Cintorín kamenných sŕdc

Autor: Denisa Mateašiková | 7.2.2012 o 11:07 | (upravené 8.8.2014 o 13:15) Karma článku: 4,05 | Prečítané:  375x

 

Cintorín kamenných sŕdc

„Rozpamätajte sa, čo videli sme, milá

v to sladké ráno leta raz:

Mrcina príšerná v zákrute cesty hnila

Na márach štrku mraziac nás.

A slnce pražilo do tejto prašiviny,

Sťa rozpad zrýchliť chcelo by

a vrátiť prírode pôvodné prvky hliny

z demontovanej podoby...

Ach, takou budete i Vy raz celkom iste

jak puchu plná mrcina,

hviezdička mojich snov, slniečko moje čisté,

anjel môj, moja jediná..."

(Charles - Pierre Baudelaire: Mrcina. www.bladestalker.estranky.sk/danky/literatura/baudelaire-charles-pierre---basen-mrcina (13.1.2012))

 

Kultúrna akcia zrušená! To som si hneď mohla myslieť. Plno znepokojených pubertiakov, sediacich okolo mňa na schodoch, uvažuje čo s načatým piatkom. Kamarátka Hviezda, ktorá ma vytiahla do tohto chaosu veľkomesta si naplno užíva spoločnosti opačného pohlavia v jej veku. Mala som ostať doma v horách. Vychutnávať si nepriaznivého počasia pri dobrom čaji a literatúre. Vylákal ma Moliérov Mizantrop, inak by som do mesta nezišla. Asi to mám po rodičoch. Obaja sú silno asociálni. Mamina sa ma aj snaží aspoň raz - dvakrát do mesiaca vypudiť z domu. Teší sa, že Hviezda je môj pravý opak = kamarátska, otvorená, rada nadväzuje nové známosti. Ja si nemám veľmi čo povedať s mojimi rovesníkmi. Možno je to aj tým Snom. Stále sa opakuje. Nedesí ma, no čakám na Neho. Podľa Hviezdy to nie je zdravé a čoskoro sa scvoknem. Je možné, že už sa to stalo.

Hviezda: Radana, nesmúť a pridaj sa k nám! Zoznámim ťa.

Toto je Andrej. Študuje dačo s písaním.

A toto Adam. On študuje hudobnú kompozíciu.

Radana: Teší ma. Radana Ladomíra Zelesná.

Adam: Obe máte veľmi neobvyklé mená. Aj ty - Hviezda Dúha Jasná.

Hviezda: Naši rodičia majú veľmi silné cítenie s prírodou, a zároveň zmysel pre kultúru a tradície. Pre naše mená sa rozhodli z toho dôvodu, aby sme pamätali na našu Matku Zem, z ktorej sme vzišli, a tiež na slovanské korene.

Radana: Pekne si to povedala.

Andrej: Úžasné! Musíte mať veľmi inteligentných rodičov.

Adam: Súhlasím.

Hviezda: A čo podnikneme, keď zrušili divadlo? Pôjdeme na ten jazz, Rada? Vraj neďaleko odtiaľto hrajú nejakí kamaráti tu prítomných.

Radana: Ja sa radšej prejdem po meste. Dočítala som sa, že tu majú veľmi pekný starý cintorín. Je tam aj zrúcanina gothickej katedrály. Teraz večer tam musí byť veľkolepá historická atmosféra.

Andrej: Nemôžem s tebou úplne súhlasiť. Počul som o tom mieste rôzne temné príbehy. Okrem toho, pozrite sa aké je vonku počasie. Nie je nič horšie ako mokrý sneh. A stále padá a topí sa - je to ďaleko.

Radana: Ty študuješ písanie? Teba by tieto miesta mali inšpirovať!

Andrej: Práve preto viem o tom mieste. Bol som tam. Ešte sa iba zvečerievalo a už som ma pocit, že nie som sám. Radšej som odišiel.

Hviezda: V každom prípade sa rozhýbme, lebo o chvíľu nás vyhodí pani upratovačka. Už po nás nejaký ten čas gáni.

Radana: Ja idem na cintorín. Aj tak potrebujem byť sama. Usporiadať si myšlienky, že čo ďalej so svojím životom.

Andrej: Sama nepôjdeš.

Adam: Pôjdeme s tebou a na mieste sa rozhodneme, či sa ešte vrátime do mesta alebo sa ubytujeme v tej štvrti. Vďaka tým povedačkám o strašiakoch je tam celkom lacno.

Cintorín kamenných sŕdc sa nachádzal hodinku pešo z centra mesta na sever. Nakoniec som sa zmierila so spoločnosťou. Cestou sa vtipkovalo a rozoberalo sa umenie, takže ubehla rýchlo. S Andrejom sme si sadli, ľudsky. Je vnímavý a múdry chalan, no urobil osudovú chybu. Došli sme na koniec chodníka a k cintorínu sa šlo ďalej cez krovinaté pole, navyše sa povrch kopcovito klonil. Šmykla som sa a ako sa ma pokúšal zachytiť, tak spadol so mnou. Pohľady sa nám stretli a ja som pocítila nesmiernu ľútosť, že nemôžem milovať takéhoto príjemného a pekného človeka. Andrej si to zle vysvetlil a pobozkal ma. Vyslobodila som sa z jeho objatia, rýchlo som vstala a stále v šoku, cez slzy ľútosti mu hovorím:

Prepáč mi, nemôžem, mám priateľa. Je to veľmi inteligentný a vážený mladý muž. Miluje ma, som mu všetkým. Aj ja ho milujem, nerada by som zradila jeho dôveru a zranila ho. Viem, že sme si súdení... a ... prepáč mi.

Adam a Hviezda boli tohto celého svedkami. Vyjavený Andrej ostal v zablatenom mokrom snehu celkom paralyzovaný. Adam vystrel ruku na náznak toho, že mu pomôže vstať. Hviezda utekala za mnou. Nahnevane a uľútostene zároveň mi začala vyčítať moje údajné fantazmagórie.

Hviezda: Uvedomuješ si, že ti obyčajné sny zasahujú do normálneho životného fungovania. Ty nemáš priateľa, Rada! Je to len sen. Aj keď na pokračovanie... ale predstav si, čo by si o tebe hocikto pomyslel, keby vedel, aká je pravda.

Radana: Sľúbil mi, že sa čoskoro stretneme v mojom súčasnom živote. Je mi s ním dobre. Nerada sa prebúdzam  do trpkého rána, do trpkej každodennej reality. Nepatrím sem... som úplne mimo tohto storočia. Nemať teba, rodičov a únik v knihách...

Hviezda: Ani to neskús dopovedať! Vieš, že ťa mám rada, ale toto už je na prášky.

Radana: Nechajme to. Keď budeme samé, poviem ti viac. Poslednú noc som mala veľmi pútavý a dôležitý rozhovor. Sľubujem, že ak sa do troch dní nestretneme, ako sľúbil, dám ti už s tým pokoj.

Hviezda: Prajem ti to, aj keď pravdepodobnosť je mizivá. Potešilo by ma, že nie si šibnutá. (smiech)

Radana: No, díky Hea. Teší ma, že mi veríš. (smiech)

Popri tejto viditeľne uvoľnenej atmosfére sa opäť pridali chalani, ktorí predtým zdvorilostne zaostávali. Samozrejme, ani jeden sa nedozvedel „pravdu" o mojom ne - priateľovi.

II.

Zacítila som pach mokrej zeme, kamenia a zvláštnu povedomú vôňu. Pred nami sa týčila zrúcanina katedrály vo veľmi žalostnom stave. Vitráž už nezostala ani len jedna, steny sa rozpadávali a na mieste, kde predtým majestátne hrozila brána už zostali len zpráchnivelé a slabé trámy. „Žalostný to stav." : pomyslela som si. Napriek tomu som kráčala ďalej ako zhypnotizovaná. Kamaráti zaostávali, no pokračovali za mnou.

V katedrále je ticho, vlhko, prach obliepa kamenný základ stavby. Počujem si vlastný dych. Mojej pozornosti neuniklo, že tu nie sme samy. Je tu ešte zopár osôb, ktoré sa ticho venujú svojej činnosti. Dve slečny, trochu staršie odo mňa, sediac na kamennom múriku, češú si vlasy. Starší pán za oltárom resp., toho čo z neho ostalo, potichu číta knihu. Je tu ešte jedna osoba s kapucňou na hlave. Sleduje kútikom oka náš skromný sprievod. Tvári sa, že je zaujatá češúcimi sa dievčinami. Ja sa tiež tvárim, že si ich nevšímam, no stále mám čudnejší a čudnejší pocit. Akoby sa okolo mňa vírili zemské výpary a začal sa mi vyjavovať nový svet, iný svet...

Otočila som sa smerom k ostatným za chrbtom. Náhodne sa mi stretol pohľad s kapucňovou osobou. Od úžasu sa mi rozšírili zreničky a zamrzla som. Hviezda ma zdrapla za ruku a skríkla: „Preč!" Napriek faktu, že sa bála o môj zdravý rozum, keď som si žila vo svojom Sne, verila v nadprirodzeno a mala čo to naštudované o bytostiach mimo náš svet. Nechali nás ujsť. Teda, myslela so si to. Beh mi nikdy moc nešiel. Zvyšok sa mi stratil z dohľadu. Uľavilo sa mi, že kamaráti budú v bezpečí.

Vybehla som schodmi a pred niekdajšou bránou ma niekto silno chytil za pravú ruku. Otočila som sa. Bol to muž v kapucni. Už ju nemal na hlave a mne krv stuhla v žilách. Bol to On. Jeho modré oči sa vpíjali do mojich. Myslela som na to, či vie aj On, kto som ja. Pravdepodobne nie. Som pre neho iba potrava. Skôr ako som stihla niečo povedať, prehryzol mi žili na zápästí. Prišla agónia. Prv nesmierna bolesť, neskôr až orgazmické blažené pocity, no postupne som slabla a sunula sa k zemi. V pude sebazáchovy som priškrteným hlasom zašepkala: „Prosím ťa, nechaj ma žiť..., ak môžeš." Vtedy prestal piť a pustil mi ruku. Z posledných síl som sa brala na odchod, keď sa od schodov zjavil starší muž a hromovým hlasom povedal:Čo s ňou teraz urobíme? Toto od teba vôbec nebolo rozumné, Vlkan!"

Vlkan Drahoň bola moja láska zo Sna. Stretávali sme sa každú noc od mojich 18tich narodenín. Žil v obrovskom kamennom hrade, pod ktorým hrozivo zívala roklina. Okolie bolo zahalené v oblakoch, takže som nikdy nemala presnú predstavu, kde by sa to miesto mohlo nachádzať. Naše prvé stretnutie sa udialo po mojom prvom pokuse o samovraždu. Jedného krásneho zimného večera som si spísala dôvody „prečo Áno, prečo Nie" a v ťažkom depresívnom stave vyhralo „prečo Áno". Podrezala som si žili črepom z vázy, ktorá mala asi dvesto rokov a bola rozbitá presne k tejto udalosti. Keď už zomrieť, tak teatrálne - aká som bola hlúpa, ach... Našťastie som si nezarezala príliš hlboko, ani správnym smerom, takže som to prežila. No udalosť, ktorá sa spája s týmto nie práve rozumným činom, mi úplne zmenila pohľad na život. Hlavne vo mne vzbudila túžbu žiť a dozvedieť sa viac.

Nepríjemná bolesť z rozbabranej ruky spôsobila, že som omdlela alebo zaspala, niečo v týchto hladinách. Zrazu ma ofúkol silný vietor a chytila som balans. Sedela som na rímse okna spomínaného hradu. Podo mnou tma, okolo oblaky rôznych odtieňov červenej, ružovej, modrej až fialovej farby. Západ slnka spôsoboval trblietavý jas celej panorámy. Vzduch voňal ako cukrová vata. Bola som zharmonizovaná a v duchu som si hovorila, že aký je toto príjemný posmrtný stav. Vietor ma opäť ofúkol a už by som aj bola padla do tej čierňavy, keď ma niekto chytil za pás a vtiahol do izby. Všetko bolo neskutočne skutočné a až vtedy som začala uväzovať nad tým, že toto nie je stav po smrti, ani sen, ale hmatateľná realita. Nemala som potrebu otočiť sa a zisťovať, kto ma zachránil. Vychutnávala som si atmosféru neznámeho prostredia. Len periférne som zahliadla honosné vybavenie izby a knižnicu, tiahnucu sa celou jednou stenou. Niekto mi zakryl oči a mäkkým zamatovým, no zároveň hlbokým hlasom prehovoril: „Kto som? A kto si ty?"

Radana: Som Radana Ladomíra Zelesná, ak ešte som.

Cez deň spím a v noci bdiem,

s kamenným srdcom vítam deň.

Vlkan: Poetka? A kto som ja?

Radana: Občas niečo napíšem...  Ty?                                                                                                 Neznámy záchranca s trpkou príchuťou krvi, môj milý.

Chytil ma za ramená, obrátil a venoval mi dlhý a skúmavý tichý pohľad do očí. On ich mal nebesky modré, bledú až priesvitnú pokožku a veľmi jemné polodlhé tmavohnedé vlasy. „Asi anjel, nie som si istá, ale určite nie človek.": toto som si pomyslela pri našom prvom stretnutí. Pravda je však trpkejšia ako by sa zdalo. O tom neskôr...

Istá skutočnosť ma zaujala dokonca viac ako pôvod tohto krásneho muža. Oproti mne sa nachádzalo mohutné zrkadlo v zlatom opracovanom ráme s tepanými ružami. Videla som len samú seba, a navyše som mala úplne iný vizuál. Jednoducho, akoby som to nebola ja. Pokožku som mala bledú ako On, oči modré ako On (v skutočnosti mám zelené) a na sebe šaty zo zeleného brokátu, prešívané zlatými a striebornými niťami, čipky okolo límca a rukávov, ako z inej doby.

Vlkan: Som Vlkan Drahoň. Žijem na Kamennej skale so svojím otcom Vlkoňom Drahoňom a sestrami Zoroslavou a Ladoňou. Príchod človeka má priniesť skazu do našej rodiny. Tak vraví otec. Údajne je to kliatba.

Radana: Som kliatba?

Vlkan: Pre mňa si Múzou, o ktorej som sníval 300 rokov. Nevedel som, že existuješ, no prial som si to.

Objal ma. Hlavu si položil cez moje plece a ja som mala prvýkrát v živote pocit, že celé to trápenie, ktoré som prežívala s príchodom každého nového dňa, malo zmysel.

Radana: Ďakujem.

Vlkan: Kde si sa tu nabrala? Na mojom okne? V deň mojich dvadsiatich narodenín?

Radana: Pravdu?

Vlkan: Znesiem veľa.

A tak som mu porozprávala všetko o mojom živote bez cieľa. Živote v spoločnosti, ktorá úplne zabudla na svoj prirodzený prírodný pôvod. Na pravé duchovné hodnoty. V spoločnosti, kde sa každý hrabe za statkami a mocou. Panuje Tu závisť. Ľudia sa tešia každému susedovmu nezdaru a verejná mienka priemerných jedincov je nad Božie zákony. Doma v horách bolo všetko inak. Rodičia dobre vedeli, prečo odišli z mesta na lazy. Býva nás tam zopár rodín a skôr si pomáhame ako sa ohovárame. Posledné dva - tri roky som prestala chodiť medzi ľudí do mesta. Deprimovalo ma už aj to, že som tam chodila do školy. Moji spolužiaci boli obmedzené decká, závislé od Facebooku a PC hier. Neustále blbé reči o tom, kto s kým čo robil, kto komu ako ublížil, alebo kto toho viac vypil na diskotéke - to nie! Zatiaľ čo oni lajkovali stupídne vtipy na Facebooku a navzájom si komentovali vyretušované fotky, ja som sa venovala učeniu, čítaniu a dlhú chvíľu som zaháňala buď nejakým básnickým výtvorom alebo som sa šla prejsť a pofotila som nejaké prírodné krásy nášho okolia. Postupne som sa nemala s nimi o čom baviť, lebo nová vlna reality show a rôznych druhov súťaží, kde sa prezentuje ľudská hlúposť v čistej forme ma tiež nezaujala. Ľudstvo hlúpne! Keď som dospela k tomuto smutnému faktu, rozhodla som sa so sebou skoncovať. Čo bude robiť človek ako ja medzi ľuďmi s nízkymi hodnotami a životnými cieľmi (?)

Vlkan bol prekvapený. Jeho rodina žila v súlade s prírodnými i mravnými zákonmi, vážiac si vzdelanosť aj kreativitu. Nerozumel tomu, ako môže mať niekto za cieľ nejakú peňažnú hodnotu alebo drahé predmety, ktoré sú pominuteľné. Skonštatoval, že pomocou rozumu popri ušľachtilom zmýšľaní, človek prirodzenou cestou nadobudne určité statky, ktoré pretrvajú, iba keď pretrvajú čisté myšlienky.

Vlkan: Tvoj pokus o samovraždu určite nebol rozumným východiskom. Neschvaľujem to. Na druhej strane sa veľmi čudujem, že niekto dokáže žiť v takom prostredí.

Radana: ... po tom, ako som odpadla, som sa ocitla na tvojom okne. Zvyšok už vieš a toto je všetko, čo viem ja.

Vlkan: Pozoruhodné. Na Kamennú skalu sa nedostala živá duša od doby, kedy nás opustila mama. Bolo to dávno... Musím ťa chrániť pred otcom. Ak zistí, že je tu človek, zabije ťa.

III.

V studenej vode sa mi zvlnila koža na prstoch. Blbý deň! Prv ma vyhodia z práce, lebo kohosi rodina bola nezamestnaná. Neskôr prídem domov a môj milý je na mol. Nezvláda ma. Tvrdí, že moja krása je v priamej úmere so šibnutosťou. Nemôžem za to, že jeho priblblí kamaráti ma k smrti nudia. Neustále reči o pive, ženách, potom aké majú oni strašné rodinné trable kvôli neumytej šálke od kávy. Tieto malicherné kraviny viedli k tomu, že som už dávno zanevrela na ženské sociálne vzťahy. Ako raz jeden múdry antropológ povedal: „Človek človeka buď využíva alebo mu je prekážkou." Je to skôr parafráza ako citát, ale význam ostal. Keď sa nad tým hlbšie zamyslím: „Na čo je mne Andrej?" Zovšednel, náš vzťah i on. Mrnčí, že mu nevarím, neperiem, že mi je ukradnutý. Nikdy som mu nepodpísala žiadny papier, že mu budem doživotnou otrokyňou = nie sme ani len zobratí. A toto je asi chyba. Keby sme zobratí, tak by ma to určite aspoň trochu štvalo, že takto vysiľuje, že s ním ešte musím žiť do konca života. To je dlhá doba. Ale ja nemusím. Nič nemusím. Hoci spoločnosť sa zhoduje na tom, že v mojom veku by som mala byť vydatá, mať deti a žiť usporiadaným rodinným životom. Takže som stará dievka a je mi dobre - paráda!

Andrej: Radanáá, vylez z tej kúpeľne a vysvetli mi, prosím ťa, prečo si rozbila tú vázu (?) Tú najdrahšiu vázu v dome, mimochodom.

Radana: Keď som mala 18, chcela som si podrezať žily. A potom som stretla teba. Odtrhol si ma od Neho. Bol si drzý! A odvtedy ma mučíš svojou prítomnosťou.

Andrej: Čo to zase splietaš? Aké žily? Stretli sme sa na divadle, zrušenom. Pobozkal som ťa a zachránil ti život. Koľká vďačnosť!

Radana: Zabil si ho! (plač)

Andrej: Vylez! Zase nevieš, čo hovoríš.

Radana: Ty si tu ten ožratý, tak sa nehraj na svätého.

Oči plné sĺz, ale vyleziem, lebo je mi už zima a on ma hnevá. Nedá pokoja, kým nebude po jeho. Pootvorila som dvere a krvavý črep som mu hodila pod nohy. Krv z rozbabraného zápästia mi stekala po ľavom stehne a ničila nádherný a drahý perzský koberec v chodbe. Aspoň dačo ma tešilo. Hlúpe materiálne statky! To je jediné, na čom mu ešte záleží. A my sme sa odcudzili ako siamčatá po prerezaní skalpelom.

Andrej: Na toto ja fakt nemám nervy! Vidíš výsledok svojej večnej nespokojnosti? Príliš sa zaoberáš sama sebou.

Radana: Opúšťam ťa.

Andrej: To nemyslíš vážne! (?)

A to si ako predstavuješ po takej dlhej dobe?

A... a čo naši známi? Ako im to vysvetlíš?

Radana: Ja sa nemusím nikomu spovedať. Je to môj život. Ty si rob so svojím čo len chceš. Aj tak som ťa nikdy nemilovala. Bol to klam.

Andrej: Váž slová!

Radana (zapáliac si cigaretu): Do rána nech si zbalený a preč z môjho bytu. Usporiadam si život pekne podľa mojich predstáv. Nájdem Kamennú skalu.

Uvedomujem si, že som sa správala hnusne, ale po siedmych rokoch spolunažívania, ktoré z roka na rok vyzerá skôr ako nespolunažívanie, mám na to právo. Zovšednel, náš vzťah i on. Ale na druhej strane, chyba je vždy na strane oboch partnerov. Určite som aj ja niekde zlyhala. Často ulietavam. Našťastie nepijem a neberiem drogy, lebo to by som sa už určite zbláznila. Jednoducho si žijem viacero životov. Trvá to odvtedy ako som stretla prvýkrát Vlkana. Prv to bolo len vo Sne, no po tej nehode na cintoríne... Viem, že tam bol. Bol to On. Skutočnejší ako sama skutočnosť. Odvtedy sa musím vyhýbať svetlu. Chodila som len na nočné. Andrej to doteraz nepochopil. Nebolo mu divné, že pred ním nikdy nejem, nepijem, na nákupy chodím v noci, keď nie som v práci a spím cez deň. Možno to tušil, ale akceptoval. Nikdy som nemala chuť na jeho krv. Hmmm, ale prečo ju nevyskúšať, keď už je aj tak všetkému koniec (?)

Podišla som k Andrejovi a pomaly mu rozopla košeľu. Bol trochu v pomykove, ale spolupracoval. Priložila som mu k perám krvavé zápästie a on pil. Toto bol cieľ. Keď už bol celý od krvi, nenormálne ma vzrušoval. Chytil ma na ruky, preniesol do spálne a surovo ma hodil na posteľ. Spod vankúša vytiahol bič a poriadne ma zbičoval po zadku. Potom sa na mňa vrhol. Bolo to úžasné. Koľká dominancia! Tie roky sebatrýznenia s mojou osobou sa nahromadili a on si teraz všetok hnev vybíja pri hriešne divokom sexe. Príliš dobrým začiatkom predchádza pád. Vedela som to, no v tejto chvíli sa mi tým nechcelo zamestnávať myseľ. V opojení som čakala na príležitosť, kedy mu prehryznem tepnu na krku. Bol rýchlejší. Ešte pred vyvrcholením mi priviazal ruky o posteľ. Potom podišiel k závesu. Svitalo. V stotine sekundy mi došlo, čo bude nasledovať.

Andrej: Skutočne si myslíš, že som taký hlúpy? Keď nebudeš moja, Radana, tak nikoho!

Odhrnul záves a lúče vychádzajúceho slnka sa mi vryli do kože ako ostré meče. Pocítila som extrémnu horúčavu. Varila som sa zvnútra. Napokon som vzbĺkla. Neznesiteľná bolesť. Posledné na čo si spomínam bol Andrejov vydesený výraz, ktorý ústil až so zúfalstvom. Napriek všetkým tým astrálnym problémom, ktorým sme roky čelili, ma chcel zachrániť.

Neskoro.

Čiastočky popola, ktorý ostal ako jediný dôkaz mojej existencie, poletovali po izbe a štípali Andrejove zasolené oči. Nakoniec ostal sám. „Opúšťam ťa.": doznievalo mu v ušiach ako nevydarená pieseň od pop kapely. „Opúšťam ťa." Ako som sa rozhodla, tak som i spravila...

IV.

Cítila som sa nesmierne slabá. Moje podvedomie nejasne registrovalo, že otec mojej snovej lásky má so mnou veľmi temné plány resp. plán. Prečo ma Vlkan nechal žiť? Spomenul si snáď, kto som?

Vlkoň: Nepočul si ma, Vlkan? Dobre vieš, že človek je buď zdroj potravy, alebo sa ho stránime. Nemal si ju nechať nažive! Vieš ako skončila tvoja matka.

Vlkan: Odpusť mi, otec. Napravím svoju chybu.

Poď so mnou!

Prehovoril na mňa. Nemala som na výber. Nasledovala som ho s poslušnosťou baránka. Je jedno, či zomriem skôr, či neskôr. Aj tak ma páli celé telo a bolesť sa stupňuje s každým ďalším krokom. Vlkanova rodina zmizla z nášho dohľadu. Stúpali sme do veže, ktorá napriek zvyšnému bolestnému stavu katedrály pôsobila veľmi zachovalo. Moja slabosť zapríčinila to, že som sa šmykla na točitých schodoch. Vlkan ma zachytil a zvyšok cesty som absolvovala v jeho náručí. Bolo nepochopiteľné, že bytosť, ktorá sa ma chystá zabiť, sa ku mne správa tak nežne. To, ako ma vzal do náručia, ako ma drží... asi už blúznim od bolesti. Položil ma na čosi mäkké. Pohovka. Zakryl ma ťažkou prikrývkou a zapálil sviečky, ktoré boli vhodne umiestnené na stenách - príjemne osvetľovali celú miestnosť.

Vlkan: Nezabijem ťa, Radana. Viem, kto si a ty vieš, kto som ja. Alebo sa mýlim?

Jeho hlas som počula veľmi slabo v dôsledku bolesti, z ktorej mi už hučalo v ušiach. Zašepkala som: Neznámy záchranca s trpkou príchuťou krvi, môj milý.

Zahmlelo sa mi pred očami a začali sa mi prelínať svety. Moje okolie bolo rozmazané a do nejasných obrysov hmotných predmetov sa vpíjali obrazy predmetov akoby z inej dimenzie. Komoda, ktorá bola pod oknom sa rozplývala a zmiešavala s obrazom písacieho stola u nás doma. Prechádzalo to až do takmer nejasného náznaku  toaletného stolíka, ktorý bol v spálni, predtým ako som Andrejovým pričinením zhorela. Pomaly sa mi stretávajú životy a sama už neviem, ktorý žijem konkrétne teraz. „Predtým - teraz - potom" niekoľkonásobne znásobené sa zlieva v jedno TU A TERAZ. Vlastne, čo si nahovárame, my ľudia - existuje iba TU A TERAZ. Naša minulosť, prítomnosť a budúcnosť sú len pomenovania jedného a primárneho TU A TERAZ. Všetko nás poznačuje. Všetko ma poznačilo:

  • Črep, ktorým som sa pokúsila zabiť doma v horách. Črep, ktorým som sa pokúsila zabiť kvôli posranému životu s Andrejom. Odtrhol ma od mojej rodiny na Kamennej skale. Zabil ma. Zabil Vlkanovu matku.
  • Nehoda, ktorá sa mi stala v katedrále. Andrej bol jediný, kto sa po mňa vrátil. Nebyť jeho, nemal by ma kto vytiahnuť z tej hrobky, do ktorej som sa prepadla. Zachránil mi život.

Nehoda, ktorá spôsobila, že Vlkan ma premenil. No, nezabil ma. Žili sme šťastne na hrade, kým neprišiel Andrej a neodviedol ma preč. Opustila som Vlkoňa a moje nočné deti.

  • Tá kliatba. Neustále utrpenie až kým sa moja inkarnovaná podoba stretne s Vlkanom a len čistá Láska prelomí toto zlo, neutíchajúcu mätež životov...

Vlkan: Sľúbil som ti, že sa stretneme. A že už nás nerozdelí trpký osud, kliatba, človek... nič. Len skutočná Láska, ty... si moja záchrana.

Vstala som. Bolesť pominula a ja som sa cítila lepšie ako kedykoľvek predtým.  Oproti mne sa nachádzalo mohutné zrkadlo v zlatom opracovanom ráme s tepanými ružami. Videla som len samú seba, a navyše som mala úplne iný vizuál. Jednoducho, akoby som to nebola ja. Pokožku som mala bledú ako On, oči modré ako On (v skutočnosti mám zelené) a na sebe šaty zo zeleného brokátu, prešívané zlatými a striebornými niťami, čipky okolo límca a rukávov, ako z inej doby.                                                                                                                                                                                              A potom môj obraz zmizol...

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Cintorín kamenných sŕdc

je metafora na súčasnú spoločnosť a ľudí v nej žijúcich. Časom sa z tohto slovného spojenia stala klišéovitá fráza, ktorú používame v prípade, že sme sa dostali na umelo pôsobiace miesto s ľuďmi, ktorí hrajú formu (divadlo), nie sú sami sebou a pod. Napr., Včera som bola v banke a bolo to tam ako na cintoríne kamenných sŕdc. Simulakrická inštitúcia bez emócií.

Málokto však vie, že táto metafora má reálny základ v mieste, ktoré sa nachádza na severozápade Slovenska v jednom menšom meste. Údajne je tu pochovaná šľachtická rodina, pôvodom z Rumunska. Hrob mladého šľachtica Vlkana Drahoňa archeológovia dlho nemohli nájsť. Jeho otec Vlkoň, spolu so sestrami Zoroslavou a Ladoňou, sú pochovaní v katedrále za oltárom. Vlkanov hrob bol nájdený len nedávno pri jednej tragickej udalosti, keď sa mladé dievča Radana Zelesná (18) pri schodoch katedrály prepadlo do päťmetrovej hĺbky, ukrývajúcej Vlkanovu kryptu. Stalo sa jej to osudné. Riadenie osudu však nebolo úplne náhodné. Popri prebiehajúcich archeologických a rekonštrukčných prácach v tomto objekte bol na krypte objavený a preložený nápis:

Tu odpočívajú Vlkan Drahoň a Radana Ladomíra Zelesná.

Rozdelení životom a spojení smrťou.

Navždy.

Redaktorka: Hviezda Dúha Jasná

-------------------------------------------------------------------------------------------------

Koniec

- Mená použité v poviedke majú pôvod v Prírodnom časníku na rok 2011 vydanom Žiarislavom vo vydavateľstve Diva.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?