Anabel a pirát

Autor: Denisa Mateašiková | 5.1.2012 o 10:43 | (upravené 6.1.2012 o 21:46) Karma článku: 3,74 | Prečítané:  391x

 

Anabel a pirát

Žijem si svoj osobný život vo svojej hlave. Trvá to už odkedy vnímam. Niekedy príde chvíľa, kedy neviem, čo je realita , a čo denné rezíduum. Vie vôbec niekto definovať realitu? Je to konsenzus našich zmyslov? A, čo ak má niekto zmyslov viac, či menej? Má osobnú realitu?

☼ ☼ ☼

Spisovateľkou som sa stala z rezignácie. Alebo som sa ňou narodila? Nikdy som nebola normálna. Dnes sa totiž „normálny" = „komerčný". Nemám potrebu sa prispôsobovať našej „pseudo-demokratickej" spoločnosti, kde sa každý hrabe za stopou dobrého dojmu a finančného blahobytu. Nebudem nosiť porno-topánky (12 cm podpätok a veľa remienkov) a tackať sa po meste, pričom mi spod sukne trčí riť a z trička trčia umelé vnady. Je toho viac, čo nie som ochotná podstúpiť, aby som bola „normálna". A tak som „nenormálna" a je mi dobre. Preto píšem, žijem si na voľnej nohe a som slobodná! Po treťom stroskotanom vzťahu som si povedala: „A dosť!" Žiadny chlap mi nebude zasahovať do mojej osobnej reality tým, že mi bude hádzať pred oči moje nedostatky  a zobúdzať ma z krásneho sna do tvrdého kapitalizmu zajtrajška. Priznávam, niekedy sa cítim osamelo, ale jemná melanchólia podnecuje fantáziu, a to prospieva písaniu → začarovaný kruh ako Uroboros.

☼ ☼ ☼

Tento rok som úspešne zbakalárila, rozlúčila sa s nechápajúcimi rodičmi a do malého avantgardného Swiftíka som hodila pár nevyhnutností (je červeno-oranžovo-čierny a na zadnom skle má nalepené anjelské krídla. Je to trochu gýč, ale pre mňa to znamená „slobodu").

Po bakalárkach som našim spôsobila aj iný šok → ostrihala som si moju červenú hrivu ciky - caky, ako vydalo. Oslobodila som svoju hlavu od ťažkých kučier, ktoré ma trápili od základky. Nooo, a tie nevyhnutnosti som zabudla → batoh s pár kusmi oblečenia, Billa chladiacu tašku s pitným režimom a ovocím, a to hlavné = notesy na poviedky a básne, perá, ceruzky a little note book s hudbou a inými spríjemňovačmi života. V aute ešte nemám prehrávač a MP3ka už dožíva.

Každopádne, vybrala som sa na dovolenku niekde na juh a oznámila som všetkým, že sa vrátim iba pokiaľ sa mi nepodarí usadiť v nejakom milom prímorskom mestečku.  Rodičia si už zvykli, že som dospelá i na moju „nenormálnu" povahu  a zhodnotili situáciu nasledovne → kúpili mi nový mob (hoci proti mojej vôli), ak by starý neprežil (už nemá ďaleko) a vraj ma aspoň prídu pozrieť. Najviac sa potešil môj brat Andrej. Povedal, že ak nájdem dobrého fleka, tak  príde za mnou na prázdniny. Raz mesačne mi pošle 10 euri kredit, aby som ho mohla informovať. Bubíča moje! (to je niekto, kto je milý, ale takým šiši spôsobom) A tak som nasadla do auta, naboso šliapla na plyn a vypálila grády na  starom albume od HIM: „Greatest lovesongs vol.666".

☼ ☼ ☼

 

S vetrom vo vlasoch sa mi na štvrtý pokus podarilo zapáliť cigu a užívala som si jazdu. Cez Slovensko a Maďarsko to bola dosť nuda. Pár krát som zastala na cik pauzu, vyfajčila som balík Marlboriek a vykričala som si hlas, ako som sa snažila držať krok s Villem (spevák HIM, kedysy fešák, dnes...). V Chorvátsku na diaľnici to už bola sranda. Pretekala som sa s motorkármi a hoci sa mi riadne spotil zadoček, pretože nemám klímu, cítila som sa tak dobre, až som sa zľakla. Určite poznáte ten pocit, že ste strašne moc šťastní, všetko sa zdá byť dokonalé a zrazu blok. Dostanete strach, že to skončí a príde depresia z toho, že ste neskonale šťastní. Nepoznáte? Tak nič, ale aj to sa ľuďom stáva.

Pri tabuly Zadar 2 som si to sekla preč z diaľnice, že uvidím kam ma ešte benzín dovedie. To už som vypaľovala Marilyna Mansona a song: „I don´t like the drugs but the drugs like me" (podotýkam, že jediná droga v mojom živote je melanchólia). Už som nevládala brumkať (pospevovať si popod nos), tak som už len pomaly sliedila, kam to zakotvím.  Zakotvila som kúsok za Zadarom v dedinke Bibinje. Došiel mi totiž benzín.

☼ ☼ ☼

 

Veci sa potom zbehli veľmi rýchlo. Našla som si ubytovanie, kameňom od pláže „Punta Ružica". Domáci akurát potrebovali niekoho na výpomoc do „Pekárnice". Predbežne sme sa dohodli, že im budem vypomáhať za ubytko a po mesiaci uvidíme, či ostanem dlhšie.

Po týždni to vyzeralo tak, že mám asi šťastie alebo obe ruky pravé. Do Pekárne chodilo stále viac ľudí. Radi sa porozprávali pri výbere raňajok, či olovrantu. Nemám problém ani s piatimi jazykmi, takže aspoň som trénovala. Pracovala som od 6. do 12. hodiny a od 17. do 20. hodiny. Medzitým som mala čas na plávanie, a večer na písanie → no, čo viac si môžem priať?

☼ ☼ ☼

 

Najkrajšie však pre mňa boli večery. Okolo 21. 22. hodiny som si každý večer vzala notes, pero, cigarety, karimatku pod zadok, a niekedy aj Crno Vino; sadla som si na kamennú terasu, meter od miesta, obmývaného morom.  Písala som, písala som veľa, tiež som veľa fajčila a fantazírovala pri pohľade na hviezdami obsypanú oblohu. Tak tomu bolo aj v ten osudný večer. Uvedomila som si; že na pláži je okrem mňa a pár podgurážených puberťákov, potulujúcich sa okolo; ešte niekto iný.

Ako som vyfukovala dym z Ronhilliek, zbadala som o terasu ďalej postavu resp. obrysy postavy a plamienok cigarety. Tá osoba evidentne tiež rozjímala pod hviezdnou oblohou. V ten večer som už iba nenápadne zaostrovala a snažila sa zistiť, čo je zač. Zistila som, že je to chalan neurčitého veku. Dlhý, chudý, polodlhé strapaté vlasy ako ja. Mala som pocit, že má niečo s ľavým okom = mal cezeň pásku. Povedala som si, že ho budem volať „Pirát". Odvtedy tam bol každý večer, takže som sa nevedela sústrediť na písanie. Mala som pocit, že aj on si ma premeriava z večera na večer, stále viac.

☼ ☼ ☼

 

Po pár týždňoch sa tam jeden večer neukázal. Povedala som si, že konečne mám šancu na večerné kúpanie. Keďže som nemala plavky, vyzula som si tango šľapky (to sú tie sezónne, čo držia len medzi palcom a ukazovákom a majú tvar tango gatiek) a v kraťaskách a tričku šup - ho do vody. To bola paráda!

V hlave mi hralo Mortal love song: „Senses" a užívala som si príjemne zohriateho mora, vzhľadom na to, že cez deň bolo 35stupňov. To som našťastie spala počas siesty J Takžééé, potápala som sa ako morská panna a vtedy som si spomenula na článok vo Vlne č. 42 o umelcovi Walmorovi Corréa-ovi, ktorý vytvoril „telemodeláciu" morskej panny. Zvláštne spájanie mýtov a reality 21. storočia mi silno utkvelo v hlave. Prečo by nemohli existovať morské panny? Upíry? Vlkolaci? Vodníci? Víly?... Som presvedčená, že akákoľvek myšlienka, čo človeka napadne; musí byť reálna, musí existovať jej reálny základ, primárny pôvodca. Aj pre tieto moje názory sa klasifikujem do skupiny „nenormálnych". Opäť si fičím vo vlastných myšlienkach. Je to také krásne. Niekto na to potrebuje drogy, a pritom stačí iba trochu fantázie...

Ako som sa blížila ku brehu, pohľad mi zablúdil na miesto, kde som počula „čľup!". Niekto poblíž skočil do vody. Stála som už po pás vo vode, ale zvedavosť ma premáhala, tak som čakala kedy a kde sa blázon ako ja (čo sa kúpe pred polnocou ) vynorí. Čakala som, čakala, čakala a dlho nič. Tak, že pôjdem von. Myšlienku zarazil náhly príliv udalostí. Asi pol metra za mnou sa zrazu ten niekto vynoril. Trhlo ma, tak som sa rýchlo otočila a neočakávajúc tam , kúsok odo mňa, stál môj ne-známy „Pirát". Výzor, že „waw"; ako z nejakej love storky pre gotik romantikov.  Mokré tričko nalepené na jeho chudom tele. Z vlasov mu kvapkala voda a tvár mal ako aristokrat s jemnými črtami, dokonale súmernú. Tentokrát však nemal pásku cez oko a pod myslenou páskou mal sklenené modré oko. Na rozdiel od zdravého hnedého. Vyzeral ako krajšia verzia Marilyna Mansona. A to si Mansona vážim ako hlboké a temné zrkadlo americkej spoločnosti.

Stáli sme oproti sebe. Civeli jeden na druhého a cítila som také napätie ako nikdy v živote. Ako by malo niečo vybuchnúť. Celú túto situáciu som nechápala, ale každopádne mám inšpiráciu pre písanie. Pohol sa ku mne. Pohľadom upretým do mojich očí mi videl až na dno žalúdka. Pomaly ku mne vystrel ruku a ja som ho ako zhypnotizovaná nasledovala. Hrali sme sa jeden druhému s prstami, boli sme ku sebe stále bližšie a bližšie. Až ma zrazu prudko chytil okolo pása a začali sme sa tak vášnivo bozkávať, že je úplne zbytočné to tu popisovať. Nedá sa to popísať slovami, nedá sa to vystihnúť pozemskými komunikačnými prostriedkami. Bolo to nebeské, bez jedného hlasného slova. Len my a naše myšlienky. Bol mojou éterickou stratenou časťou mňa. Môj animus a ja jeho anima. A taký bol náš vzťah až kým... (stačí si pustiť Mortal love song: „As we can not be one")

 

☼ ☼ ☼

 

Nikdy sme spolu neprehovorili. Vídali sme sa zásadne po večeroch, v noci na pláži. Vtedy si skladal pásku a ja som ho milovala. Zjavil sa a zmizol ako myšlienka. Niekedy som sa bála, že je len výplod mojej fantázie. Vedela som, že ma miluje, a že budeme navždy spolu. Avšak, mrazenie, ktoré som cítila vždy keď odchádzal i prichádzal, mi nedalo spávať.

Po čase som celé noci trávila pri mori a v mori, len aby sme boli spolu čo najdlhšie, čo najviac. Videla som jeho ustaraný výraz, až kým mi jednej noci povedal: „Už to nepotrvá dlho, Anabel." Pozrel sa na mňa trochu veselšie, tuho ma objal a spolu sme sledovali padajúce hviezdy. Jedna, dva, tri, štyri, päť, šesť, se...

☼ ☼ ☼

 

Zobudila som sa a slnko ma už pálilo do tváre. Sakra! Pri mne na skale bolo vyryté: Death!" To určite tí pubertiaci, čo tu popíjajú, sa nudili. Vzala som si krabičku od cigariet s nádejou, že tam ešte niečo zo včera ostalo. Bolo tam 21 cigariet. Nešlo mi to do hlavy. Včera sme obaja fajčili a malo ich tam ostať, noo...asi tak 3 pri zlých výpočtoch. Divné!

Zapálila som si. Vzala notes s poéziou a pomaly som sa plazila smer moja izba, skryť sa pred páľavou. Cestou ma napadlo, že zbehnem do Pekárne dohodnúť si zmeny na výpomoc. Samozrejme, že ma chceliJ Dokonca ma poprosili, či by som im nepiekla. Nedávno som upiekla domáce osie hniezda, a je po nich obrovský dopyt. Kúsok radosti zaplavil moju nevyspatú dušu a opäť som mierila nájsť chládok.

Neďaleko od Pekárne sa týčila stará brána, vediaca do malého cintorína, chráneného stromami. Bol tam príjemný chládok, a tak som ta šla naháňať múzu, kým sa úplne neunavím a nezaspím. Sadla som si pod najbližší väčší strom...

... „Mŕtva. Žijem nocou.

Bijem do mora dňom

a plávam.

V láske usínam.

Nenávisť vídam po ránu.

V láske usínam.

Hlboko cítim temnú ranu.

Prečo?

Mŕtva žijem nocou.

Pijem soľ z tvojich rán.

Kto vypije moje?

Zranenia z rán po živých nociach.

Po tebe...

...mŕtvom..."

...myšlienky mi vírili hlavou a ja som písala, až kým som neuvidela môjho „Piráta", ako obďaleč sedí na hrobe a usmieva sa na mňa. Vybrala som sa za ním. Pobozkal ma a silno chytil za ruku. Bola som opäť šťastná, až kým som neuvidela náhrobný kameň, na ktorom stálo → António, 21 rokov, zomrel 1986. Fotografia na náhrobku mi vyrazila dych → hnedé vlasy, aristokratické črty a páska cez oko. „Bože môj, on sa utopil!!!" A moja ruka držala chladný kameň...

☼ ☼ ☼

 

Nevedela som, či to bol sen alebo realita. Zobudila som sa v izbe na to, že je večer a na nutkavý pocit, že ma niekto čaká. Hodila som si na seba ľahké čierne šaty a bosá som vybehla k moru. Bolo to 10 krokov, tak som sa netrápila chladom. António ma čakal, vedela som to.

Na móle som uvidela známe obrysy a plamienok cigarety. Bol to on. Keď ma uvidel, bežal ku mne a objal ma. Bol chladný. Ukázal na mólo. Vedela som, čo príde. Držiac sa za ruky, skočili sme do vody...skočila som do vody...Strhol ma prúd. Bolo to nebezpečné miesto. Prečo sme skákali...som skákala...práve tu? Čudovala som sa. Však naše staré miesto bolo bezpečné.

Voda ma držala pod vodou a ja som strácala vedomie. Pomaly som dýchala soľ a umierala život človeka.  Cítila som, že sa niečo so mnou deje. Zrazu mi bolo dobre. Plávala som. Namiesto nôh som mala rybací chvost a plávala som ku hladine. O chvíľu sa pri mne mihla postava. Bol to António. Tiež s rybacím chvostom a mal zdravé oči. Krásne tmavo hnedé oči, ktoré na mňa milujúco pozerali a budú pozerať naveky. Až kým nedoplávame; kým svet svetom bude; a kým fantázia neumrie.

The end

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?