Moiry

Autor: Denisa Mateašiková | 3.7.2012 o 14:37 | (upravené 6.8.2013 o 14:45) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  128x

 

MOIRY[1]


„Veľká je smrť.

Do smrti klesá

náš úsmev, náš jas.

Keď nad splnom života začneme plesať,

rozplače sa

naplno v nás."[2]


Utiekla som z toho domu pri pobreží. Slnko neľútostne pálilo, no husté sivé mraky zakazovali čo i len jednému lúču, aby osvietil túto zabudnutú krajinu. Utiekla som z toho prašného a dusného domu plného ľudí, no zároveň vyžarujúceho osamelosť bezčasovosti. Utiekla som zo schátralej stavby, ktorá držala pokope len vďaka bezvetriu, bezpočasiu, bezzmeny. Len dusno sušilo staré múry a dopomáhalo k pomalému odumieraniu posledných pozostatkov hmôt v mojom živote_bezživota. Ľpela som na majetku, nábytku, šatičkách, čačkách a iných bezvýznamných mačkažákoch (haraburdách). Ale Atropos[3] mi to spočítala. Uväznila ma v časovej tiesni, kým si uvedomím vlastnú podstatu. Zakázala mi zomrieť i žiť. V mojom okolí sa pohybovali iba bezduché „osoby" so skleným pohľadom, no zato v nádherných šatách a doplnkoch. Trest za moju pýchu. Zrkadlo mojej pozemskej duši. Peklo nadzemskosti.

Celé dni som sledovala, ako sa dom plní prachom. Ako zapadá, prach padá, víri sa v rôzne fantazijné tvary, ktoré z času na čas ožívajú a strašia ma. Pohľad na paničky a dáždničky ma dávno omrzel. More je mŕtve. Slnko nie je, iba suší...

Nedávno som ležala na pomyseľnej posteli. Dusila som sa parfémovanými časticami odumretých ľudských čiastočiek pokožky a sledovala som zas tie tvary. Asi pol metra nad mojou hlavou sa vlnili vo vlnách mora, a potom sa upokojili. Nie, nebol to des, len zmierenie sa. Napadli útroby môjho tela z Teba. Zmysly otupeli. Neposlúchali. Potešila som sa, že možno nadišiel koniec môjmu nekonečnému zatrateniu. Nenastal.

Až raz. Jedného zaduseného dňa. Náhodne sa objavila Lachesis[4]. Sedela som na piesočnatom brehu bezmenného mora. Ruky zaborené vo vlhkom piesku. Nohy obmývané sivou hmotou. Melancholicky som dumala nad silou Klotho[5]. Či vôbec má zmysel ísť ďalej, či nový život na Zemi nespočíta všetky hriechy mi (?) Či toto je očistec mojej duše, alebo príde skúška ešte nabudúce (?)

Jeden oslobodený lúč slnka mi zasiahol hruď a vypustil nočné Mory. Potrhané krídelká malých motýľov, ktoré za nič nemôžu, sa o preteky drali k zdroju svetla. Keď sa dotkli neba, spršali do mora ako farebná dúha. Obe strany boli spokojné. Ja, pretože ma opustili. Ony, pretože boli slobodné.

Sklopila som zrak a všimla som si, že moje telo sa začína rozpadať. Ruky sa zosypali do piesku ako efekt z presýpacích hodín. Potom nohy, trup, tvár, všetko... Keď skončila dematerializácia, začala rekonštrukcia. Náhodne sa objavila Lachesis. Priplávala s prvou vlnou po tisíckach rokoch. Pozostatky sivých odtieňov si vytriasla z vlasov a opatrne pristúpila k mojej existencii, ešte počas rekonštrukcie. Sledovala som oba javy bezdychu. Moju rekonštrukciu a jej charizmu.

Biele vlasy po lýtka zahaľovali dokonalé obrysy tela. Oči farby oceánu a pokožka biela ako sneh. Takže nádej je biela. Vždy som mala rada sneh. Teda, kým som ešte žila v materiálnom svete na Zemi. Ale i rezignácia má bielu farbu.                                       Ľahla si na piesok a naznačila mojej duši, aby si vzala jej telo. Splynuli sme v jeden celok. Naše spojenie zrodilo Klotho. Jej beloba a pozostatky temnoty v mojej duši dosiahli cyklického zrodu. Zrodila som sa v dedičnom hriechu. Toto bol ten moment, ktorého som sa obávala. Náhoda máva nečakané vyústenia. Ja som predsa chcela ostať biela! Rozhorel sa však vo mne oheň životných právd. Pravda vždy vyjde najavo, takže opäť niet úniku.

Som Klotho. Červená sestra čiernej Atropos a bielej Lachesis. Pripravená na zrodenie v nedokonalého človeka. Pripravená dopykať za svoje hriechy a onemieť[6], aby som opäť našla reč v nekonečnosti, aby som opäť stratená a nájdená prežívala svoj osud.

A tak som znovu našla reč. Duša pamätala dávne časy. Pýcha už nebola mojou dôvernou priateľkou. Život som prežívala pokojne a pokorne. Vyštudovala som Múzické umenia a kompozíciu. Ako uznávaná multiinštrumentalistka som sa dlho pohybovala medzi štyrmi stenami môjho malého bytu vo Florencii a medzi sálami plnými umenia. Čistota môjho bytia sa kryla až s detskou naivitou. Bola som šťastná. Čoskoro som sa vydala. Vtedy som dospela a uvedomila som si svoj pád.

Manžel bol divadelný a filmový režisér. Charizmatický muž na mňa zapôsobil galantnosťou a príjemným vystupovaním. Bola to maska. Vykľul sa z neho bezcitný žiarlivý záletník, pre ktorého som bola čisto iba ozdobou na spoločenských akciách. Žiadna z jeho mileniek nebola taká krásna a inteligentná ako ja. Áno, karma je neúprosná. To, s čím som minulý život tak sympatizovala, sa mi stalo prekliatím. Bola som jeho domáce zvieratko, ku ktorému sa nik nemohol priblížiť, okrem služobníctva. Bezducho som prežívala pri krídle a siahodlhých telefonátoch s mojou najlepšou kamarátkou. Nemohla som sa s ňou osobne stretnúť. Bola feministka.

Jedného dňa, vyzerajúc ako každý iný, to celé vyvrcholilo a ja som opäť onemela. Kráčala som po schodoch do suterénu našej vily. V miestnosti vpravo manžel nacvičoval nejaké kabaretné predstavenie so študentmi herectva, ktorých sem-tam externe učil. V miestnosti naľavo sedela polonahá blonďavá modelka, ktorú niekto fotil. Manžel ma poslal do obývačky. Vraj ešte potrebuje niečo prediskutovať so slečnou XY ohľadom plagátu k predstaveniu. Odišli do spálne. Nič som mu na to nepovedala. Nemalo to cenu.

Ako som tak stála neďaleko krídla, služobná ohlásila príchod môjho starého priateľa Nikolasa.  Nevideli sme sa už zopár rokov. Príliš nadšene som ho objala a rozplakala som sa. Povedal mi, že vie ako žijem, a že je tu, aby mi pomohol. Začal ma bozkávať a ja som ustupovala ku klavíru a bránila sa. Našťastie sa objavila naša ochranka, nanešťastie i môj manžel. S úsmevom na perách odprevadil modelku k dverám a následne sa obrátil k Strážcovi a pokojne rozkázal: „Na kašu:" Bol to strašný pohľad. Obrovský chlap doslova prizabil Nikolasa. Kričala som a chcela som vtrhnúť medzi nich. Manžel mi chytil ruky za chrbtom a prinútil ma pozerať sa na toto strašné performance až do konca.

Na mojom krídle ležalo krvavé mäso bez tváre. Stále dýchal. Bolo mi zle. Obeleli mi vlasy hrôzou a zrazu som onemela. Utiekla som z toho domu pri pobreží. Karma je neodvratná. Odpykala som si svoju povrchnosť minulosti. Moiry dokonali svoju prácu, snáď. Uvidím(e), čo nás čaká v budúcnosti. Snáď už menej rán...

Som Klotho. Červená sestra čiernej Atropos a bielej Lachesis. Pripravená na zrodenie v nedokonalého človeka. Pripravená dopykať za svoje hriechy a onemieť, aby som opäť našla reč v nekonečnosti, aby som opäť stratená a nájdená prežívala svoj osud.

KONIEC

 

 


[1] Moiry - sestry predstavujúce osud

[2] RILKE. R.M. 1979. Piesne o láske a smrti. Str.33

[3] Atropos - Neúprosná

[4] Lachesis - Náhodná

[5] Klotho - Dedičný hriech

[6] Nemota/nemosť - v zmysle zobrazenia Smrti

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?