece", ktorí sa viažu na ropné vrty, no robia všetko preto, aby aspoň malým kúskom zodpovednosti pomáhali našej Zemi. Od malička sa u nás doma triedil odpad (vždy som vyhrala všetky zbery papiera, pretože mama je aj spisovateľka a otec rád číta noviny). Zelenina a ovocie sa výhradne pestuje, i keď niekedy je to možné len v kvetináčoch. Robíme si kompost a aj strava sa u nás redukuje na BIO a BEZ KONZERVANTOV. O to sa u nás stará mama. Ona je dokonca vegetariánka. Nie taká pochabá, že by sa živila len klíčkami a šalátom, no otec sa s tým doteraz nezmieril. On je klasický chlap = mäsožravec. Obaja sú veľmi ústretoví a chápaví. Proste, nerobia z komára somára a vždy mi dôverovali, takže som nikdy nemala potrebu si to pokaziť nejakými excesmi (to je niečo ako brutálne prešľapy alebo vystrájanie). Mám dostatok voľnosti a podporujú ma vo všetkých osobných záujmoch. Naposledy som sa dala na maľovanie, a keď som to povedala mamine, nakúpila mi všetky druhy farieb od pasteliek po olejové. I love my mum! Čo dodať na záver? Myslím si, že moja mama je krásna žena. Je to ten prírodný typ s plnými tvarmi, jemným opálením, hustými tmavo-hnedými vlnitými vlasmi po pás a opátovými očami. Podobá sa trochu na Diamandu Galás - otcovu obľúbenú hudobníčku. Otec je zdatný chlap. Má silné ruky od roboty, vlasy nosí v cope a má tie najtmavšie oči, aké som kedy videla. A práve tu nastáva môj najväčší problém ...

 

Ja

 

Som Albínka. Jediná v rodine. Je veľmi pozoruhodné, že nemám jedinú pehu, ale moja pokožka je biela ako sneh. Oči mám tiež takmer biele, ale našťastie sa ešte stále dajú označiť za modré. Vlasy mám biele. Tie sa už nedajú označiť ako blond, sú biele. Síce hustota a dĺžka zodpovedajú parametrom aké má moja mama, ale stále neviem pochopiť, ako je to možné. Som rodená anomália a neteší ma to. Viac sa podobám na nášho huskyho Leonarda (podľa Da Vinciho), ako na svojich rodičov.

 

Nový domov

 

Prvé dni po presťahovaní som nevychádzala z domu. Veľa som maľovala - temné gotické krásky umierajúce v náručí bledých upírov (niečo na štýl Victoria Frances - stačí googliť), topiace sa morské panny po zhrešení a vlkov. Vlci ma vždy fascinovali. Od malička som zbierala sošky, obrázky, zošity ..., proste všetko, čo sa vlkov týkalo. Teraz, keď mám 18 rokov, som prestala vysiľovať a zredukovala som to na PC šetrič s fotkami najrôznejších vlkov, hoci najradšej mám aj tak tých severných. Sú krásni a bieli, čo mi pripomína, že nie všetky biele tvory sú škaredé. „Ach ja nešťastný zemepán!" Koniec - koncov sa mám predsa len trošku rada, keďže sa tu o sebe rozpisujem ako o superstar.

Naši sa zmierili s mojim tichým vzdorom veľmi rýchlo. Zrejme si to ani nevšimli. Pomaly ma ten truc prešiel a začala som objavovať tú svetlejšiu stránku „zeleného väzenia". Pokým rodičia vybaľovali a zveľaďovali okolie chalúpky, ja som sa túlala lesom. Náhodou som nikdy nezablúdila a vždy som sa včas vrátila domov. Najkrajšia udalosť sa však stala včera.

Ráno som sa zobudila okolo šiestej. Na terase v prútenom kresle som si pomaly vychutnala žltú - zrnkáč Jacobsku. Potom som si na seba hodila staré plátenné gate, tričko na ramienka a v kristuskách som sa šla opäť túlať lesom. Nebola to veľmi praktická obuv, ale nečakala som, že sa zatúlam ďaleko. Stalo sa. Ako som tak vdychovala vôňu lesa, pozorovala veveričky, ktoré si určite mysleli, že ich nevidím, a bedákala v duchu nad tým, že sa cítim dosť osamelo, dostala som sa na prekrásne miesto. Najdivnejšie na tom bolo, že mi to tu prišlo povedomé. Ako by som tu už niekedy bola. Alebo sa mi tu už niekedy snívalo. Alebo som o tomto mieste snívala cez deň. Každopádne, veľmi ma potešil fakt, že okrem maľovania a čítania, budem mať aj praktickejšiu zábavu.

 

Zázračné miesto

Ťažko sa to opisuje. Človek - praktický by povedal: „Našla som jazero", ale človek - romantický  ako som ja, pri všetkej skromnosti, to ťažko popíše. Takže: „našla som jazero, ale nebolo to obyčajné jazero. Na jeho povrchu tancovali slabé iskričky slnečných lúčov, ktoré presvitali pomedzi stromy a voda v ňom bola taká čistá, že by ste mohli vidieť rybky, nadychovať sa pri hladine. Úžasné!"

Prvá vec, čo som urobila, bola trochu pochabá. Zhodila som zo seba šaty a skočila som doň. V pohode, som dobrý plavec, a keby sa mi náhodou niečo stalo, tak som zmierená s tým, že za to môže vodník a byť jeho družkou by bola väčšia sranda, ako život v post - modernej dobe. No nie? Mimo to, bola som nahá, ale koho to trápi? Jedine zopár cudných rybiek, ktoré plávali som mnou a tiež boli nahé, tak sme si nemali čo závidieť. Ten pocit po skoku do vody bol neopísateľný. Chlad mokrej tekutiny mi dal do pozoru všetky časti tela, tak som sa razom prebrala a začala o dušu plávať. Po chvíľke som sa odvážila preskúmať aj dno. Nič nečakané som neobjavila, iba som sa uistila v tom, že tu nie sú víre, keďže som stále nažive.

1 pre mňa : 0 pre vodníka (1:0).

Po tom ako som si zaplávala, vyšla som na breh a obliekla šaty. Žmýkajúc si vlasy, uvedomila som si, že nie som sama. V prvom momente ma zalial strach, ale netrvalo dlho a odlial to pocit, že som v bezpečí. Na druhom brehu, na kameňoch popri jazierku, hrdo stál vlk. Prestala som sa hýbať a kútikom oka som ho pozorovala. Bol skutočne majestátny. Mal hnedo - bronzovú srsť a vyzeral tak na dospievajúce vĺča. On ma tiež pozoroval. Odhadla som ho skôr na zvedavého, ako na vyhladovaného. Napriek tomu mi nebolo všetko jedno. Podľa mojich znalostí vlci vedia plávať a bežať naboso s kristuskami v ruke naprieč lesom, sa mi nechcelo riskovať. Asi vás už zaujíma, ako to celé dopadlo. Povedala by som, že veľmi neočakávane. Môj vlk skočil do vody a plával smerom ku mne. Vôbec som sa nebála, skôr mnou trhala zvedavosť, či ma roztrhá hneď alebo ho ešte stihnem aspoň pohladiť. Doteraz som nevidela vlka naživo. Naši povedali, že ZOO je týranie zvierat, tak som ich nechcela raniť tým, že tam pôjdem napriek poznaniu ich názoru. Anyway, vynahradila som si to teraz. Až na to, že môj vlk v polovici jazierka zastal a ostal ma pozorovať, kým si ma dobre neohliadol. Ako skončil, tak sa otočil, rýchlo vyskočil na breh a bežal späť do lesa. Bol to neuveriteľný zážitok a ani som nemala potrebu o tom niekomu  rozprávať. Ešte by som prišla o možnosť prírodného kúpania zdarma počas týchto dlhých letných horúcich dní.

Domov som sa vrátila akurát včas na neskorý obed. Bolo 14 hodín. Mama servírovala zeleninovo-syrový šalát  s tofu. Otec si samozrejme pridal slaninu na cibuľke. To by nebol on. Leonarda som kŕmila ja. On bol tiež skôr na mäso, tak dostal nejaké staršie špekačky.  Po obede som vzala maliarsky stojan a v záhrade pred domom som si vytvorila ateliér. Myslela som na to zázračné miesto a na môjho nového kamaráta resp. skoro-kamaráta vlka. Určite sa tam vrátim, hneď zajtra.

 

Maľba

Trvalo mi chvíľu, kým som si uvedomila, čo maľujem. Zaujímavé bolo to, ako dobre som si pamätala detaily toho miesta. Zaujímavejšie však bolo to, čo sa stalo potom...

Mamina mi asi okolo piatej doniesla olovrant - ríbezle s práškovým cukrom. To je vám ale pochúťka! Ja som strašný labužník a myslím si, že keď budem staršia, tak sa mi to riadne vypomstí. By the way, toto nie je jadro veci! Práve som dokončovala vlka, keď som začula mierne zhíknutie mojej mamini a uvidela rozsypané ríbezle pri mojich nohách.

Lenora: „Mami, čo sa deje?"

Mamina (Eli): „Ale nič, len som si spomenula...vieš čo, asi som unavená."

Zbierala tie ríbezle a videla som na nej, že slzy má na krajíčku.

Lenora: „To ťa tak dostal ten obrázok?"

Snažila som sa žartovať, ale to už bola úplne bledá. Mamina sa snažila usmiať, ale ona sa vôbec nevie tváriť, že je všetko OK, keď je to KO. Radšej som jej pomohla a nechala som to tak.

Po dokončení maľby som sa schovala do izby. Rozhodla som sa pre nejakú good muzičku, tak som do kompu hodila „Type´o´negative". Všetci v rodine sme totiž zaťažení  na rockovú hudbu. Mamina je skôr na experimentálnu, ako napr. „Nine inch nails" a otec počúva všetko okolo „Led Zeppelin" až po spomínanú „Diamandu Galás". No, a ja som prívrženkyňa gothic-rocku. Teraz fičím na novom albume od „Lacrimas Profundere", ale potrebovala som zmenu a „Type ´o ´negative" je klasika. Leonardo je asi tiež milovník gotiky, bo akonáhle si pustím hudbu, docupká ku mne do izby. Paráda! Mojím zámerom však bolo pustiť sa do nejakej dobrej knihy. „Alica v krajine zázrakov" asi po miliónty krát bude správna voľba. Nieže by som nemala čo čítať, mamina je knihomoľ, ale Alicka je moja najobľúbenejšia.

 

Čas plynie

Ráno ma zobudil budík s melódiou „Beseech: Endless waters"we´ll never see the sun go down ♫♪♫♪la la laa...Trochu depresívny text;  no napriek tomu vidím práve východ slnka, takže západ už nejako dožijem. Plánom na dnes bolo opäť dačo hodiť do úst, vychutnať si zrnkáča v pohodlnom kresielku a zatúlať sa až k mojej osobnej plavárni.

Okolo 8. hodiny som už kráčala lesom v mojich favorite kristuskách a starých zelených šatoch. Cestou som ešte doplnila zásoby lesnými jahodami. Bolo ich tu toooľko, že som neverila vlastným okáľom. Na mojom zázračnom mieste očakávane nik nebol. Bývali sme pomerne hlboko v lese, tým pádom toto miesto bolo pomerne hlboko-hlboko v lese. Opäť som zopakovala šokovú terapiu a už som si slobodne plávala pomedzi slnečné lúče a v hlave som si spievala „For my pain: Sea of emotions"Lost in the dark eyes. I have seen your shadow world. Moments of madness♪♫♪♫la la laa...Popri užívaní si samoty a romantických predstáv v mojej hlave som si ani nevšimla, že ma niekto pozoruje. Tentokrát to nebol vlk, ale celkom pohľadný mládenec zhruba v mojom veku. Mal opálenú pokožku, hnedo-medené vlasy a opátové oči. Stavila by som sa, že ich vyškriabal mojej mame, ale asi boli jeho. Zaškeril sa na mňa štýlom, že: „Ha ha, ty si nahá!" a otočil sa. Využila som to a rýchlo som na seba hodila šaty. Keď som sa otočila, už tam nebol. Videla som len mih za stromom a obrysy bežiacej postavy. Rozbehla som sa za ním, sama neviem prečo, ale on bol neuveriteľne rýchly. Bežiac pomedzi stromy, nohy celé zráňané, zrazu: „BUM!"

Lenora: „Áuu...ty si kto?"

??????: „Volám sa Emily a žijeme tu s rodinou v lese. Nevidela si ma?"

Zaškerila sa presne ako ten chlapec pri jazere.

Lenora: „Nie, ja som...prepáč...nechcela som ťa knock-out na zem."

Emily: „To je v pohode...Nevidela si náhodou chalana v tvojom veku. Hnedé dlhšie vlasy. Zelené oči, ako ja.(?)"

Skutočne, toto dievča má presne také oči ako on. Aháá!

Lenora: „Videla. Práve za ním bežím opýtať sa, prečo ma špehuje pri kúpaní."

Emily: „Ha ha ha, To je môj brat Kamil. Je samotár a stále sa dakde potuluje, nikomu nič nepovie."

To mi niekoho pripomína (akože seba), ale to si nechám radšej pre seba.

Emily: „Prepáč, ak ťa naplašil."

Lenora: „To nie, len som si myslela, že som sama. Bola som nahá."

Povedala som zahanbene.

Emily: „Ahááá, táák." Zasmiala sa.

„Môžeme si to zopakovať? Dlho som neplávala."

Lenora: „Takže budeme kamarátky?" Žmurkla som na ňu.

Emily: „Už sme J" Podala mi ruku a bežali sme sa okúpať. Času na spoznávanie máme stále dosť.

 

Emily

Odkedy sme sa presťahovali do chalúpky pod Čiernou Horou môj život sa zmenil - zúfalstvo vymizlo a ja som konečne spoznala skutočnú krásu života. Niektorí tomu hovoria Boh, iní príroda, či harmónia. Stalo sa to hneď ako som spoznala Emily. Už sú to dva mesiace a stále zažívame nové dobrodružstvá. Učíme sa jedna od druhej naše zručnosti a pátrame po nových rozprávkových miestach v našom lese. Dá sa povedať, že sa z nás stali najlepšie kamarátky.

Emily ma naučila háčkovať. Hneď sme si uháčkovali rovnaké svetríky až po kolená. Ja som ju naučila maľovať. Ani to nebolelo. Je talentovaná. Podnikli sme množstvo výletov do hôr, ku nám, aj ku nim domov. Škoda len, že jej brat sa nám celý čas vyhýbal. Emily tvrdila, že bol vždy samotár. Presne ako Lienkin syn. Oni majú veľmi zložitý rodokmeň. Radšej ho rozpíšem:

 

Najlepšie kamarátky

Babka Lienka                                            a                                                 Babka Elena

mala syna

Kamil starší + syn Juraj +       si vzal Júliu

 

/                                                                                    a majú deti Emily a Kamil mladší

/

/→ jeho žena ušla po tom, ako zistila, že umrel

Dobre, tak to nebolo také zložité. Ide o to, že Emily žije s bratom, maminou a babkou Lienkou. Pomáhajú si v prežití. Škoda, že ja nepoznám moju babku. Obom rodičom zomreli matky moc mladé. Späť k Emily → okrem toho, že si neskonale rozumieme; máme podobné črty a stavbu tela. Ona je však opálenejšia, má tmavo hnedé pevné dlhé vlasy; a nikdy sme nemali problém vymieňať si naše skromné oblečenie. Taká malichernosť! Ale je to milé. Sme ako jing - jang. Ja Albínka - ona tmavá; ja blond - ona bruneta; ja zadumaná - ona večne usmiata. Prežili sme spolu krásne časy.

Kamil

 

Ako už všetci vieme/te, je to Emilyn brat. Ona sa stále sťažuje, že  odkedy ma spoznala, Kamil sa zmenil. Stále ju prosíka a podpláca, aby mu dovolila chodiť s nami na výlety. Vraj aj chodí, Emily sa vždy tajomne usmieva, ale pod jednou podmienkou.  Je divná. Okrem môjho skoro-kamaráta vlka som poblíž nás nezazrela žiadnu inú osobu. Emily je v poslednej dobe zvláštna. Raz mi povedala: „Lenora, jedného dňa ti poviem niečo, čo navždy zmení tvoj život i pohľad na našu rodinu, ale dovtedy...Ha ha haa...." Rozosmiala sa a nejako to zahovorila. Asi si len robila srandu, ako obvykle. Ona je také šišvorča (to je človek, ktorý je šiši, ale takým milým spôsobom), preto ju mám rada.

Zase som mimo (to bude tým Crno VinomJ), hovoríme predsa o Kamilovi. A je tu dôležitá zamlčaná informácia. Od doby, kedy som ho prvý krát uvidela až po dnes (hoci čas je len „tu a teraz" a nič iné, ale to predbieham) sa mi s ním snívajú čudné sny, kde vystupuje aj môj skoro-kamarát od jazera → V hlbokom lese znejú výstrely. Ja sa topím. Ale nie v jazierku. Medzi ihličím, pôdou a vzduchom lapám po dychu, ktorý uletel z mojich pľúc. Kamil ma zachraňuje. Hádže ma do vody, farieb dúhy a skáče za mnou. Počujem výstrel a odrazu namiesto Kamila leží na hladine vody postrelený vlk. Prebúdzam sa mokrá a rozrušená. Sú štyri hodiny ráno, waaw.

Čo teraz? Dáme si Deli, alebo rozriešime záhadu môjho sna? Študujem Freudov „Výklad snov", ale uspokojivú odpoveď nenachádzam. Púšťam si na kompe potichu „Diamandu Galás : Do you take this man", a snažím sa zaspať. Zrazu sa rozbije sklo. Nie je to súčasť songu, ako vzdychy vo „Fuck Frankie" od Marilyna Mansona, ktorý napísal resp. navzdychal túto pieseň z pomsty k ich manažérovi, či ku komu. Pomaly zodvihnem hlavu a čumím na okno. Zisťujem, že je rozbité a nie je to sen. Je to Kamil. Vliezol mi do izby pomocou toho rozbitého okna a pozerá sa na mňa ako nepríčetný.

Lenora (šepká): „Si v poriadku? - Šibe ti? - O čo ti kráča?"

Kamil: „Lenora, nemôžem už takto ďalej žiť! Ako sa snažím, tak sa snažím, ale Emily ma k tebe nepustí, lebo sa bojí...som príliš...povedzme, že úprimný."

Lenora: „Rozbil si nám okno, ty trdlo? A to pre to, že mi potrebuješ povedať, aký si úprimný?"

Kamil: „Nie, blázniš? Nie som blázon!" (stále hrá „Diamanda: song Tony")

Lenora: „Tak, o čo kráča?...Rušíš mi jednu z mojich obľúbených piesní a mimo to aj spánok."

Zdrapil ma za ramená a začal ma tak vášnivo bozkávať, že som si ani neuvedomila ako v pohode som spolupracovala. Bola to moja prvá francúzska pusa a ešte k tomu taký krásavec. Jeho opátové oči na mňa divoko hľadeli a ja som mu prstami vo vlasoch prechádzala zátylkom a omámene šepkala: „Miluejm ťa!" (album „The sporting" si ďalej  pošepkuje v kompe) Skočil po mne a začal ma bozkávať divšie a divšie od hlavy po päty, ale našťastie sa uvedomil včas; lebo mne to akosi nešlo; a prudko odskočil meter odo mňa.

Kamil: „Fu, ani som si nemyslel, že je to tak strašne silné. Ale prv ako sa rozhodneš, že ma skutočne miluješ, musíš o mne vedieť pravdu."

Skočil späť na posteľ, ale odrazu tam namiesto neho ležal ktosi iný = môj skoro-kamarát vlk. Hneď mi všetko docvaklo! → Kamil je ten vlk a Emily a zvyšok jej rodiny asi tiež. To je tá skutočnosť, ktorá má zmeniť môj pohľad na jej rodinu.

 

A to ešte nie je všetko

Zobudila som sa neskoro, na svoje pomery, lebo bolo už desať hodín. Môj nový

už-priateľ Kamil zmizol a okno nebolo rozbité. Asi sa mi to len snívalo. Avšak, keď som sa lepšie prizrela tomu oknu, bolo nanovo vsadené sklo (rýchla práca, hmm). Vonku na terase na mňa čakala Emily. Napchávala sa maminou bublaninou, pila kávu a pri nohách jej spokojne buvkal Leonardo. Keď ma zbadala, ponúkla ma kávou a spustila: „Mrzí ma to. Nevedela som, že to zoberieš tak v pohode. Akože, mohla som to predpokladať, ale akosi...neviem, čo povedať. Nechcela som ťa vystrašiť! Mám ťa skutočne rada!"

Lenora: „Žiadny problém! Nie každý sa môže pochváliť s tým, že sa kamaráti s vlkmi. Dokonca, že s jedným chodííí J" Začala som sa smiať, lebo Emily úplne stuhla.

Emily: „Čože? Tým sa nepochválil?"

Lenora: „Však sa na neho nehnevaj!" Zaprosíkala som a ona sa zasmiala, že nakoniec to ani nebolelo a pchala sa ďalším koláčom. Dala som si tiež. Nieže mi všetko zje J Obe máme riadny apetítJ

Emily: „Dnes ste ku nám pozvaní na obed. Lienka pečie, mamina varí. Tete Eli som to už povedala, kým si spala. Potešila sa."

Lenora: „Super, aspoň sa naši konečne spoznajú!"

Emily: „Kamil tam bude tiež, ak by ťa to náhodou zaujímalo. Len zbehol odbrigádovať to sklo ku sklenárovi z dediny. Na obed má voľno, ale ešte dva dni bude makať." Zasmiala sa.

„Blázonko, ten môj bráško."

Spoločný obed

Okolo druhej sme dorazili na neskorý obed k druhej lesnej rodinke. Kamil ma čakal pred domom. Žmurkol na mňa a dal mi jemný bozk na ústa. Naši už všetko vedeli od Emily, teda nie úplne všetko → vlčiu identitu pre istotu zamlčala.

Obed sa podával pred domčekom na drevenom sedení. Všetci sme tam už boli, okrem babky Lienky a Emilinej mamini, ktoré ešte dozerali na brusnicový koláč. Keď však došli, stalo sa niečo nečakané. Pri pohľade na moju mamu zbledli a babke vypadol pekáč z ruky. Mamine vyhŕkli slzy. Všetky tri sa s plačom objali a niečo si šepkali. My ostatní sme nechápali, čo sa deje. Pri obede sa však všetko vysvetlilo a mne sa konečne po 18. rokoch uľavilo.

 

Tajomstvo

Pred 18.rokmi žila moja mamina v oblasti Slovenského raja. Zamilovala sa do nádherného albína Kamila. Bol to Lienkin syn. Mal najlepšieho kamaráta Juraja. Obaja mali zvláštnu vlčiu anomáliu, tak ich to zblížilo. Môj otec mal sivo-bielu srsť a Juraj bol hnedo-bronzový; Kamil (mladší) je vraj celý on. V tom čase sa aj Juraj zaľúbil do Júlie, maminej najlepšej kamarátky. Vyzeralo to tak, že ich čaká krásny a harmonický život. Dokonca Eli a Júlia naraz otehotneli. Stala sa však rodinná tragédia, ktorá navždy poznačila ich životy.

Môjho pokrvného otca Kamila a Juraja zastrelili. Naháňali sa v blízkosti jazera, kde zbadali topiace sa dieťa. Inštinktívne skočili do vody a vytiahli ho na breh. Zabudli však, že majú vlčiu podobu. Poblíž sa potulovali poľovníci. Keď zbadali dvoch vlkov, skláňajúcich sa nad dieťaťom, zastrelili ich v domnienke, že mu chcú ublížiť. Mama to nezvládala a doslova utiekla do Nitry, kde začala študovať. V škole sa spoznala s Erikom. Vychovával ma ako svoju dcéru a nikdy mi pri ňom nič nechýbalo. Je to stále môj otec, i keď nie biologický. Osemnásť rokov sme žili v Nitre a zhoda-náhod poslala moju mamu späť do lesov. Presne na miesto, kde odišla Júlia s dvojvaječnými dvojčatami Kamilom (mladším) a Emily. Babka Lienka a Elena jej pomáhali dlhé roky. Babka Elena zomrela minulý rok a odvtedy sú už len traja.

Bolo to nádherné   zistenie, že mám babku. A čo bolo najlepšie, konečne som vedela, prečo som Albínka. Mám pred sebou ešte dlhé obdobie zbližovania a zisťovania viac o svojich koreňoch. Ak sa mi pošťastí, raz sa pridám i k vlčím dvojčatám inou anomáliou. Kto vie. Som si však istá, že odkedy sme sa presťahovali do chalúpky pod Čiernou Horou, môj život sa zmenil k lepšiemu. Čo prinesie budúcnosť netuším. Avšak, existuje iba „tu a teraz", tak koho zaujíma prázdny ľudský pojem „budúcnosť".

 

The End

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?